Krásny šport

Krásny šport

Utorok ráno. Zo sladkého a pokojného spánku ma zobudila mucha, ktorá lietala okolo môjho ucha. Zahnala som sa a na chvíľu to bzučanie stíchlo. Zatvorila som oči naspäť. Po pár minútach ma prišla otravovať znova, čo znamenalo, že už nezaspím. So zalepenými očami som hľadala telefón na mieste, kde som ho včera večer položila. Hodiny ukazovali 8:23.

Budík som mala nastavený na 8:30, čiže tak či tak by som musela vstávať o 7 minút. Pozbierala som sa z postele, na nohy našuchla svoje obľúbené teplé chlpaté papuče a šla som do kuchyne, kde som zapla rádio. Vychutnávala som si výdatné raňajky, keď v tom ohlásili v rádiu, že sa dnes začína Svetový pohár v lyžovaní v rakúskom Schladmingu. „Moja chvíľa,“ pomyslela som si. Práve dnes bol ten deň, kedy cestujem na môj už druhý Svetový pohár.

Moji rodičia ma od malička viedli k športu. Otec mi vždy hovorí: „Ešte si ani chodiť nevedela a už si na lyžiach stála.“ Veľmi si to nepamätám, predsa len to bolo dávno. Na čo si ale živo spomínam, bol môj prvý slalom, keď som mala asi 9 rokov. S otcom sme boli lyžovať na Mýte pod Ďumbierom. Akurát sa tam konala súťaž detí od 7 do 10 rokov.

Registrácia účastníkov prebehla už týždeň pred, o čom sme my nevedeli. Jediné moje šťastie bolo, že môj tatko je kamarátsky typ a pozná takmer všetkých vlekárov či vedúcich. Po pár minútach som už bola zaradená do zoznamu pretekajúcich. Zhora som pozerala na chlapcov a dievčatá, ktoré šli predo mnou. Prvý, druhý, piata, šiesta. Na mojom drese, ktorý som dostala na poslednú chvíľu, svietilo červeným číslo 11. ,,11-ka na štart!“ V tej chvíli mi trochu zovrelo žalúdok a postavila som sa pred čiaru, ktorá signalizovala začiatok trate.

Pri pohľade na koniec trate, som v diaľke videla otcovu červenú čiapku a rozmýšľala som, čo asi tak hovorí pánovi vedľa neho. Zo zamyslenia ma vytrhol až ujo: „Pripravená?“ Prikývla som. Jediné, čo som počula a vnímala, bolo odpočítavanie. A už som bola na trati. Jedna červená bránka, druhá modrá, zase červená, zase modrá. Ani som sa nenazdala a bola som dole. Všetci tlieskali.

Ocino ma privítal so slovami hrdosti, keďže som to nikdy predtým nerobila. Vtedy sa z úplne obyčajného dňa stal deň výnimočný. Získala som druhé miesto, uvedomila si, že ma to baví a že mám na to, aby som robila tento krásny šport.

Prvý veľký pretek. Bála som sa ho ako čert kríža. Snažila som sa upokojiť, no veľmi mi to nešlo. 13:40. Môj čas. Zatočila som lyže doprava, doľava, doprava, doľava a zrazu nikde. Tvrdý náraz, sneh, nohy každá do inej strany. Bola som na zemi. V tej chvíli som ani nevedela, prečo. So slzami v očiach som po okraji zlyžovala dolu. Cestou domov som v aute nepovedala ani slovo. Bola som nahnevaná, nazlostená, sklamaná. Sama zo seba.

Všetci mi hovorili, že to neprekáža, že nabudúce to bude lepšie, no ja som o žiadnom nabudúce nechcela počuť. Myslela som si, že zakaždým to dopadne rovnako a že predsa len to asi nebude šport, v ktorom budem vynikať. Je-diní ľudia, ktorí ma stále otravovali s tým, aby som to nevzdávala, boli moji najbližší. Z každej strany som nepočúvala nič iné iba, aká je to škoda, aký mám talent, že sa nemám vzdávať, že jeden nevydarený pretek nič neznamená.

Div sa svete, mali pravdu. Po pár týždňoch som si to uvedomila aj sama. Vytiahla som lyže, obula lyžiarky a vrátila sa naspäť na svah. Tentokrát som sa už nevzdávala, čo si všimol aj jeden tréner, ktorý bol práve v ten deň lyžovať aj s rodinou. Hneď sa mi prihovoril a do rúk mi strčil vizitku so slovami: „Ozvi sa.“ S otcom si dohodli stretnutie, na ktorom prebrali všetky možné ponuky, a taktiež ciele, ktoré som mohla dosiahnuť.

Od toho dňa sa snažím každý deň zlepšovať, pracovať na sebe a trénovať čo najpoctivejšie, čoho výsledkom je aj Svetový pohár.