Príhoda z detstva (Rozprávanie)

Príhoda z detstva

Napadla mi jedna príhoda z detstva, na ktorú asi nikdy nezabudnem. A tak som sa ju rozhodla prerozprávať.

Na základnej škole som mala tri najlepšie kamarátky. Trávili sme spolu veľa voľného času a zakaždým, keď sme sa stretli, sme vymysleli nejakú blbosť. A tak to bolo aj v tento deň. Ešte ráno sme si potvrdili, že okolo 9:00 sa stretneme u nás doma. Zatiaľ, pokým prišli ostatné baby, my s Paťou sme preberali našu obľúbenú tému – nadprirodzené bytosti, sny, námesačnosť.

Takéto rozhovory som zbožňovala hlavne vtedy, keď sa nám večer nedalo zaspať, a tak sme sa začali zamýšľať nad niečím nadprirodzeným. Moji rodičia nikdy neverili na nadprirodzené bytosti, ani raz ma nepočúvali. Na rozdiel od našich, moja starká je celkom sčítaná v podobných veciach.

Po chvíli prišli aj ďalšie dve kamarátky. Sedeli sme na koberci v mojej izbe a klebetili, popritom hrali pexeso. A mne hneď napadla myšlienka vyvolávania duchov, keďže sme niečo podobné nedávno preberali aj s Paťou. Boli sme sami doma. Detaily sme si našli na počítači v izbe. Vyčítali sme, že nám k tomu treba len papier a tri misky.

Ostali sme sedieť v kruhu, na papier sme nakreslili kružnicu a okolo nej naše mená. Vo vrchnej časti kružnice bolo meno osoby, ktorú sme chceli vyvolávať a v strede nešťastné číslo. Do jednej z misiek sme dali prameň vlasov, do druhej misky kúsok odlomeného nechtu a do poslednej kvapku krvi. Spoločne sme začali odriekavať slová, ktoré sme našli v článku na internete. Ale aj po piatich minútach sa nič nedialo, jedine Saška si začala robiť srandu, keďže ako jediná z nás na tieto srandy neverila. Pozrela som na hodiny a bol čas obeda.

Naobedovali sme sa spolu a mamka prišla odviezť baby domov, len Paťa ostala so mnou až do druhého dňa. V izbe sme si zapli počítač, mali sme tam našu rozohratú hru – Sims2, ktorá bola častokrát obľúbená dievčenská hra. Pár minút po začatí som počula na prízemí buchot, akoby tam niekto kráčal. Snažila som nevšímať si to. Ale po druhýkrát sa už ozvala Paťa a spýtala sa ma to isté: „Počula si to aj ty?“ zvuky stíchli.

Snažili sme sa na to zabudnúť. No po chvíli sa nám obom pozornosť od počítača upriamila na tmavý obrys postavy, ktorý sa rýchlo vyplazil hore po schodoch a stratil sa v spálni oproti. V tej chvíli nás ako prvé napadlo utekať čo najrýchlejšie z poschodia. Zastali sme až dole v kuchyni, kde sme si sadli na barové stoličky a pár minút len mlčali a pozerali na seba.

Vzápätí mi napadlo, že sa musím presvedčiť o tom, že na prízemí okrem nás nik nie je. Keď som sa vrátila, každá sme rozmýšľali potichu, čo sa stalo a prvá začala Paťa. Bola vystrašená. Začala rozprávať v súvislosti s mojím vyvolávaním duchov a aká to bola blbosť. Keď som ju upokojila, začali sme uvažovať, čo teraz. Nemohli sme to predsa nechať len tak alebo povedať naším, a tak som zavolala starkej. Poradila nám, aby sme sa nebáli, vyšli naspäť hore do spálne spýtať sa, čo nám tým chcel dotyčný naznačiť. Tiež nás uistila, že sa nemáme báť, pretože keby nám chcel niečím ublížiť, už to spraví.

Ateraz tá zložitejšia diskusia, kto z nás dvoch vyjde po schodoch hore? Paťa začala so svojimi presvedčovacími schopnosťami: „Veva, vždy si bola z nás tá, ktorej prv napadli takéto hlúposti. Tak si za to nes následky! Aj si mala vždy menší strach a rešpekt na rozdiel odo mňa, veď ja by som zo seba nevydala ani hláska. Nemáš skoro z ničoho strach, tak čo si teraz zmäkla?“ A vtedy som si uvedomila, že na to mám a zvládnem to, už len z toho dôvodu, aby som ju utvrdila v tom, čo si už aj o mne myslí.

Vyšla som hore, povedala pár rečníckych otázok, nik neodpovedal, ale bolo ticho. A tak som sa vrátila do kuchyne na jednej strane spokojná, že som prekonala svoj strach a nevyklepala sa a na druhú stranu sklamaná, že som sa nič nedozvedela a nemám čistú hlavu. S Paťou sme to uzavreli ako scénu z tzv. hororu, ktorá nás asi vždy pri podobnej príležitosti napadne a na mňa sa naďalej pozerala ako na silnú, nebojácnu ženu.

Prišla som na to, že niekedy vás stačí len trošku podpichnúť alebo postrčiť a Vy s danou vecou nemáte vôbec taký problém, ako ste si predtým mysleli, ba ešte to zvládnete aj nad očakávania. Len sa stačí odhodlať a povedať si, že na to mám. Pretože sa najčastejšie stáva, že si to človek prehrá len v hlave.