Spoločnosť

Spoločnosť

Spoločnosť bola, je a aj bude vždy premenlivá ako aprílové počasie. V jednej chvíli sa ocitá na výslní a v tej ďalšej sa spamätáva z úpadku vzniknutého nejakou katastrofou alebo epidémiou. Zostáva nemenným faktom, že ľudstvo sa neustále mení, či už sa vyvíja smerom dopredu, alebo upadá znova dozadu. Je tu však niečo, čo pri nás ostáva nemenné. Sú to naše vlastnosti, naša osobnosť. Každý človek sa vedel radovať, milovať či pýriť alebo naopak plakať, nenávidieť a závidieť.

Myslím si, že je to tak trochu irónia. Veď ako je možné, že, keď sa ako ľudia neustále meníme a formujeme, tak naša podstata ako jednotlivcov, či už sú to naše prednosti alebo chyby, zostáva naďalej rovnaká? Podľa mňa to má na svedomí nejaká geneticky ustálená schopnosť nás ľudí vždy vidieť dobré a radovať sa z toho alebo hľadať všade chyby a závidieť.

Čo z toho nad nami prevládne je vecou výchovy a prostredia, lenže stále v nás drieme niečo strašidelné, nepreskúmané. Ako sa predsa môže z milého mladého muža, ktorý mal cit pre umenie stať v jednom okamihu beštia, ktorá má na svedomí svetovú vojnu a utrácanie životov? Bolo to spôsobené nejakou mozgovou vadou, že nevedel rozoznať dobro a zlo?

To však už odbočujem od témy. Stále však tápam pri otázke, ako je to možné,

že stále sa meniaca spoločnosť stále necháva priestor pre radosť a závisť? Prečo sa chudobní radovali, zatiaľ čo vladári, žijúci v luxuse, závideli a smútili? Prečo sa aj teraz v tejto dobe tie najnižšie vrstvy radujú a oslavujú a boháči, majúc všetko čo len chcú, sa zatvárajú pred svetom, strachujúc sa o svoje majetky. Kladiem samé otázky, pričom odpovede nechávam zamlčané.

Ale to je predsa tiež ľudské. Vždy sme si kládli otázky, pričom väčšina z nich je dopredu nezodpovedaná. Čo je to vlastne spoločnosť? Kto je to človek? Prečo spoločenstvá zvierat, ako napríklad kŕdle vtákov, stáda sŕn či roje včiel, ktoré tu boli ďaleko pred nami, zostávajú rovnaké a my sa skoro každé storočie meníme a reformujeme? Dajte hladnému človeku suchý chlieb a bude sa radovať, ale ponúknite ním sýteho a vysmeje vás.

To je pravda všetkých právd. Človek je tvor, ktorý, aj keď žije v spoločnosti, alebo ju dokonca riadi, naďalej bude v prvom rade myslieť na seba, svoju rodinu, najbližšie okolie a až potom, ak mu niečo ešte ostane, sa pozrie inde. Čím viac máme, tým viac chceme. Zatiaľ čo niekde ľudia hladujú, inde rozumným hlasom povedia: „Ale veď kaviár som mal včera.“ Radovali sme sa všetci, akurát každý sme mali iný dôvod. Otrokovi v Egypte alebo na tabakovej pláži v Amerike stačilo, aby v daný deň nepražilo slnko a dostal vyšší podiel jedla, kráľovi zas urobí radosť víťazstvo na výprave.

Mne z toho vyplýva jedna vec, a to tá, že je jedno, či sme chudobní, bohatí, či sme v púšti alebo pri mori, na zemi, či na vesmírnej stanici, závisť a radosť nás budú nasledovať všade bez ohľadu na to, kto sme, čo robíme, alebo kde sa práve nachádzame. Tieto schopnosti sú to, čo nás robí ľuďmi a práve títo ľudia formujú budúcnosť.