Hra

Hra

Už ako malého chlapca ma ťahalo k lopte. Najprv to bolo pomaly a ako išiel čas, tak to bolo čoraz viac. Keď som sa učil chodiť, chcel som si veľmi kopnúť do lopty, ale padol som. Časom to prišlo a kopal som do lopty bez spadnutia.

Jedného krásneho slnečného dňa prišiel z roboty môj starý otec a doniesol mi krásnu novú loptu. Starý otec sa opýtal: „Chceš tú loptu?“ Hneď som sa na neho usmial a krásnym tónom od srdca som zakričal áno. Hodil mi loptu na zem a povedal, aby som si kopol o bránu. Každý deň od malého chlapca som sa zabával s loptou a trénoval, aby som vedel kopať lepšie. Môj otec ma zavolal na ulicu, že si ideme spolu zahrať a ide ma niečo naučiť.

Zrazu zastalo auto a starý otec ma zavolal k nemu do auta. Povedal mi, že sa ideme pozrieť na futbalový tréning do Brusna. Prišli sme tam a na ihrisku stálo veľa malých chlapcov ako som ja s pánom trénerom, ktorý ich učil hrať futbal. Pán tréner sa volal Martin a hneď ma zavolal medzi nich. Strašne som sa bál ísť medzi tých chlapcov, lebo im to veľmi dobre išlo. Od toho dňa som začal chodiť na futbalové tréningy. Môjmu otcovi sa veľmi páčilo, že chcem byť ako on, futbalista. Keď prišiel prvý zápas, veľmi som sa tešil, lebo ma prišla pozrieť celá rodina. Prvý zápas bol veľmi ťažký.

Stále som chodil po škole na tréningy a smažil som sa zlepšovať. Prešlo strašne veľa zápasov a ja som stále hrával futbal lebo ma bavil. Pamätám si ako dnes, keď sme hrali na umelej tráve na Skalici s Banskou Bystricou. V zápase som strelil tri góly a tréner ma veľmi pochválil, že mi to začína ísť. Týždeň potom urobila naša dedina, Brusno, futbalový turnaj na ihrisku. V turnaji ma vyhlásili za najlepšieho hráča a ľudia začali o mne veľa rozprávať.

Kým vek išiel, bolo to čoraz ťažšie a ťažšie. Bol som starší a futbal som miloval. Povedal som si: „Čo by som robil bez futbalu?“ Hrali sme zápas proti Žiaru nad Hronom a ja som si v tom zápase zlomil nohu. Bolo to veľmi vážne a ťažké, lebo som vedel, že nebudem dlho hrať futbal. Presne po roku som bol späť a začal som trénovať. Najprv to bolo ťažké, ale potom to išlo. Keď sme hrávali, stále ma ľudia chválili, hovorili, že som dobrý, aj keď som mal zlomenú nohu. Vtedy som si uvedomil, že na to mám. Darilo sa mi viac a viac.

Keď som prišiel do dorasteneckého tímu, tak mi prišla ponuka z Medzibrodu, aby som išiel k nim hrávať futbal. Ponuku som hneď prijal a hrával som v Medzibrode. Po čase v Medzibrode si ma ľudia obľúbili a kričali na mňa na ihrisku. Aj vtedy, v dorasteneckom tíme, som si uvedomil, že na to mám stále.

Vo futbale ma naučili prehrávať aj vyhrávať. Niekedy boli pekné chvíle, ale inokedy aj smutné chvíle. Zistil som, že som si naozaj vybral správnu cestu a uvedomil som si, že na to mám.