Ako médiá formujú človeka

Ako médiá formujú človeka

V každodennom živote toho musíme stihnúť veľa. Ráno vstať, byť fit, práca, deti, domáce práce, povinnosti... Ani sa nenazdáme a je večer. S pôžitkom si konečne sadneme k televízii, aby sme si po tom dvanásťhodinovom zhone oddýchli. Prepíname kanály a hľadáme niečo, čo by nás bavilo. Väčšinou tam toho veľa nie je. Potom si ideme ľahnúť a každodenný blázinec sa môže začať odznova.

Pozrime sa na seba. Náš život je len plytká mláka. Žiadna hĺbka. Keď sa nejakú snažíme nájsť, väčšinou večer siahneme po ovládači. To je však márne. V televízii je minimum filmov, ktoré nám niečo dajú. Ak práve nevysielajú nejaké programy plné sexu, vulgárnosti, brutality a násilia, vysielajú reklamy, propagujú prípravky, lieky či potraviny.

Väčšinou tie prípravky nie sú také úžasné ako v televízii. Áno, nájde sa pár programov, ktoré sú dobré a niečo nás naučia. Tých je však minimum. Dnes žijeme rýchlym tempom, aby sme stíhali za ostatnými. Ale niečo nám chýba. Kde je hĺbka? Masmédiá nám v tom vôbec nepomáhajú. Vytláčajú z nášho života aj tú trošku zmyslu čo v ňom je.

Tej hŕstke ľudí, ktorá opovrhuje médiami sa smejeme. Vďaka médiám sa vytráca z nášho života spolupatričnosť, komunikácia a radosť z malých vecí. Medzi deťmi a rodičmi sa vytráca cit. Deti sú v škole nezvládnuteľné, ale prečo? Prečo sedia rodičia za televíziou a deti sú na internete? Kde je vzájomná komunikácia?

Berme si príklad z tohto príbehu: Jeden večer prišla mama z práce. Znova unavená, uťahaná a znechutená problémami, ktoré dnes riešila. Zrazu k nej pribehol päťročný syn. „Mami, koľko v robote zarobíš za jednu hodinu?“ Matku táto otázka prekvapila, ale odpovedala: „Päť eur za hodinu.“ „A mami? Dáš mi dve eurá?“ Matka sa začudovala, ale dala mu, pretože si peniaze nikdy predtým nepýtal. Potom si sadla k televízii a pustila seriál. Syn bol zatiaľ v izbe.

Rozbil prasiatko a vybral svoje úspory. Potom prišiel k mame. Mama mu zbadala v rukách peniaze a rozkričala sa: „Prečo si si pýtal peniaze, keď máš vlastné? Si taký sebecký!“ Chlapček sa rozplakal a pomedzi vzlyky hovoril: „Mami, tuto je päť eur, ja som si ich sporil a chcem si kúpiť aspoň hodinu tvojho času,“ povedal a opäť sa usedavo rozplakal. Matka sa zarazila a potom sa na syna láskavo pozrela. „Ach synček, prepáč mi to! Už budem tráviť voľný čas len s tebou. Prepáč mi to!“

Ani nevieme ako a môžeme prísť o svojich blízkych. Pozrime sa okolo seba. Je predsa toľko zmysluplných činností, čo môžeme spolu robiť: hry, hudobné nástroje, výlety do prírody... Kedy sme boli naposledy len tak von? Všetci preferujeme mobily, internet, televíziu... Ale spýtajme sa samy seba: „Napĺňa nás to?“