Unesená

Unesená

Znova som o tom musela rozprávať, najprv policajtom, potom na súde alebo kamarátke. Opäť som to všetko videla. To, ako ma strhli z bicykla a naložili do starej dodávky na kúsku cesty pri priehrade, niekoľko metrov od domu mojej najlepšej kamarátky. Dnes už tadiaľ môžem prejsť peši, autom aj na bicykli. Ale tá chvíľa a to miesto sa mi už navždy bolestne vryli do pamäti. Na dátum 28. 2. 2005 nezabudnem nikdy.

Keď som v to ráno odchádzala do školy na bicykli, otec sa díval, kým som nezabočila na cestu k škole. Nebolo to ďaleko, nanajvýš dva kilometre. Kamarátka Mirka ma ako zvyčajne čakala pri ich dome, odkiaľ sme spolu chodili do školy. V to ráno som ju tam ale nevidela. Pomyslela som si, že dnes ju možno odvezie mama autom. Vybrala som sa po ceste popri priehrade.

Bolo asi pol ôsmej ráno. Začula som za sebou auto, a tak som sa uhla viac na pravú stranu. Cítila som, ako sa tá stará dodávka blíži ku mne, otočila som sa a zbadala otvorené dvere a v nich stál muž a ďalší šoféroval. Ani sama neviem, ako sa to presne stalo, skôr som sa zľakla a inštinktívne som zavrela oči. Cítila som, ako ma niekto strhol, zakryl oči a ústa.

Plakala som, mala som strach. Zasypala som toho chlapa otázkami, čo odo mňa chcú. Mlčali. Zrazu som cítila, ako mi niečo priložil k nosu. Ďalej si pamätám, že som sa zobudila v špinavej miestnosti, kde bola tma, špina a chlad. Nemala som ani tušenie, kde som. Vtom sa otvorili dvere.

Dnu vošiel chlap, nevedela som, čo chcel. Bála som sa, kričala a plakala, no bol silnejší ako ja. Pichol mi niečo do ruky. Vedela som, že sú to určite nejaké drogy alebo nejaká látka, ktorá ma má omámiť. Vtom začal zo mňa strhávať šaty. Kopala som ho, bránila sa, no nič nepomohlo. Znásilnil ma.

Takto to išlo skoro každý deň. Stále som sa ich pýtala, čo chcú, nech ma pustia, že to nikomu nepoviem. Vždy len mlčky odišli. Viem, že boli dvaja a striedali sa. Nosili mi jedlo a pritom ma znásilňovali. Už som sa niekedy nevládala brániť, mala som kamenný výraz, bola som úplne na dne. Rozmýšľala som aj nad tým, že sa zabijem, no stále som dúfala, že ma niekto nájde a zachráni.

Po tých dlhých šiestich mesiacoch fyzického a psychického týrania, bez toho, aby som čokoľvek vedela o tých mužoch, čo ma uniesli, ma konečne našli. Policajti vtrhli do tej špinavej pivnice, kde som ležala už skoro polomŕtva. Zobrali ma a naložili do auta. V nemocnici som strávila asi týždeň. Nechcela som sa s nikým o tom, čo sa stalo, rozprávať. Ale nakoniec sa to vo mne zlomilo a ja som doktorke povedala, čo sa stalo a ako si pamätám ten osudný deň.

Keď som zbadala svojich rodičov, bola som celá bez seba, no zároveň som vedela, že ma čaká najhoršie obdobie môjho života. Už sú to skoro dva roky od únosu a tí špinavci už dávno sedia vo väzení. Dostali maximálny možný trest, no spomienky vždy ostanú. Dnes som z najhoršieho vonku. Nik mi nepripomína tú smutnú udalosť, ktorá sa stala. Mám skvelú kamarátku, Mirku, skvelých rodičov a kopu ľudí, ktorí mi pomohli sa dostať z najhoršieho. Dnes už prechádzam okolo toho miesta, akoby sa nikdy nič nestalo.