Prvá láska

Prvá láska

Na začiatku prázdnin som sa náhodou zoznámila s Majom. Naše prvé stretnutie prebehlo za veľmi zvláštnych okolností – ja som mala náladu pod psa, on nebol práve najtriezvejší. Doteraz to stretnutie považujem za nádherné – ako je možné, že osud zariadil, aby sa stretli dvaja tak neuveriteľne odlišní ľudia? Ja som mala štrnásť, on devätnásť, hneď pri prvej vete sme si skočili do vlasov, neustále sme si protirečili a možno aj to nás dalo dokopy.

Ako sa hovorí, protiklady sa priťahujú. Tak toto sa mi stalo! Síce musím priznať, spočiatku som tomu neprikladala žiadny význam, považovala som to za obyčajné stretnutie. Také, aké sa vyskytne bežne, ľudia sa zoznámia, povedia si, že si budú telefonovať, a tým sa všetko skončí. Presne toto som si myslela, ale ako sa ukázalo, veľmi som sa mýlila.

Majo sa začal v našej dedine objavovať čoraz častejšie. My, obyčajné decká, sme sa združili do akejsi partie a dennodenne sme chodievali spolu von, najčastejšie pred miestny hostinec. Nikdy sa však nezabudol zastaviť, aby ma pozdravil, dokonca prišiel až k našej partii a pred všetkými sa ma spýtal, či by som s ním nešla na rande. A ja hlúpa som súhlasila. Niečo v mojom vnútri, akýsi čertovský hlások mi našepkal, aby som to skúsila. Postupom času som okrem iného zistila dve závažné veci: vždy, keď som ho zazrela, tvár mi ozdobil obrovský úsmev a srdce mi tĺklo ako splašené. Bola som veľmi zmätená, nechápala som, čo sa so mnou deje.

Odrazu som chodila ako bez duše. Problémy mi pripadali malicherné a takmer na všetko som sa usmievala. Samozrejme, že tieto zmeny v mojom správaní si nevšimla len moja rodina, ale aj partia a najbližší kamoši. Našťastie netušili, že srdce mi zviera kŕč lásky. Úspešne som to tajila, zverila som sa iba mojej najlepšej kamarátke Denise, s ktorou sme po večeroch preberali záležitosti ohľadom chalanov a lásky.

S Majom sa vzťah vyvíjal skvele, priam ako v telenovele. Keď som bola s ním, nedokázala som normálne premýšľať, v jeho blízkosti som akoby zdrevenela. Cítila som úžasnú ľahkosť, problémy sa dali jednoducho vyriešiť, dokonca aj slnko svietilo akosi krajšie.

Keď sme sedeli spolu na lavičke v objatí, mala som pocit, že pre mňa – za mňa by aj práve teraz, uprostred leta pokojne mohli nastať kruté zimy a mrazy aj do -60ºC, pokiaľ by som bola schúlená v jeho náručí a držala jeho ruku, nič by sa mi nestalo. Prežívala som najkrajšie obdobie svojho života. Chodievali sme na prechádzky, držali sme sa za ruky, veľa sme sa rozprávali, bozkávali, spoznávali... Jednoducho, ľúbili sme sa.

Časom som sa naučila rozoznávať, keď som kráčala dolu cestou, či práve nejde na aute. Ešte spomeniem, mal auto, lebo každé ráno odchádzal ďaleko do práce, a tak bobo preňho nevyhnutné.

Takže, kráčala som po ceste a ak som náhodou začula charakteristický zvuk jeho motora a k tomu hlasno pustenú technohudbu, bola som si istá, že svojou divokou jazdou ubližuje asfaltovej ceste a ja by som sa mala rýchlo odpratať z cesty buď na okraj, alebo do kanála, aby som vyviazla z prechádzky so všetkými končatinami. Ale nie, až také hrozné to nebolo.

Dalo by sa povedať, že som žila a dýchala iba pre neho, jeho prítomnosť. Slová a dotyky zo mňa urobili inú osobu, vlievali mi obrovskú energiu. Bolo to úžasné ako krásny letný sen. S bolesťou a smútkom vám ale musím povedať, že z toho sna som sa náhle prebudila...

Na ten deň sa presne pamätám. Bolo to jedenásteho augusta. V dedine sa mal na futbalovom ihrisku konať turnaj. A tak bolo jasné, že celá dedina, najmä mladí, pôjdu sa na futbal pozrieť. Chcela som ísť aj ja. Ale moje plány sa mierne naštrbili – upratovali sme celý dom. Keď sme prácu dokončili, hodiny ukazovali štvrť na štyri. Turnaj sa začal o 13:00, a tak bolo jasné, že hlavný program som už zmeškala.

To ma však neodradilo, aby som sa vychystala ako Popoluška na bál. O štvrtej som bola pripravená vyraziť. Dokonca aj stará mama ma pochválila, ako skvele vyzerám. A to je už čo povedať!

Krásne oblečená, usmiata a dobre naladená vybrala som sa na ihrisko. V kútiku duše som čakala, že tam bude aj ON. Ale to nebola pravá príčina, prečo som na turnaj šla. Mali tam prísť moji najlepší kamaráti. Chcela som sa s nimi takpovediac vyblázniť.

Moje vyhliadky na šťastný deň sa ale v priebehu pol hodiny rozplynuli ako dym z cigarety.

Keď som prešla zelenou bránou, za ktorou sa nachádzalo krásne upravené ihrisko, už z diaľky som zbadala, že na vrchných lavičkách tribúny sú roztrúsení chalani z našej partie. Hneď som chcela zamieriť k nim, ale v tom mi udrelo do očí niečo celkom iné. O niekoľko lavičiek dopredu sedela moja kamoška Denisa a vedľa... Uhádli ste! Môj ctiteľ sedel vedľa nej. V tom momente mi napadlo, že ma chceli prekvapiť a obsadili mi miesto. Tak som sa radostne rozbehla k nim.

Na polceste ma však čosi osvietilo: pôjdem zozadu tribúny a teraz ich pre zmenu prekvapím ja. Obišla som nenápadne ihrisko, vyšla som zozadu tribúny a pomaly som kráčala k nim. Byť nenápadná nebol žiadny problém. Sedeli otočení chrbtami, sledovali zápas a debatovali. Ako som prechádzala pomedzi lavičky, chalani si ma všimli a už-už chceli vykríknuť, aby som si sadla k nim. V poslednej chvíli som im stihla naznačiť, aby boli ticho, že idem niečo vybaviť, a potom som hneď pri nich. Zostali síce ticho, ale vôbec nechápali, o čo mi vlastne ide a tak sledovali každý môj pohyb.

Medzitým som sa dostala za mnou vytipované osoby. Ešte stále si ma nevšimli. Akurát som sa chystala povedať: „Ahojte, zlatíčka, ako sa máte?“ V tom ma prerušila Denisa, ktorá sa zvedavo spýtala Maja: „No čo, ako to pokračuje s Miškou?“ Aj som sa im chcela prihovoriť, ale akýsi vnútorný hlas mi pošepol, aby som zostala ticho a vypočula si odpoveď. Veru, v istom zmysle som konala správne. Sediac za nimi počula som, ako odpovedá.

Nemohla som nepočuť prekvapený hlas, akým to vyslovil: „Čo? Čo by malo byť s ňou? Ak narážaš na to, že som s ňou chodil, tak to nič nebolo. To som si robil srandu. Myslíš si, že by som s ňou...? Ja som sa s ňou dal dokopy, preto, aby som sa dostal k tebe. Nemám ju rád, mne si sa od začiatku páčila ty.“

V tom okamihu svet zastal. Mala som pocit, akoby sa všetko okolo mňa točilo, akoby som bola centrom začarovaného kruhu.

Potriasla som hlavou, zaklipkala očami a mala chuť vrieskať, kopať. Nechcela som pochopiť, že to, čo som práve počula, je pravda, a že to povedal ten, ktorého som neskutočne ľúbila. Ako mi to mohol spraviť? To snáď nie je možné!

Obvykle v takýchto situáciách riadne vrieskam, poprípade kmášem vlasy. Ale teraz som zostala absolútne pokojná. Hľadela som pred seba meravo. Zostalo mi zima na ruky, hoci bolo 32ºC. Triasla sa mi spodná pera a oči mi zalievali slzy. Tie som si však nemohla dovoliť. Ešte raz som potriasla hlavou, vstala som, zaťala som ruky v päsť a tuho premýšľala, čo robiť. Čo teraz? Vtom mi v hlave skrsol ozaj skvelý plán. Napriek nesmiernej bolesti zablesol sa mi na tvári pocit víťazstva.

Lavička za mnou bola prázdna, tak som sa na ňu postavila. Muselo to vyzerať naozaj komicky. 153-centimetrový upravený trpaslík vyskočí si na lavičku, zatne päste, zmeravie mu tvár a tá je zároveň zastretá obrovskou bolesťou. Mám nevýhodu, že patrím k jedincom, ktorých sa pocity okamžite pretransformujú na tvár ako zrkadlo. A tak bolo na mne vidieť, ako trpím. Kamaráti na mňa nechápavo hľadeli. Mysleli, že mi zase ruplo v bedni. Ale nie! Mala som plán. Naznačila som im, aby boli ticho. Potom im to vysvetlím. Zmáhaná bolesťou, úzkosťou a strachom stála som na lavičke a čakala, čo sa bude diať ďalej.

Denise skoro oči vypadli, keď začula čo povedal. V okamihu naňho zvrieskla: „Ty si už naozaj sprostý! To si ako predstavuješ toto mi povedať? Absolútne ťa netrápi, ako by sa cítila Miška, keby ťa počula? A keby si chcel vedieť, ja mám chalana! A aj keby som nemala, to nie je dôvod, aby som najlepšej kamarátke podrazila nohy. Ona je ako moja sestra. Dali by sme jedna za druhú aj ruku do ohňa. Viem, ako ťa má veľmi rada. Ona ťa ľúbi! V živote by som jej nechcela ublížiť. A už vôbec nie týmto spôsobom. Si hrozný!“

Po týchto slovách mi po ubolenej tvári prebehol záblesk úsmevu. Keď som videla, s akou vervou sa doňho pustila, aby ma obhájila, vliali sa do mňa nové sily. Vtedy mi napadlo, že žiadny chlap ma nebude takto podceňovať. Mám predsa svoju hrdosť!

Prišiel čas na moje „vrcholné predstavenie...“

Chalanov som upozornila, aby zostali ticho a na nič sa ma nepýtali.

Začala som praktizovať divoké pohyby. Mykala som hlavou, rukami, nohami. Všetkými spôsobmi som sa snažila zachytiť pozornosť Denisy. Po chvíli, keď som mala dojem, že mi odpadnú ruky aj nohy, všimla si ma. Jej oči, potom, ako ma zbadala, mali veľkosť tenisovej loptičky. Keď uvidela moju zronenú tvár, došlo jej, čo všetko som si vypočula. Naznačila som jej, aby bola ticho a povedala Majovi, nech sa postaví a otočí. Ukázala mi zdvihnuté palce a povzbudila úsmevom.

Na ten som jej však nedokázala odpovedať. Bola by som sa zosypala na mieste. Ale počula som ako vraví: „Mohol by si sa, prosím, postaviť a otočiť?“ Ja som sa zatiaľ narovnala a prešľapovala na lavičke. „Načo?“ spýtal sa Majo. „Nepýtaj sa, rob, čo ti hovorím, uvidíš,“ prizvukovala mu. Neviem prečo, ale poslúchol ju. Videla som to ako v spomalenom filme. Postavil sa, otočil, zdvihol hlavu a uvidel ma. Po prvýkrát som bola vyššia ako on. Nevedela som, ako mám opísať výraz jeho tváre: ohúrený, prekvapený, potom „čo ja s tým mám...“ Chvíľu sme na seba hľadeli. Kútikom oka som zazrela Denisu, ako tŕpne, čo spravím, a na druhej strane kamarátov, ktorí mali ústa otvorené dokorán. Všetci čakali, čo sa stane.

Pozrel sa mi do očí a začas splietať: „Čo si vy...“ Ďalej sa, chudák chlapec, bohužiaľ nedostal. Z celej svojej lavičkovej výšky som sa zahnala a vylepila mu pravou rukou – mám na nej tri prstene – poriadne zaucho. Až to ruplo. Do úderu som vložila všetko sklamanie, bolesť, zúfalstvo... Mala som pocit, že som mu zlomila sánku a sebe prinajmenšom zápästie. Mala som ho ako v ohni.

Tento incident upútal pozornosť nielen mojej partie, ale aj väčšiny ľudí, ktorí sledovali, čo bude ďalej. To som nevedela ani ja. Zbadala som, ako kamaráti na mňa civia. Denisa iba neprítomne hľadela. Nechápali, kde sa vo mne nabralo toľko sily. Majo si šúchal líce a nenávistne na mňa zazeral. Líce začalo nadobúdať jemnú červenú farbu, a dokonca som na ňom spoznala odtlačok ruky aj s prsteňmi. Videla som, že sa chystá niečo povedať. Ale dnes som musela mať slovo JA. Nahla som sa, aby som bola na jeho úrovni. Pozrela som sa mu hlboko do očí a urobila som to, na čo doteraz nepochopím, kde som vzala odvahu. Nežne som ho pred všetkými pobozkala a medovým anjelským hláskom prehovorila: „To nič nebolo, naozaj, láska moja.“

Zoskočila som z lavičiek a hrdo som kráčala dolu tribúnou. Preč z tohto hrozného miesta. Ľudia hore boli doslova ohúrení. Tí, čo nechápali, krútili hlavami, a tí, ktorí vedeli, boli takmer v šoku.

Doteraz ma nikto z nich takúto nevidel. Za iných okolností bola by som hysterická. Ale nie. Teraz som to vybavila naozaj pre mňa netradičným spôsobom.

Keď som konečne vyšla von z ihriska, akoby zo mňa opadla ťažoba toho miesta, a uvedomila som si, čo sa to vlastne stalo. Obrazy, slová... všetko sa mi premietlo v hlave. Je koniec. Definitívny. Posadol ma obrovský smútok. Hruď mi zvieral nepríjemný kŕč. Akoby som niečo strácala. Veď som aj stratila. Lásku. Srdcervúco som sa rozplakala sediac na mäkkej zelenej tráve, ktorá mi voňala letom. Moje slzy dopadali na zem.

V takomto neutešenom stave ma objala Denisa. Díva sa na mňa a v očiach sa jej zračí súcit.

Mala som pocit, že existuje človek, ktorý ma chápe a je so mnou za každých okolností. Predstavovala pre mňa záchranu. Po chvíli sme sa pobrali domov. Musela ma prakticky vliecť. Nebola som schopná premýšľať, nieto ešte kráčať. Noc na 12. augusta bola najhoršia v mojom živote. Neustále myšlienky, slová...

Z trpkej skúsenosti spamätávala som sa dlho, na to moja duša a srdce odmietajú zabudnúť. Našťastie mám skvelých priateľov, ktorí sa usilovali urobiť svet krajším. A ja ich za to ľúbim.

Príbeh krásnej letnej lásky nedopadol dobre. Vyviazla som so zlomeným srdcom, ubolenou dušou. Ale aj po nepríjemnej udalosti som názoru, že pre lásku sa oplatí žiť.