O pyšnom pávovi (Bájka)

O pyšnom pávovi (Bájka)

Na krásnom gazdovskom dvore bola rozľahlá záhrada. Krásnych exotických kvetov na nej bolo ako maku, ale gazdu stále niečo dráždilo. Chcel oživiť záhradu pávmi. A tak založil chov pávov.

Pávy boli vykŕmené, bohaté na lesklé perie a len tak sa vznášali záhradou. Ale jeden iný – taký veľký a hrdý, až si naň všetky líšky brúsili zuby.

Jedného dňa sa mu však vyliahol malý synček vychudnutý, bez pyšných krídel

a s pár pierkami na chvoste. Keď pricupkal na dvor, strhol sa hlasný smiech. „Cha – cha – cha!“ Veď je to len nejaká vyziabnutá sliepka! Hŕba kostí! Smiali sa pávy vrátane otca. Následne si našuchorili perie a vyzerali dvakrát väčší a krajší. „Uvidíte, že budem taký pekný ako vy, keď vyrastiem,“ povedal synček a odišiel.

Neskôr prišla za hrdým pávom jeho stará mať. „A vieš, že ty si bol taký istý? Ba ešte horší, synak. Uvidíš, ako na svoju pýchu doplatíš!“ O dva roky neskôr, bol pyšný páv už starý. Pierok mal omnoho menej ako kedysi. A čo synček? Ten bol taký krásny, ešte krajší ako on sám za mlada.

A jedného dňa povedal: „A či som ti to ja, otec, nepovedal?“ A on, neschopný slova, iba sklonil hlavu.

Ponaučenie:

Zabudol vôl, že teľaťom bol.