V to ráno však malo byť všetko iné...

V to ráno však malo byť všetko iné...

Nikdy som nebola osobou, ktorá by sa mohla pochváliť dochvíľnosťou alebo tým, že všade chodím načas. Mne osobne to neprekáža, no nenájdem jedného z mojich známych, ktorý by mal rovnaký postoj, ako ja. V to ráno však malo byť všetko iné...

Celú piatkovú noc som sa prehadzovala z boka na bok a tešila sa na zvonenie budíka ako malé dieťa na príchod Vianoc. Jedna hodina, pol tretej, no a ja som vôbec nebola unavená. Ba naopak, hlavou mi behali myšlienky na všetko podstatné, na veci, ktoré treba pobaliť, ale aj na to, aby som ráno nezabudla poprosiť susedu, nech za ten týždeň, čo si budem užívať krásne slnečné pláže a azúrové more, nezabudne polievať kvety. Sama som nevedela ako a už som bola v ríši snov. Večer som samozrejme nezabudla nachystať jedlo a pozatvárať okná, no zabudla som na to najhlavnejšie, nastaviť si budík.

Šum prílivu a horúci piesok pod nohami zrazu vystriedal bzukot otravnej muchy, lietajúcej ponad moju hlavu. Zahnala som sa a spolu s muchou zmizol aj krásny sen. V tom momente ma zalial studený pot, zmeravela som a s malou dušičkou som sa pomaličky otočila k budúku.

„Mohlo to byť aj horšie!“ vykríkla som od radosti, aj keď som vedela, že čas, ktorý mi zvýšil, nie je nič svetoborné a budem rada, ak na letisko dorazím s rezervou. Pohádzala som všetky veci do kufra, pripravila fľašky s vodou a na chladničku len stroho napísala odkaz pre susedku. Síce nenamaľovaná a neučesaná, ale šťastná, že nemeškám viac ako pol hodinu, naštartovala som motor auta a vyrazila na cestu. Môj dobrý pocit a radosť však po pár kilometroch vystriedali svetlá majákov a zátarasy.

„Nech sa deje čokoľvek, dobré to nie je!“ začal mi našepkávať vnútorný hlas v mojej hlave. Policajti autá odstavovali do bočného pruhu a ja som ako druhá v poradí mala celú nehodu priamo na dlani. Nebol to pekný pohľad, no mňa však začal prepadať pocit úzkosti z niečoho iného. Snažila som sa presvedčiť samú seba, že je to len na pár minút a let bez problémov stihnem. V tom mi na okno zaklopal hasič. „Je mi nesmierne ľúto, slečna, ale táto trasa bude uzavretá minimálne do obeda,“ objasnil mi urastený a spotený príslušník zboru. Keď videl bledosť a sklamanie v mojej tvári, vysvetlila som mu, že za dve hodiny mi odlieta lietadlo. V duchu som si musela priznať, že aj to maličké 15-minútové meškanie môže všetko zmeniť. „Ísť tak o pár minút skôr! Mohla som sa tomuto chaosu vyhnúť!“

Milá zamestnankyňa leteckej spoločnosti na druhej strane telefónnej linky sa všemožne snažila nájsť rozumné riešenie tohto problému. Let sa odložiť nedal, ďalšie lietadlo v ten deň už neletelo a na stornovanie letu a celého pobytu bolo neskoro. Dohodli sme sa, že mi zavolá neskôr, hneď po tom, keď sa poradí so šéfom. Nehoda však bola vážnejšia, ako sa predpokladalo a my sme tam strávili celé dopoludnie. To čakanie bolo príšerné! Málokedy sa

stáva, že cítim, ako mi šedivejú vlasy. Moja nervozita nemala konca kraja. Do únavného čakania mi zazvonil telefón a pani z letiska mala pre mňa jednu dobrú a jednu zlú správu. Dovolenka mi neprepadla, no všetky letecké linky smerujúce na ostrov boli najbližší mesiac obsadené.

Zasmiali sme sa, že budúci mesiac budem na letisku tráviť aj noc pred odletom, aby sa podobná situácia už viac neopakovala. Úškrn do telefónu staršia pani vystriedala za trochu vážnejší prejav. Oboznámila ma, že to nie je všetko a čaká ma ešte kopa nepríjemných papierovačiek a problémov. Vrelo som jej poďakovala a s dobrým pocitom, že tú dovolenku si predsa len užijem, som počkala, kým z cesty odpracú aj posledné kusy skla a ja sa vrátim medzi štyri chladné steny môjho bytu.