Sny (Rozprávanie)

Sny (Rozprávanie) 

Bol raz jeden chlapec, ktorý pochádzal z chudobnej časti sveta. Presnejšie z malého mestečka, Stará Ľubovňa, ktoré leží na východnom Slovensku. Bol veľmi šikovný a nadaný na matematiku, ale s prehľadom zvládal aj iné predmety. Patril medzi najlepších žiakov nielen na škole, ale aj na celom Slovensku. Rodičia boli naňho v tomto smere veľmi hrdí, najmä jeho matka.

Hovoríme samozrejme o mne, o Timotejovi. Mám aj jedného staršieho brata Samuela. Ten bol presný opak ako ja. Samo bol veľký lajdák a nemal dobré známky. Ale bol vynikajúci vo futbale. Náš otec chcel z nás oboch urobiť veľkých futbalistov, pretože sám hrával futbal na vrcholovej úrovni. Častokrát nám dával veľa ťažších tréningov. Ja som vôbec tieto tréningy nezvládal, pretože som nebol tak dobre na tom čo sa týka pohybu.

Mal som pravú nohu hendikepovanú a nevedel som na ňu dobre dostúpiť. Veľakrát ma otec za to kritizoval a dával mi rôzne tresty. Bol som navyše škaredý. Mal som zjazvenú tvár z rôznych pádov na tréningu. Celkový pohľad na mňa bol zlý, a preto sa dievčatá na mňa ani nepozreli. Mal som svoj svet, v ktorom mi bolo dobre a o iných som sa nestaral. Otec bol však proti a chcel zo mňa futbalistu.

V jeden deň som prišiel domov zo školy skôr, akoby sa patrilo. Bol som nahnevaný, že som nezvládol písomku z matematiky, a dostal päťku. Bál som, že prísny otec mi bude niečo vyčítať. Rozhodol som sa, že si pôjdem zabicyklovať. Nečakal som, že si môžem niečo pri tom urobiť. Ale stalo sa. Pritrafil sa mi kamienok do cesty a spadol som tak nešťastne, že som si zlomil nohu.

Mal som takú smolu, že som si zlomil zdravú nohu a nie tú, ktorú som mal postihnutú. Keď prišiel po mňa Samo a odviezol ma do nemocnice, hneď ma zobral do opatery doktor na pohotovosti. Povedal mi: „Čo si robil?“ Ja som len smutne pokrčil plecami a odvetil: „Nie som dobrý cyklista.“ Doktor mi dal sadru na dva mesiace. Keď som prišiel domov, rodičia ma poriadne skritizovali. Aj keď som bol výborný žiak, tešil som sa, že nemusím chodiť do školy. Aspoň trochu oddych.

Do školy som nechodil celé dva mesiace. Dosť často som sa hral na playstatione. Doma sme mali len FIFU, a tak som hral len to. Po čase som si začal obľubovať futbal a sníval som o tom, že by som si mohol zahrať futbal, tak ako môj otec a brat. Stále, keď som dosníval, tak som sa pozrel do zrkadla na svoju škaredú tvár a hovoril som si, že nemôžem hrať futbal, veď to neviem a mám choré nohy.

Častokrát som si aj poplakal. Tak to chodilo celé dva mesiace. Bol som deprimovaný a smutný. Málokedy som sa usmial. Za tie dva mesiace som úplne zabudol na školu. Zaujímal ma len a len futbal. Po dvoch mesiacoch som prišiel aj s rodičmi k lekárovi na kontrolu s nohou. Noha bola v poriadku a opäť som mohol chodiť po vlastných. Ale aj tak som nemal dobrú náladu. Lekár to zbadal a spýtal sa ma: „Timo, čo ti je?“ Chvíľu som váhal, ale nakoniec zo mňa niečo vyšlo: „Chcem hrať futbal, no nemôžem, pretože som postihnutý.“ Všetci v miestnosti ostali prekvapení, hlavne otec. Lekár dal pokyn rodičom, aby odišli z miestnosti.

Potom mi ukázal veci, ktoré by mi mohli pomôcť. Bol to taký liek, ktorý vedel vyliečiť moje nohy. Bolo to však veľmi drahé. Vtedy som si povedal a uvedomil, že týmto mliekom by som na to mohol mať. Začal som robiť všetko preto, aby som zarobil peniaze a kúpil liek. Všetci ma v tom podporovali. Rodičia, brat, spolužiaci, ale aj susedia. Bol som konečne šťastný a dúfal som, že sa to podarí. Po dlhšej dobe sa mi podarilo získať nejaké peniaze.

Môj brat bol dobrý v tipovaní, a tak všetky moje úspory som dal jemu. Veril som mu. Samo za tie peniaze podal tiket, na ktorom boli štyri zápasy. Hrali sa v jeden deň a keby vyšiel, mohol by som si zaplatiť liek. Na ďalší deň som vstal a išiel som sa naraňajkovať. Prišiel brat a oznámil mi, že tiket nevyšiel. Myslel som, že sa mi zrútil svet. Bol to môj najhorší deň v živote. Veľmi som chcel, aby to vyšlo, ale osud to chcel inak. Keď som sa z toho všetkého spamätal, tak som sa vrátil do stereotypného života.

Raz v jeden deň som prišiel domov a nikde nikoho. Čudoval som sa, lebo o takomto čase sú doma všetci. Otvoril som dvere do mojej izby a neveril som vlastným očiam. Stáli tam všetci okrem môjho brata. Niekto ma zozadu buchol po ramene. Keď som sa otočil, videl som môjho brata a v ruke držal liek, po ktorom som túžil. Bol som neskutočne šťastný a nevedel som prestať plakať.

Po užití lieku som zo začiatku nepociťoval žiaden rozdiel. No neprekážalo mi to. Trénoval som naplno a veľa času som trávil na ihrisku. Chcel som byť pripravený na to, kedy zaberie liek a pripojím sa do nejakého mužstva. Bol som trpezlivý a vyplatilo sa. Ocko a môj brat ma podporovali a radili mi, ako správne trénovať.

Nakoniec sa mi podarilo dostať do futbalového mužstva, ktoré hráva druhú ligu. Pamätám sa dodnes, ako mi ocko povedal, že od zajtra budem trénovať v profesionálnom klube. Verte v svoje sny a choďte si za tým.