Stalo sa...

Stalo sa...

Jedného upršaného rána som sa zobudila v posteli, ktorá bola oproti veľkému francúzskemu oknu. Vedľa mňa ležal môj manžel a z vedľajšej izby sa ozýval plač môjho ročného bábätka. Vstala som a šla k jeho postieľke. Netrvalo dlho, kým zaspalo. Ľahla som si naspäť do postele, kde som sa uzimená zababušila a pozerala von oknom. Vzápätí som znova zaspala.

O pár minút ma vytrhlo na prenikavý zvuk budíka. Otvorila som oči, ale prebrala som sa vo svojom starom byte, malom, jednoizbovom ale útulnom. V podstate bolo všetko natlačené na kope, ale veľké okno s výhľadom na mesto nechýbalo. Vonku bolo sychravo, trošku popŕchalo, vyzeralo to, akoby v noci bola veľká búrka. Vstala som a z okna som videla popadané malé konáriky stromov.

Na ruke mi chýbal snubný prsteň a v kalendári na písacom stole som mala zaznačený dátum pohovoru do novej práce. Pozrela som bližšie na čas. Už v tej chvíli som meškala. Rýchlo som si obliekla prvé slušné nohavice, čo som našla a bielu blúzku. Bola trošku skrčená, ale nestíhala som vybrať nič iné. Obula som sa, zobrala kabelku so životopisom, ani neviem, či som zamkla. Autobus mal odchod o päť minút a mne bolo treba prebehnúť ešte tri ulice.

Počasie mi to neuľahčovalo. Beh s dáždnikom a obiehaním mlák nebolo nič pre amatérov. Ponáhľala som sa, ako to najviac išlo. V bruchu som cítila buchot srdca a nohy som si v podstate už ani necítila. V hlave som mala len stopky so sekundami, ktoré sa mi míňali. Bolo to tu. Autobus už stál na zástavke číslo päť a ja som pred sebou mala posledných pár metrov. Ale čo čert nechcel, priamo pred sebou som videla, ako sa kolesá na autobuse pomaly pohybujú.

Pridala som ešte viac, ale nestačilo to. Šofér ma musel prehliadnuť. Už som len videla jeho odchod. Chvíľu mi trvalo, kým som sa vydýchala, aj keď to dosť prerušovali nervy. Sadla som si na lavičku a oblial ma pot a pustili sa mi slzy. Po piatich minútach som zistila, že to nemá zmysel a išla som domov. Cestou som si vybrala menšie zlo, a to chodník popri hlavnej ceste, aby som bola skôr doma. V polke cesty, keď som si myslela, že to už nemôže byť horšie, som spoza chrbta počula kamión.

Nebrala som ho do úvahy, kým neprešiel okolo mňa. Na celom tele som zacítila vlhkosť. Hádam všetka voda sveta na mňa vyšplechla spod kolies kamióna. Až teraz nemohlo byť horšie. Hneď za ním, ešte skôr, ako som sa stihla spamätať, vedľa mňa zastalo auto. Otvorilo sa okienko šoféra a zazrela som najkrajšieho muža, akého som kedy videla. Ponúkol mi odvoz domov. Pozvala som ho aspoň na čaj, aby som sa odvďačila. Párkrát sme sa potom ešte stretli a vyvinul sa z toho vzťah.

Ten zvuk ma vystrašil ako ešte nikdy. Od zľaknutia ma posadilo. Pretrela som si oči a vedľa mňa spal manžel, s ktorým ten prenikavý zvuk ani nepohol. Vtom som zistila, že sa mi premietol vo sne deň päť rokov naspäť. Vyvolalo to asi rovnaké počasie. Pozrela som na neho ako pokojne spí. Pri pohľade na neho som zistila, že meškať sa asi naozaj vyplatilo.