Prečo potraviny nepatria do koša (Úvaha)

Prečo potraviny nepatria do koša (Úvaha)

Jedlo je prirodzenou potrebou každodenného života ľudí. Každý z nás potrebuje dobiť energiu a jej príjemným zdrojom sú potraviny a pokrmy. Mám to šťastie, že žijem v prostredí, kde sa ľudia príliš nezaujímajú čo by zjedli z dôvodu nedostatku potravín, ako je to napríklad v mnohých preľudnených či rozvojových krajinách. V mojom okolí sa ľudia riadia chuťou, svojimi kuchárskymi schopnosťami ,a prirodzene, aj „peňaženkou“.

Potraviny a polotovary sú všade a priam prekypujú z pultov a chladiacich boxov v obchodoch. Podnikatelia sa predbiehajú v lákaní stravníkov omamnými vôňami z množstva reštaurácií a stánkov s rýchlym občerstvením. Doma je naša potravinová skrinka pravidelne dopĺňaná zásobami a v chladničke sa tiež vždy nájde niečo na zjedenie. Mať ráno svoj jogurt a v taške desiatu a niečo sladké, je pre mňa samozrejmosťou.

Obed v školskej jedálni je predmetom nejedného rozhovoru v triede. Rôzne pochutiny a mamin koláč sú zase samozrejmosťou, keď sa konečne dočkám obľúbeného víkendu. Priznám sa, že nepovažujem za dôležité zamýšľať sa nad tým, kto to vyrobil, uvaril či kúpil. Jednoducho, keď som hladná mám vždy niečo „pod zub“.

Takto to býva väčšinou počas roka sú však dva mesiace v roku, kedy si uvedomujem svoju ľahostajnosť k vzácnemu daru akým je jedlo. Prvým mesiacom je september. Vždy, keď nastúpime do školy a zavítajú medzi nás prváci, počúvam od pani upratovačiek a pani učiteliek tú istú pesničku. „Desiata sa nedáva do koša! Keď to nechceš zjesť, zober to domov!”

A veru sa aj neraz starší zahanbíme, keď na nás prváci žalujú a pani učiteľka len poznamená: „Vidíte, deviataci a nevedia, že jedlo nepatrí do koša. Ešteže vy ich to naučíte!“ Lenže september rýchlo preletí a postupné napomínanie omrzí už aj naše pani upratovačky a pani učiteľky a namiesto dohovárania len krútia hlavami nad plným odpadkovými košmi po veľkej prestávke. Druhým mesiacom je december – Vianoce.

Toto obdobie núti hádam všetkých ľudí zamyslieť sa nad plnými popolnicami, prekypujúcimi skládkami a nešetrnom hospodárení s jedlom. Odhodením potravín prejavujeme neúctu tým, ktorí ich vypestovali či vyrobili. A v konečnom dôsledku zaťažujeme svoj rozpočet a správame sa bezcitne voči strádajúcim.

Vetu – Odpadky nepatria do koša! – by sme sa mali naučiť a ju aplikovať v každodennom živote. Riadiť sa ňou a upozorňovať na ňu aj ostatných, ktorí sa „pozabudnú“. Keby sa ľudom podarilo správať sa k potravinám a pokrmom s rozumom, odľahlo by našej Zemi, našim účtom, bruchám a možno aj svedomiu.