Rozprávka o záhadnej školskej knižnici

Rozprávka o záhadnej školskej knižnici

Na okraji mesta stála veľká škola s knižnicou, ktorá mala prívlastok – záhadná. Počas dňa si tam deti chodili požičiavať knihy, poobede ju chodili upratovať tety upratovačky a v noci strážil školu aj s knižnicou ujo vrátnik. Zatiaľ bolo všetko v úplnom poriadku.

Až raz pri nočnej obchádzke ujo vrátnik začul, že z knižnice vychádzajú čudné zvuky. Keď už išiel okolo nej po niekoľkýkrát a zvuky sa neustále opakovali, nedalo mu to a chcel vojsť dnu. Ako siahol po kľučke, zistil, že dvere sú zamknuté. Zobral kľúč a chcel odomknúť. No v tom sa kľúč v kľúčovej dierke zlomil.

Prekvapený vrátnik vykríkol: „To nie je predsa možné! Veď po ten kľúč som bol ešte dnes! Tá knižnica je naozaj záhadná!“ Ráno prišla pani učiteľka, ktorá má knižnicu na starosti. Ujo vrátnik jej povedal: „Neodomknete, lebo v noci som začul vychádzať z knižnice čudné zvuky a keď som chcel odomknúť, kľúč sa mi zlomil.“

Pani učiteľka bola prekvapená a povedala vrátnikovi: „Veď dvere neboli zamknuté a kľúč mávate len Vy a pani upratovačka. A viem s určitosťou potvrdiť, že tá určite nezamkla.“ Vrátnik teda ihneď informoval riaditeľa školy. O chvíľu to už vedela celá škola.

Žiaci 4. C, Max a Nick, boli známi ako dvaja pátrači. Navrhli pánovi riaditeľovi, že sa ukryjú cez noc v knižnici a zistia, čo sa tam vlastne deje.

Nastal večer a obaja pátrači boli pripravení. V tom sa na knižnici otvorili dvere. Max povedal Nickovi, ktorý bol ukrytý za dverami: „Pozri, Nick, do vnútra vchádza nejaký chlapec!“ Bolo mu vidieť do tváre. Pátrači ho ihneď spoznali. „Veď to je Kantorys!“ zvolal Nick.

Kantorys bol najhorším žiakom školy. Nick rozsvietil svetlo, otvoril dvere a zvolal: „Pán vrátnik, poďte rýchlo do knižnice!“ Vrátnik bežal ako o život. Kantorys sa spamätal a chcel ujsť, no v tom ho Max podkopol. Vrátnik sa chytil dverí a zvolal: „Kantorys, no to som si mohol myslieť, že si to ty! Ale najskôr mi vysvetlite, čo tu robíte vy dvaja?!“ Max odpovedal: „Včera sme sa dozvedeli, že sa v knižnici dejú čudné veci, tak sme potajomky navrhli pánovi riaditeľovi, že sa pozrieme, čo je na tom pravdy.

Kantorys tu chodil tajne v noci a kradol knižky, ktoré potom tajne predával, aby si zarobil nejaké peniaze.“ Vrátnik povedal Kantorysovi: „Teraz si si riadne zavaril! Zajtra ťa zoberiem do riaditeľne a všetko vysvetlíš pánovi riaditeľovi!“ Kantorys sa veľmi preľakol.

Na druhý deň ráno prišiel Kantorys veľmi zahanbený do riaditeľne sám. Nečakal, kým ho tam vezme vrátnik. Chcel sa dobrovoľne priznať riaditeľovi k svojmu priestupku a poprosiť ho, aby ho nevylúčil zo školy pre nevhodné správanie. Pán riaditeľ sa rozhodol, že mu dá ešte šancu na nápravu, no musel sľúbiť, že všetky ukradnuté knižky vráti naspäť do knižnice a polepší sa. Kantorys bol veľmi vďačný a sľúbil, že všetky svoje chyby napraví.

Od tej chvíle sa už v záhadnej knižnici záhadné veci po nociach nedejú.