Som jednoducho smoliar (Fiktívny beletrizovaný životopis)

Som jednoducho smoliar (Fiktívny beletrizovaný životopis) 

Žijem. No už len samotné žitie je pre mňa smola. Narodil som sa v dedinke, ktorá má smiešny názov. Volá sa Smolec. V deň môjho narodenia, 29.2.1988, bola veľká zima. Vonku padali obrovské vločky, cesta do nemocnice sa teda dala len horko – ťažko zvládnuť, keďže sme vtedy nemali žiaden dopravný prostriedok.

Mama mi rozprávala, že sa so mnou natrápila a lekári už boli zúfalí. Tesne pred polnocou som sa predsa narodil a mal som neuveriteľných 6 kíl. No nik si neuvedomil, že je priestupný rok, 29. február. Potom sa všetci smiali, že tých pár minút som už mohol vydržať a bol by som marcový. Môj „šťastný“ deň teda oslavujem 28. februára. Toto bol môj prvý zážitok a smoliarsky deň. Rodičia sa rozhodli, že mi dajú meno Kazimír, pretože v tú noc sa už toho viac pokaziť nemohlo. Nakoniec to dopadlo dobre.

Rástol som, akoby ma za uši ťahali. V škole som vždy všetko „zlízol“ sám, niežeby som bol zlý a neposlušný, bolo tak preto, lebo som bol vždy v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Už som aj prestal veriť, že to je náhoda. Vďaka týmto náhodám – smole by som sa najradšej v tej chvíli pod zem prepadol. Začal som byť obľúbený, nie kvôli svojej smole a utiahnutosti, ale preto, že si mohli zo mňa robiť „srandu“, dokonca mi vymysleli prezývku Smoliar.

Toto obdobie som si pretrpel a prišla na rad stredná škola. Napriek posmeškom som si vedel udržať dobré známky a vyplatilo sa, na strednú školu ma prijali a tých posmeškárov zo „základky“ nezobrali nikde. Vtedy sa všetko akoby vrátilo. Ľudia si ma začali vážiť, úspešne som reprezentoval školu a zvýšilo sa mi sebavedomie. Dievčatám som sa začal páčiť a vrteli sa okolo mňa jedna radosť. Keď otvorili nový disko klub, nesmeli sme tam chýbať.

Chodili sme sa tam každý týždeň aspoň raz vyblázniť. No chodil som tam nielen ja a moji kamaráti, ale aj moji bývalí spolužiaci. Neboli však takí, ako som si ich zo základnej školy pamätal. Doslova prosili pred klubom o almužnu. V tom momente mi napadlo, že im všetky tie posmechy môžem vrátiť, no znížiť sa na ich úroveň, to radšej nie! Neskôr som porozprával o svojej minulosti aj svojim terajším kamarátom a sami súhlasili, že som sa zachoval dobre. Oni by urobili to isté. Doma som si sadol ku „veget bedni“, no nič v nej nevysielali, len politické relácie a telenovely, a to predsa nie je pre mňa.

Rozhodol som sa s diskotékami seknúť a viac sa venovať povinnostiam. Roky plynuli a na internáte som sa cítil osamelý ako kôl v plote. Chcel som si nájsť dievča napriek tomu, že som vedel, že nemám v láske šťastie, skôr smolu. Podobne ako v „matike“, až na ten rozdiel, že tá mi tak nerozbúcha srdce a nie je pre mňa taká dôležitá. Vedel som, že ak si mám nejakú nájsť, tak určite seberovnú, čo je v mojom prípade asi nemožná úloha. Nezostávalo mi nič iné ako čakať na tú pravú.

Mama mi vravievala, že som už starý kôň a že by sa mi patrilo oženiť a osamostatniť sa. Začala mi dohadzovať dievčatá, no nebolo to ono. Jedna bola zlatokopka, druhej sa nevidel môj nos a nakoniec tretia ani neprišla. Nedarilo sa mi v láske ani v práci. Striedam zamestnania jedno za druhým. Smola sa mi bude lepiť na päty, kým tu asi živý budem.