Ako koronakríza zmenila naše životy?

Ako koronakríza zmenila naše životy?

Charlie Chaplin raz povedal: „Som úplne presvedčený, že je načase nastúpiť novú cestu, aby peniaze prestali byť všemocným božstvom krízovej spoločnosti.“ Napriek tomu, že zomrel už pred vyše štyridsiatimi rokmi, obsah tohto výroku či želania sa stále nenaplnil. Alebo nebodaj áno?

Podľa mňa kapitalistický svet učí spoločnosť, že dosť nikdy nie je dosť. Potrebujeme viac. Viac majetku, peňazí, viac času stráveného v kaviarňach, reštauráciách, obchodných centrách, kinách a divadlách. Ľudia sa tomuto finančne náročnému životnému štýlu s radosťou podvoľujú. Tvrdo pracujú, často na úkor zdravia a rodiny, len aby si mohli dovoliť podobné svetské záležitosti. Sú však naozaj také potrebné, ako sa tvárime?

Začiatkom tohto roka svetom otriasla kríza. V rámci opatrení bola uzavretá väčšina prevádzok, okrem potravín a drogérie. Tým sa naše potreby síce nezmenšili, ale možnosť ich realizácie sa značne obmedzila. Mnohí to spočiatku znášali ťažko, ale postupne sme si všetci začali odpovedať na jednoduchú otázku: „Potrebujem to?“ Samozrejme, neexistuje správna a nesprávna odpoveď. Napriek tomu sa domnievam, že väčšina z nás odpovedala práve: „Nie.“ Tu sa žiada ďalšia úvaha. Prečo sme si bez konzumného života nevedeli predstaviť jediný deň, keď teraz zisťujeme, že to zďaleka nie je taká neznesiteľná predstava?

Zamyslime sa, koľko rodičov pozná meno učiteľky svojho dieťaťa? Pri bežnom spôsobe života dospelí často zabúdajú na takéto pre nich banálne informácie. S príchodom koronakrízy a karanténnych opatrení sa však z rodičov stávajú učitelia. S prekvapením zisťujú, akí potrební boli pre nich ľudia, ktorých meno sa neunúvali zapamätať si. Máme tak plné diáre, tak nabitý program, že si nedokážeme v priebehu dňa nájsť čas na rodičov, starých rodičov, jednoducho, na našich blízkych.

Teraz, keď sa svet zastavil, potrebujú našu pomoc oveľa viac ako kedykoľvek predtým. Nebuďme voči nim ľahostajní. Nielen teraz. Už nikdy k nim nebuďme ľahostajní. Nezaslúži si starká, ktorá nám s láskou vypekala koláče, pofúkala každú boliestku, počas prázdnin vytvorila teplo domova a mnoho iného, na oplátku trochu lásky? Vyrástli sme.

Už nepotrebujeme starých rodičov. Máme svojich priateľov, partnera, možno rodinu. Máme prácu, ktorej obetujeme všetko. To by však nemalo znamenať, že obetujeme aj čas, ktorý by sme mohli stráviť s rodinou. Neznamená to ani, že nás naši milovaní starkí už nepotrebujú. Práve naopak. Potrebujú nás viac než kedykoľvek predtým.

Áno, ocitli sme sa v ťažkej, pre mnohých bezprecedentnej, situácii. Je však len a len na nás, ako sa k tomu postavíme. Keď to celé skončí, môžeme si vybrať z dvoch variantov nášho budúceho života. V tom prvom sa môžeme vrátiť k starým zvykom, vysedávaniu v nákupných centrách na kávičke, k neustálemu premýšľaniu o práci a ku každodennému zhonu. Chceme to však ešte?

Druhý variant nám ponúka zmenu. Túto krízu môžeme brať ako tragédiu alebo ako šancu na nový začiatok. Napriek tomu, že niektoré veci neovplyvníme, máme príležitosť spomenúť si častejšie na našich blízkych. Potešiť ich našou prítomnosťou. Naši starí rodičia tu nebudú večne. Neberme ich ako samozrejmosť. Ktorú možnosť si teda vyberiete vy? Ostanete v zabehnutých koľajach alebo dáte šancu zmene? Pomohla vám vôbec táto kríza uvedomiť si niečo? Stal sa z vás vďaka pandémií lepší človek?