Búrka

Búrka

Mala to byť ich ďalšia obyčajná dovolenka na Floride. Obyčajná preto, lebo už odmala boli zvyknutí na každoročné predražené pobyty pri mori a navyše Floridu navštívili už veľakrát, takže to pre nich nič extra neznamenalo. No vtedy ešte netušili, že práve tento všedný výlet im zmení životy.

Ešte v to ráno, kedy mali Johnsonovci odísť, si balili posledné veci. Annie sa spýtala svojich detí: ,,Určite máte všetko? Nič ste si nezabudli?“ Alex a Maddie jej otráveným hlasom odpovedali: ,,Hej, máme. Nemôžeme už konečne ísť?“ ,,Dobre, ale ak ste si niečo zabudli, tak veľmi dobre viete, že sa po to už vracať nebudeme.

Drahý, môžeme teda vyraziť?“ Peter vykukol spoza rohu terasy: ,,Jasné, už poďme, ja som si už všetky veci zniesol dole.“

Cesta netrvala dlho, ale do jej cieľa boli ešte necelé tri hodinky. Všetci boli väčšinu času ticho, sem-tam si niekto niečo odšomral. Maddie a Alex si púšťali hudbu v slúchadlách a ignorovali okolitý svet. Annie bola ponorená do čítania časopisu a Peter venoval pozornosť šoférovaniu. Približne uprostred cesty zaznel v rádiu ženský hlas: ,,Dnes očakávajte v oblastiach okolo Mexického zálivu silné búrky, ktoré vyvrcholia v popoludňajších hodinách.

Preto neodporúčame tráviť čas na plážach a kúpať sa v mori.“ Peter na to odšomral: ,,Jasné, búrky. Ako naposledy, však?! Uveril som týmto ich kecom a celý deň som zbytočne presedel dnu, kým von bolo ukážkové počasie. Znova tú istú chybu neurobím!“ Chvíľu nad tým ešte básnil, no netrvalo dlho a aj on začal byť ticho ako všetci ostatní. Pár minút na to už videli spoza zvodidiel diaľnice nádherné tyrkysové more. Čoskoro boli v cieli.

Rýchlo si zložili veci v ich súkromnom plážovom dome, prezliekli sa, niečo zjedli a nedočkavo uháňali na pláž. Bolo naozaj nádherné počasie, obloha bez mráčika, more pokojné a krištáľovo čisté. Jediné, čo narúšalo túto dokonalú harmóniu, boli davy ľudí a ich hlasy všade naokolo. Peter opäť podotkol poznámku o nevydarenej predpovedi počasia, ale všetci ju odignorovali. ,,Idem pripraviť jachtu, pôjdeme sa previesť, tak si tu zatiaľ poležte, prídem po vás.“

Prišiel po asi hodine. Obloha už nebola úplne čistá a Annie si to všimla: „Nemyslím si, že je to dobrý nápad ísť teraz na more. Pozri, oblaky sa zbiehajú.“ Peter sa otočil k nej: ,,To myslíš vážne? Dobre vieš, aké prachy som za to vysolil a teraz to mám len tak zahodiť? Tak to v žiadnom prípade.“ ,,Dobre, dobre, tak teda pôjdeme,“ odvetila mu. Nechcela sa s ním hádať na dovolenke a ešte k tomu pred deťmi. Bola znepokojená, ale nemala veľmi na výber.

Keď boli všetci na lodi, dobehol za nimi miestny plavčík. ,,Prepáčte, pane, ale teraz nemôžete ísť na more, blíži sa búrka a môže to byť pre vás všetkých veľmi nebezpečné.“ Annie vedela, že má pravdu, ale neodvážila sa do toho zasiahnuť. Iba s deťmi potichu vzadu sedela na prepychových kreslách a sledovala, čo sa bude diať. Bola z toho celého veľmi nervózna, pretože na Petrovi videla, že už nemá najlepšiu náladu. Nahnevaný Peter spustil na od neho o polovicu mladšieho plavčíka sprchu slov: ,,Kto si myslíš, že si! Mne tu nikto rozkazovať nebude, tušíš ty vôbec, aký som ja vplyvný človek! Choď si radšej robiť svoju prácu, lebo zariadim, aby si o ňu prišiel!“ Urazený plavčík so šomraním odišiel. Annie ho bolo aj ľúto, ale nezmohla sa na žiadny čin. Vyplávali.

Spočiatku bola dusná atmosféra, ale po pár minútach sa to vrátilo do normálu. Užívali si plavbu, smiali sa, jedli zmrzlinu a pili kokteily. Oblaky stále pribúdali, no všimli si to, až keď sa úplne zatiahlo. Hneď na to sa aj výrazne ochladilo a do toho začal pofukovať vietor. Ten silnel a silnel, až sa na mori začali tvoriť vlny. So silnejúcim vetrom silneli aj ich nervy. Annie zakričala na Petra, na ktorom takisto videla napätie: ,,Okamžite sa musíme vrátiť!“ On iba prikývol a začal jachtu otáčať. No v tom strese si ani neuvedomil, že zlým smerom a došlo mu to až po chvíli, keď nevidel obrys pobrežia.

Začal nadávať a kričal: ,,Stratili sme sa! Sme v pasci!“ Sedemročná Maddie ho počula: ,, Mami, čo sa to deje? Budeme v poriadku, však?“ Do očí sa jej tisli slzy. Jej starší brat sedel vedľa nej bez slova so zúfalým výrazom v tvári. Annie vedela, že jej to s istotou nemôže zaručiť, no aj napriek tomu povedala: ,,Samozrejme srdiečko, neboj sa, všetko bude v poriadku, len sme sa trošku stratili.“ Peter medzitým už stihol zavolať na pobrežie pre pomoc. ,,Hneď po nás prídu, povedali mi, že sa už nemáme ďalej hýbať, musíme zostať stáť na mieste.“ Zúfalo sa postavil ku zábradliu a pozoroval búrlivé more.

Annie objímala vystrašené deti a volala Petra naspäť, nech tam nestojí, že to môže byť nebezpečné. No on iba bezdušne a bez jediného slova pozeral do diaľky. Prosila ho, no on nič. Cítil, že je to jeho vina a bolo mu to veľmi ľúto. Takto tam boli ešte hodnú chvíľu. Všetci už začínali mrznúť, no najviac malá Madeline, a tak jej mama obliekla svoje tričko a svoje telo nechala iba v plavkách napospas tejto zime. V jachte nemali žiadne deky ani náhradné oblečenie.

Prešlo už veľa minút a pomoc neprichádzala. Chytila ich obrovská zúfalosť a ešte väčšia, keď zistili, že vysielačka, ktorou sa predtým spájali so záchranármi, bola vybitá. Už aj prestávali dúfať, keď vtom začuli zvuk prichádzajúceho motora cudzej lode. Zalial ich pocit radosti, aký nikdy necítili. Žiadne drahé darčeky, značkové veci im nikdy neposkytli takýto pocit. Pocit toho, že sú zachránení a budú v bezpečí.

Keď Peter uvidel medzi ich záchranármi aj plavčíka, ktorému vynadal, nikdy sa necítil horšie ako v ten daný moment. Úprimne sa mu ospravedlnil a bol mu veľmi vďačný. Tento zážitok pohol jeho svedomím. Odvtedy už neignoroval žiadne varovania a vážil si ľudí, čo ich vydávali. Deti sa taktiež stali skromnejšími, nepožadovali od rodičov už toľko drahých vecí, ani dovoleniek. Tento nepríjemný zážitok ich všetkých donútil stať sa lepšími.