Šport nie je o podvádzaní

Šport nie je o podvádzaní

Šport. Slovo, pod ktorým si každý myslí, že je čestný boj o víťazstvo. Ale je to naozaj tak?

Ľudia sú veľmi vynaliezaví, a tak radšej podvádzajú, akoby mali prehrať. Čítala som veľa článkov o takých ľuďoch. Musím povedať, že sú v tom celkom šikovní. Napríklad brankár si priblížil žrde na bráne. A dokonca priznal, že to robil aj v predchádzajúcich dueloch. Je správne, že za to musel pykať.

Ale ako môže športovec vôbec uvažovať o nečestnosti a všelijakých podvodoch, aby potom mohol zdvihnúť ruky na znak víťazstva? Má vôbec takýto človek zmysel pre fir play? Určite nevie ani čo to znamená. Tak ako asi najznámejšia maratónska hriešnica Američanka kubánskeho pôvodu Rosie Ruizová. Zvíťazila, ale namiesto 42 kilometrov odbehla 1,6.

Podvádzať si dovolila na prestížnom Bostonskom maratóne v roku 1980. Jej údajný čas bol vtedy jeden z najlepších výkonov v histórii. Na podvod prišli už po pretekoch, keď si organizátori všimli, že nie je vôbec spotená. Užila si svoju slávu, ale hneď ju odviedla polícia. Majú takíto športovci svedomie? Očakávajú potlesk, usmievajú sa a pritom vedia, že nie sú najlepší.

Podvádzať sa však nevypláca! Veď pravda vždy vyjde najavo. Keď nás neodhalia iní, tak a prezradíme sami. Keď sa na to nepríde hneď, časom všetko vyjde najavo. Šport je predsa o čistom súťažení, o schopnostiach ukázať to, čo vo mne je, o tréningu, o fair play. Preto si radšej uvedomme, že robíme nesprávnu vec, ak klameme a podvádzame. Lebo ak si zvykneme klamať, bude nás to trápiť po celý život. Budeme podvádzať proste všade: v hrách, v športe, v živote a všade tam, kde to iní najmenej očakávajú.