Detské hry včera a dnes

Detské hry včera a dnes

Hračky patria medzi najkrajšie spomienky môjho detstva. A myslím si, že veľa z nás ako aj ja, máme niekde na poličke, možno v kúte, položenú najmilšiu hračku, s ktorou sa nám viažu milé a veselé spomienky. Rada sa vraciam do minulosti, do môjho detstva a pri pohľade na ufúľaného plyšáka na poličke ma zahreje pri srdiečku.

Hračky majú odvekú históriu. Už naši predkovia v staroveku si vyrábali rôzne postavičky zvieraťa, či guľôčky. Väčšinou boli z dreva, ale aj zo suchej trávy či hliny. Obľúbené boli aj skupinové hry. Šľachtické deti mali hračky zo zlata, striebra, ale aj z slonoviny. Deti roľníkov a remeselníkov sa potešili aj dreveným a hlineným hračkám.

Moja babka mi rozprávala o drevenom domčeku, ktorý jej vyrobil starší brat. Tento príbeh rozprávala s takou radosťou a vďačnosťou, že som zatúžila dotknúť sa domčeka aspoň na chvíľku. Žiaľ, domček podľahol zubu času. Dedkovi vyrobil koníka z dreva jeho starý otec.

Bol dosť neopracovaný, lebo starý otec bol menej zručný, no dedkova radosť bola veľká. Pekne si ho opracoval sám, aby z neho netrčala ani jedna ostrá trieska. Veď to bola jeho jediná hračka, bez ktorej sa nepohol ani na krok. Tak to môj dedko tvrdí. Hračky mojej maminy máme doteraz na povale. Ja sama som sa s nimi ešte donedávna hrávala.

Niektoré z nich majú v sebe niečo ako kúzlo, preto sme ich nikdy nedarovali ani nevyhodili. Majú čestné miesto na našej povale. Moje obľúbené hračky boli plyšové, no najradšej som mala háčkovaného evíka, ktorého som dostala na Vianoce od maminy a šitého panáčika z ponožky, ktorého som vyrobila spolu s babkou.

Dnes svoj voľný čas už netrávim ako kedysi, väčšinou ubehne tak rýchlo, že ho nestihnem ani zaregistrovať. No rada pletiem náramky z pekných farebných šnúrok alebo si kreslím a večer si pozriem nejaký film s maminou.

Hračky sú pre deti veľmi dôležité. Rozvíjajú lásku a zodpovednosť. Deti si k hračkám vytvárajú citový vzťah, častokrát ich považujú za naj kamaráta. Ale potom sú tu hračky, ktoré až tak dobré nie sú.

Mám na mysli mobily, tablety či počítače, ktoré detskú kreativitu zabíjajú, ak sa to s nimi preháňa. Technológia patrí k životu, ale s mierou. Podľa môjho názoru by dieťa nemalo mať veľa hračiek, pretože nebude vedieť, s ktorou sa má hrať. Prestáva si ich vážiť a stáva sa rozmaznané.

Aj keď mám už 12 rokov, neprestávam si svoje hračky vážiť a stále ich mám rada. Veď aj vďaka nim som mala také pestré detstvo.