Môj starký (Rozprávanie)

Môj starký (Rozprávanie) 

Aj keď môj starký Števo už nie je veľmi „čiperný,“ ešte vždy sa od neho môžem veľa naučiť. Často mi hovorieva historky z vojny ako sa dal tetovať, ako ho omínali vojenské kanady a ako mu chýbala láska mojej starej mamy, jeho frajerky. Veľa ľudí si myslí, že starkí sú ako malé deti alebo že aspoň tak premýšľajú. Ale nájdu sa aj takí, ktorí sú rozumní aj po sedemdesiatke.

Niekde som počula, že staroba rovná sa múdrosť a ja to o svojom starkom môžem povedať. Vždy, keď za ním prídem s nejakým problémom, pomôže mi, lebo už možno bol v rovnakej situácii. Ako je tu môj starký pre mňa, tak som tu preňho aj ja.

Vždy, keď má záujem, snažím sa ho niečo naučiť s elektronikou. Aj keď nie vždy sa mu darí porozumieť počítaču a mobilom, cení sa aj jeho snaha. Aspoň tak má pocit, že nepatrí do starého železa. Na oplátku ma zase on naučí niečo na akordeóne, zahrá mi pesničky, ktoré hral mojej mame pred spaním.

Hoci nie vždy sa mi jeho hra na nástroji páči, (no kto by už v tejto dobe počúval ohrané ľudovky typu Pod horou, pod horou ?) no väčšinou sa ho snažím pochváliť, aby nemal pocit, že nik neocení jeho hudobné vlohy. Poďakujú sa mi jeho oceánovomodré oči plné lásky a porozumenia, ktoré sa vždy snažia nájsť na človeku len pekné a pozitívne veci.

My všetci by sme si mali brať príklad zo starých ľudí, ktorí už predsa len majú toho odžitého viac. Vedia nám poradiť, veď možno tiež spravili pár „hlúpostí“ a naučili sa na svojich vlastných chybách. Takže, vážme si poklad, ktorý máme doma, menom starí rodičia!