Bezdomovci medzi nami (Úvaha)

Bezdomovci medzi nami (Úvaha)

Žijeme v 21. storočí. Lety do vesmíru už nikoho neprekvapujú. Veď už lietajú aj vesmírni turisti, ak si to dokážu zaplatiť. Mobilné telefóny majú aj malé deti. Počítače, elektronika, autá, dovolenky v zahraničí, dostatok jedla... Všetko to vyzerá tak krásne, jednoducho a bezproblémovo.

Skutočne je to tak? Stačí sa pozrieť lepšie a zrazu uvidíme, že medzi ľuďmi sú stále veľké rozdiely. Niektorí sú veľmi bohatí, iní menej a niektorí sú chudobní. A sú aj takí, ktorí nemajú nič. Okrem toho, čo majú na sebe a v igelitkách, ktoré vláčia so sebou, nemajú žiadny majetok. Nemajú ani kde spať, sú bez domova. A práve tým by sme mali pomáhať, aby nemuseli bývať pod mostami, v chátrajúcich budovách alebo vnikať do panelákov. Hlavne teraz v zime je im obzvlášť ťažko. Chladné počasie sa im môže ľahko stať osudným. Správy sú plné informácií o zamrznutých bezdomovcoch. A tomu by sme sa mali snažiť zabrániť. Chcela som vedieť, ako je to s pomocou pre týchto ľudí v meste, kde žijeme. Chcete vedieť, čo som spolu so svojimi kamarátkami zistila?

S prosbou o informácie sme sa obrátili na vedúcu útvaru sociálnych služieb a starostlivosti o občana Mgr. Janku Dudoňovú. Dozvedeli sme sa, že aj naše mesto Považská Bystrica prišlo s konkrétnou pomocou pre ľudí bez domova. Aj u nás máme útulok a nocľaháreň pre bezdomovcov. Útulok spravuje Centrum sociálnych služieb Zakvášov v Považskej Bystrici. Mesto má zriadenú nocľaháreň v budove útulku na prvom poschodí od roku 2007.

Zaslúžilo sa o to vedenie mesta s primátorom MUDr. Miroslavom Adamem. Je otvorená od 1. novembra do 30. marca od siedmej hodiny večernej až do siedmej hodiny rannej. V prípade zlého počasia sa termín predlžuje. Počas tuhých mrazov, aké boli aj v tomto roku, môžu sa bezdomovci do nocľahárne uchýliť už od sedemnástej hodiny a pobudnúť tam do deviatej hodiny rannej. Nocľaháreň ponúka ubytovanie v teple tridsiatim bezdomovcom – obyvateľom Považskej Bystrice. Po príchode do útulku sa bezdomovci musia okúpať, potom dostanú večeru a idú spať. Všetky výdavky hradí bezdomovcom mesto. Musia však bezvýhradne dodržiavať Bytový a prevádzkový poriadok.

Na vlastné oči sme sa išli 26. januára 2010 s kamarátkami presvedčiť, ako to v takej nocľahárni vyzerá. Porozprávali sme sa pritom s dvoma bezdomovcami a tiež aj s pracovníčkou pani Helenou Brandiburovou. Tá nám povedala, že väčšina bezdomovcov je veľmi uzavretá a nerada komunikuje s okolím. Veľa z nich zostalo bezdomovcami medzi 25. až 40. rokom života. Všetkým pracovníčkam je bezdomovcov veľmi ľúto, ale nemôžu im poskytnúť to, čo stratili – domov.

Mali sme šťastie, že sme natrafili na bezdomovca, ktorý sa nám predstavil ako Rudolf. Ten sa rozhovoril o svojom živote: „Keď som mal 18 rokov, začal som piť, fajčiť a brať drogy. Mama to už so mnou nemohla vydržať. Poslala ma na liečenie na Prednú Horu. Bol som tam tri mesiace. Keď som sa vrátil, zistil som, že mama zomrela a celý majetok zanechala mojej sestre Božene. Tá ma nenávidela, a preto ma vyhodila na ulicu.

Tie peniaze, ktoré som mal, som po pár týždňoch prepil. Ostal som na ulici, kde už žijem 11 rokov. Žil som v opustených železničných domoch. Niekedy som si nejaké peniaze aj zarobil, hneď som ich však prepil. Keď som nemal peniaze na alkohol, bol som psychicky na dne. Ľudia na mňa nadávali a odsudzovali ma. Vplývalo to na mňa veľmi zle. Som veľmi rád, že mesto vytvorilo túto nocľaháreň pre nás, bezdomovcov. Aspoň sa mám občas kde umyť a najesť sa teplého jedla. V zime je to, veru, najhoršie vydržať len tak na ulici. No musím si dávať pozor, aby som nepil. V stave opitosti by ma nevpustili do týchto priestorov.“

Aj Anna Pupáková nám porozprávala o svojom krutom osude a o tom, ako sa stala bezdomovkyňou: „Vyrastala som v Podskalí v miestnej kotolni pri potravinách. Majiteľ obchodu náhle zomrel. Obchod kúpil človek, ktorému sa nepáčilo, že bývam v kotolni aj so svojím mužom , aj so šiestimi deťmi.

Tieto mi sociálka neskôr zobrala, pretože sme nemali odvtedy kde bývať. Veľmi zle som to znášala. Chvíľu sme bývali na zastávke v Podskalí. Pokúsila som sa ísť k mame, ale tá ma vyhodila a povedala mi, že ma nechce ani vidieť. S manželom sa teda potulujeme a bývame, kde sa dá v Považskej Bystrici. Ale niekedy sme aj v tejto nocľahárni. Využívame ju práve teraz v zime.“

Osud sa, naozaj, s pani Annou nehral. Keď mala 38 rokov, dostala rakovinu. Išla do nemocnice. Tu ju vyšetrili a predpísali jej chemoterapiu v Žiline. Ona sa tam nemala ako dostať, tak tam nešla. Odvtedy už ani na kontrole nebola. Veľmi ju to trápi, ale nič nedáva nikomu najavo. Svoje rozprávanie končí slovami: „Takýto život nikomu neprajem.“

Táto návšteva bola pre nás veľmi poučná. Zistili sme, že nie všetci bezdomovci sú rovnakí. Jedni si za svoj neľahký osud môžu sami, iní sú obeťami okolností, ba aj ľudskej nevšímavosti či nezáujmu ľudí o osud tých druhých. Ale keď sme ich tam videli takých zničených a opustených, bolo nám ich ľúto všetkých rovnako. Áno, chudobným ľuďom treba pomáhať. Nielen u nás, ale všade vo svete. Veď povedzte, máme právo snívať o letoch na iné planéty, keď na tej vlastnej je tak veľa ľudí, ktorí nemajú na snívanie ani vlastnú posteľ?