Bola sobota (Rozprávanie)

Bola sobota (Rozprávanie)

Bola sobota ako každá iná a nezačala inak. V to slnečné a letné ráno som mal starostlivo naplánované nič nerobenie na celý deň. S tak nabitým programom som skutočne nepredpokladal, žeby som dokázal do toho dňa vpratať ešte niečo, no potom mi zazvonil mobil.

„Ahoj, čo robíš?“ ozval sa hlas jedného z mojich spolužiakov z telefónu.

„Nič také, prečo sa pýtaš?“ odpovedal som, vediac, že sa ma pokúsi na niečo nahovoriť.

„Chceli by sme ísť na menšiu prechádzku z Krpáčova na Skalku a možno ešte ďalej po hrebeni,“ ozval sa opatrne, akoby som nevedel, že menšou prechádzkou myslel desaťhodinový pochod.

„Iste, za pol hodiny budem u teba, zoženiem ešte niekoho,“ nebránil som sa, pretože, úprimne, i tak by ma nahovoril, keďže ja jednoducho neviem povedať nie.

Cesta hore spočívala najmä v pomalej chôdzi do kopca, pričom Paťo, spolužiak, ktorý sa tváril, že nás vedie a cestu pozná, miestami pôsobil najstratenejšie z nás. Našťastie, ako sa cesta menila na chodníček, tak sa i les menil z hustého na redší, až kým sme sa nedostali dostatočne vysoko, aby sme spoza jeho stromov, cez kosodreviny videli vrchol kopca. Potom už bolo bezpečné zaimprovizovať, keďže sa ukázalo, že chodník, ktorý sme si zvolili, neviedol práve na miesto, na ktoré sme si mysleli, že vedie.

Na vrchole sme si dočerpali naše sily, ľahli do trávy, otvorili pivá a kochali sa výhľadom, ktorý nám kopec poskytol na svojom vrchole. Obloha začala červenieť a začala sa meniť na večernú. Vrátiť sa naspäť tou istou cestou bolo nereálne, pretože viedla cez les a, aj keď to bola cesta dole kopcom, nestihli by sme to predtým, než by sa zotmelo. Paťo tvrdil, že pozná rýchlejší chodník dole z kopca a my, dôverčiví, sme mu uverili a zas raz sa vydali za ním. Ak sme predtým blúdili občas, ten-

tokrát nám dodal pocit, že blúdime stále. Okrem predierania sa kosodrevinou ponúkal i také aktivity ako pohľad na odtlačky láb zvierat, ktoré by som len veľmi nerád stretol, preskakovanie spadnutých stromov, ktoré na mnohých miestach zatarasili chodník a dokonca i brodenie sa v blate.

Keď sme sa konečne dostali na „normálnu“ cestu, všimol som si, že smerom k chodníku ukazuje ceduľka, varujúca turistov, aby chodník nepoužívali.

Nebolo to úplne príjemné, no bolo to malé dobrodružstvo a ja som s ním bol celkom spokojný. Prinajhoršom už viem, čo sa dá od Paťa na túrach čakať.