Fialová planéta – náhoda či osud?

Fialová planéta – náhoda či osud?

Jedného dňa som išiel spať trošku skoršie, lebo som bol po celom dni veľmi unavený. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa ráno zobudil niekde úplne inde. Na fialovej planéte.

Všade bol len fialový piesok a nič iné. Myslel som si, že je to len sen. Tak som sa poriadne štipol a ono to bolelo. V tej sekunde mi došlo, že je to realita. Rozbehol som sa bezhlavo dopredu, ale nikde nič. Len fialový piesok. Nebude to nejakou zvláštnou pranostikou? Ale nebolo ani Medarda, čo kvapká, ani Margity, čo muchám rozväzuje vrece, ba ani Martina s bielym koňom nikde. Utekal som stále ďalej a o pár minút som videl veľký hrad. Išiel som priamo k nemu, až som prišiel k veľkej bráne. Na bráne bol maličký fialový zvonček. Zazvonil som prvý raz a nič. Druhý nič, až nakoniec tretí raz som to skúsil a brána sa otvorila. Neváhal som ani sekundu a vstúpil som dnu. Privítal ma sám kráľ a povedal mi.

„Kto si a čo tu hľadáš?“

„Neviem, zobudil som sa tu.“

On sa zasmial a povedal: „Dobre, verím ti. Dám ti tri úlohy. Ak ich urobíš správne, pomôžem ti dostať sa domov, ale ak ich nesplníš, zostaneš tu navždy a budeš mojím otrokom.“

Nezostávalo mi nič iné, len súhlasiť. Horko-ťažko som prikývol.

„A začneme hneď teraz! Prvá úloha je vyskúmať, či sú príslovia náhody alebo osudy. Máš na to jeden deň,“ pokračoval kráľ.

Lámal som si hlavu nad otázkou, až mi nakoniec napadlo urobiť malý test. Vykopal som jamu a nahneval som jedného vojaka. Ten sa za mnou rozbehol a ja som bezhlavo utekal. Nedával som pozor a spadol som do svojej pripravenej pasce. Tak to asi funguje aj s inými vecami, keď chceme naschvál robiť niekomu zle.

Prišiel som pred kráľa a povedal som mu: „Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne, pán kráľ. Je to osud!“

Kráľ povedal: „Dobre! V prvej úlohe si uspel, ale teraz príde druhá, ťažšia. Tak pozorne počúvaj! Povedz mi dve ľudové hádanky, ale také, aby som ich uhádol. Máš na to tridsať sekúnd.“

To som vedel hneď. „Lezie, lezie po železe, nájde dierku do nej vlezie.

A druhá: keď je to hore, je to zelené, keď to spadne je to červené.“

Kráľ sa tešil: „Viem, viem. To prvé je kľúčik a druhé melón. Ale teraz príde to najťažšie. Tretia úloha, ktorú musíš splniť. Musíš mi povedať tri vtipy, na ktorých sa zasmejem.“

To sa mi však už nezdalo vôbec ťažké, lebo vtipy mám rád a poznám ich.

Tak som spustil.

„Poznáte tento, pán kráľ? Chuck Norris sa narodil v chalupe, ktorú sám postavil. Čo hovorí jedna stena druhej? No predsa: stretneme sa na rohu! Janko, hovorí učiteľka, koľko je dva plus dva? Janko na to päť, lebo v dnešnej dobe je všetko drahšie.“

Kráľ sa smial, až mu brucho nadskakovalo.

„Dobre,“ povedal napokon, „chlapče, môžeš ísť. Vstúp do brány ešte raz a budeš doma.“

„Ďakujem,“ povedal som a zrazu som sa zobudil doma vo svojej posteli. Aký zvláštny sen. A v ňom som si zopakoval KRÁTKE FORMY ĽUDOVEJ SLOVESNOSTI.