Kráľ

Kráľ

Prebudil som sa na výkriky, ktoré sa ozývali celým domom. Vyskočil som z postele a ponáhľal sa k oknu. Zamrazilo ma v zátylku, keď som uvidel, čo sa deje. Od vstupnej brány, ktorá bola jediná cesta spájajúca našu dedinu s okolitým svetom, sa do nebies dvíhali vysoké stĺpy dymu.

Otec ma kedysi varoval, že príde tento deň. Všetci sme v kostiach cítili, že už sa to blíži, avšak nikto z nás nevedel, kedy príde ten čas. Zhrabol som veci, zvesil luk zo steny a ponáhľal som sa von po svojho koňa. Keď som vyšiel pred dom, pritlačil som sa o stenu a pomaly sa zakrádal k stajni. Videl som vojakov postupujúcich hlbšie do dediny.

Zahol som za roh, vbehol som do stajne a ešte v letku som vysadol na koňa. Bol vydesený, ale keď ma zbadal, tak sa upokojil a už sme ozlomkrky uháňali smerom do hôr. Po niekoľkých míľach som povolil tempo. O chvíľku sme sa dostali na malú čistinku na úpätí hôr, odkiaľ je priamy výhľad na dedinu. Aj z tejto diaľky som videl, akú škodu spôsobili. Na praporcoch, ktoré niesli so sebou som spoznal erb, ktorý patril rytierom z Doharu. V tú chvíľu som prisahal sám sebe, že sa raz vrátim a splatím dlhy.

Putoval som niekoľko dní. Zima sa pomaly blížila, a tak o nejakej inej obžive ako o zajacoch, ktoré som cestou ulovil, som nemohol ani premýšľať. Krajina sa vôkol mňa pomaly menila z prívetivej a dostupnej na chladnú a nedostupnú. Ak sa v najbližších dňoch nedostaneme do mesta, zahynieme tu. „No poď, hor, musíme pokračovať,“ oslovil som svojho verného koňa a pokračovali sme v ceste.

Konečne sme dorazili do Doharu. Nemal som nijaký plán. Žiadnych známych a takmer bez peňazí by som sa tu dlho nezdržal. Šiel som do najbližšieho hostinca, ktorý som po ceste našiel a spýtal sa hostinského, či nemá pre mňa voľnú izbu na jednu či dve noci. Pozrel na mňa nie veľmi príjemným pohľadom a hodil mi kľúče. „Desať šilingov na noc, priateľu,“ vyriekol a mne ostalo mdlo, pretože viac peňazí som ani nemal. S ťažkým srdcom som položil takmer prázdny mešec hostinskému na ruku. Koňa som nechal priviazaného vonku a pobral som sa do svojej izby. V izbe nebolo nič okrem starej rozheganej postele a stolčeka s jednou sviečkou. Zvalil som sa na posteľ a takmer okamžite som zaspal.

Takto som žil ešte niekoľko týždňov. Hneď po príchode sa mi podarilo dohodnúť sa s hostinským na nejakej robote. Hoci nepôsobil veľmi príjemným dojmom, nechal ma pri ňom pracovať a ja som zas na oplátku prebral väčšinu roboty v hostinci. Povedali by ste si, že to bola strata času, ale ja som sa hneď v prvých pár dňoch dozvedel, čo sa stalo s mojou rodnou dedinou a aj kto vojakom vydal príkaz na jej spustošenie. „Kráľ Rowen prikázal vojakom, aby zrovnali Carnholl so zemou, kvôli čiernej mágií, ktorú tam miestni predvádzali,“ informoval ma jeden z pravidelných návštevníkov hostinca. „Never tomu bláznovi, Rob. Pravda je niekde úplne inde. Pravda je taká, že kráľ sa zbláznil po tom, čo mu umrela manželka a teraz si vybíja hnev na nevinných obyvateľoch kráľovstva,“ oznámil mi druhý šepotom. Rob nie je moje pravé meno, ale odkedy som v meste, používam ho. Za ten čas som počul nespočetne veľa historiek o tom, čo sa stalo, a prečo sa to stalo, ale väčšina z nich sa zhodla v jednej veci – že kráľ sa zbláznil a v kráľovstve vládne chaos.

Po čase som opustil hostinec. V meste sa pravidelne konali hry, kde medzi sebou súperili šermiari na život a na smrť. Vyhral si – dostal si peniaze, prehral si – smrť. Zo začiatku som sa chodil z opodiaľ pozerať, ale po čase som si začal všímať chyby, ktoré šermiari robili, a to ich stálo život.

Čoraz viac ma lákalo to vyskúšať, a tak sa jedného dňa aj stalo. Behom niekoľkých minút som sa dostal ďalej ako ktokoľvek predtým, a to bez jediného škrabanca. Vďaka tomuto som sa stal známym a ľudia ma poznávali na ulici. Zatiaľ, čo som si ja užíval nechcenú slávu, kráľ tyranizoval svojich poddaných stále krutejším spôsobom.

Za drobné krádeže ľudia viseli alebo boli napichnutý na kôl ako výstraha pred ďalšími zlodejmi. Pod svoje krídla si ma zobral tunajší majster meča a môj talent a zapálenie v tréningoch zničili nejeden meč. „Trénuj chlapče, dovoľ, aby sa zbraň stala súčasťou tvojho tela a tvojich pohybov. Ty si ten vyvolený, o ktorom proroctvá písali. Ty si ten, kto nás spasí.“ Týmto slovám som nikdy nerozumel. Nerozumel som, ako obyčajný farmársky chlapec môže niekedy niečo znamenať. Chlapec, ktorý ani nepozná svoje pravé meno.

Ľudia takmer prestali vychádzať do ulíc. Dravosť a brutalita kráľovho trestania nevinných, v ľuďoch vyvolávala taký strach, že pomaly strácali kontakt so svetom mimo ich domov či chalúpok. Najhoršie na tom bolo, že strach ich tak ovládal, že sa nikto nesnažil nič proti tomu urobiť. „Aj bezvýznamný človek môže urobiť

významné činy,“ otcove slová z detstva sa mi začali vynárať v hlave čoraz častejšie. Lenže čo môže niekto ako ja urobiť, aby sa to zmenilo?

Moje myšlienky sa začali uberať smerom ku kráľovej vražde. Kráľ mal síce v mojom srdci miesto. Nikdy som nebol vrah, ale vždy som veril v spravodlivosť a, ak ma kvôli tomu povesia, aspoň budem umierať s pocitom, že som vykonal to, čo som považoval za správne.

Takéto myšlienky vypĺňali môj čas počas tréningov, oddychu či spánku. Keď som už začal spriadať plán, ako sa ku kráľovi môžem dostať, majster mi oznámil, že sám kráľ si ma povolal do jeho služieb ako hlavného kata na vykonávanie jeho ohavných skutkov. „Spas nás chlapče. Si jediný, kto to dokáže,“ boli jeho posledné slová, čo som počul.

Len čo som kráľa uvidel, oblial ma taký strach, aký som v živote necítil. Jeho oči boli ako dve hlboké čierne studne, v ktorých som sa znovu cítil ako malé chlapča neschopné ničoho významného. V jeho očiach som však videl aj malý záblesk, ktorý sa tam len mihol a v zápätí bol preč. Bol to záblesk beznádeje a zúfalej túžby, aby mu niekto pomohol. Neváhal som ani sekundu. Priskočil som ku kráľovi a prepichol mu srdce. Na mieste, kde to bolí najmenej. Kráľ pozrel na mňa jasnými očami: „Ďakujem,“ povedal a zosunul sa k zemi.

Úspech predurčuje sila jeho presvedčenia a nie množstvo jeho vyznávačov. V kráľovstve opäť zavládol mier a pokoj. Aj keď som zabil bývalého kráľa, stal som sa jeho nástupcom a vedel som, že na to mám. Nikdy som po tom netúžil a možno preto som to dokázal.