Za náš národ hovoria činy

Za náš národ hovoria činy

Mnoho bývalo mocností, málo ich ostalo. Ešte viac bolo národov, ktoré nevládli, a predsa pretrvali. Sú na svete národy, ktoré sa sťahovali, dokonca sa ešte sťahujú, sú národy, ktoré pretrvali v podstate na tých istých miestach od nepamäti. A čo my Slováci? Každý Slovák vie, že jeho domov je tam, kde krásna zem jej končiny valný Dunaj vlaží a Tatra skalnou hradbou okolo nej sa väží, ako to povedal štúrovský básnik Samo Chalupka. Bývali vojny, zvádzali sa boje, ako to, že my ako malý národ pod Tatrami sme pretrvali?

Chcete to vedieť? Tak ja vám to poviem. Začalo sa to už od čias Samových, keď franský kupec Samo založil v Karpatskej kotline zväzový kmeň. Potom po Samovej smrti knieža Rastislav vyhnal Pribinu z Nitry a spojil moravské a nitrianske kniežatstvo a vznikla Veľká Morava.

Rímsky pápež nám sem poslal svojich kňazov, no náš ľud im nerozumel. Preto poslal Rastislav posla do Ríma, aby nám pápež dovolil kázať liturgie v rodnom jazyku. Pápež však nevyhovel, a preto Rastislav vyslal posla k Michalovi III., byzantskému kráľovi, aby k nám poslal misionárov. Na Veľkú Moravu prišli dvaja solúnski bratia – Konštantín a Metod. A vlastne tu hľadajme začiatok našich dejín.

Cyril a Metod priniesli v roku 863 na naše územie jazyk – staroslovienčinu a písmo – hlaholiku, ktorému rozumeli naši ľudia. Začali vyučovať svojich žiakov. Rímski kňazi po Rastislavovom oslepení a jeho vyhnaní začali sprisahanie proti Konštantínovi, Metodovi a ich učencom a na trón dosadili Svätopluka. Konštantín šiel do Ríma, aby získal právomoc učiť tunajších ľudí. Pápe mu dal dve podmienky: musí sa pokrstiť ako

rímokatolík a prijať nové meno Cyril. Po Cyrilovej smrti sa Metodovi aj učencom podarilo preložiť do staroslovienčiny Bibliu. Potom nastalo veľké ticho. Veľká Morava sa rozpadla, všetci tvrdia, že na príbehu troch Svätoplukových prútov. Už tieto prvopočiatky vzniku nášho národa svedčia o tom, že všetko zlo, ktoré museli naši predkovia prežiť a vytrpieť, bolo posilnením do ďalšieho vývoja, ľudia sa nevzdávali a usilovali sa zachovať svoju identitu i svoj jazyk, ktorému najlepšie rozumeli.

Až o 700 rokov neskôr sa začali znovu historicko-jazykové obdobia. Prvé toto obdobie bolo obdobím, keď na scénu našich dejín prišiel Anton Bernolák. V roku 1787 Anton Bernolák so svojimi spolupracovníkmi kodifikoval prvý spisovný jazyk a pritom kládol dôraz na posolstvo Cyrila a Metoda. Anton Bernolák založil v roku 1792 v Trnave Slovenské učené tovarišstvo, ktoré malo za úlohu vydávať knihy v novom jazyku, zvyšovať vzdelanosť a kultivovať ľud. Pritom mu pomáhal Juraj Fándly. 

A hoci ku koncu 18. storočia jej činnosť ochabla, objavili sa na čele boja za národ a reč dve významné postavy slovenských dejín: Ján Kolár a Pavol Jozef Šafárik. Obidvaja boli evanjelici a Kollár aj evanjelický kňaz. Ján Kollár vydal v roku 1824 básnickú zbierku Slávy dcera a spoločne so Šafárikom v roku 1836 vydali spis O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slovanskými. Títo vzdelanci kládli dôraz na vzájomnosť slovanských národností a riadili sa slovami Jána Kollára: ,,Co jsi ty ? Rus. Co ty? Čech. Co ty? Já Polák jestem. Dítky moje, svornost! Nechte to, mluvte: Slovjan“. Nemali to vtedy vôbec ľahké kvôli silnejúcej maďarizácii. Ale riadili sa práve týmito slovami a to bolo na túto dobu dôležité. Spojiť sa so „svojimi bratmi“, teda s blízkymi národmi. A znovu sme prežili.

A prišla doba Ľudovíta Šrúra. Štúr spolu s Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom uzákonili spisovnú slovenčinu. Štúrov žiak Janko Matúška napísal slová hymny Nad Tatrou sa blýska, bola založená celonárodná kultúrna organizácia Tatrín, ktorá slúžila na podporu vzdelanosti a šírenia slovenčiny. Povolenie vydávať Slovenskie národnie noviny a zvolenie Štúra za poslanca do Uhorského snemu za mesto Zvolen boli významné fakty v našich dejinách.

Dôležitý bol aj vznik troch slovenských gymnázií a založenie Matice slovenskej. behnutý kultúrny vývin bol zastavený v roku 1875, už sa nedalo zastaviť rozbehnuté a aj napriek zvýšenému národnostnému tlaku v národe vytrval duch prežitia presne tak, ako po celé predchádzajúce obdobia, odkedy sme sa začali formovať ako národ. Všetky spomenuté obdobia však vyžadovali obete, mnohí to nevydržali, iní sa vysťahovali, ale jadro ostalo.

A aj keď počas prvej svetovej vojny silneli útoky proti Slovanom, teda aj proti nám, znovu boli ľudia, ktorí neváhali obhajovať záujmy nášho národa. Takým bol Milan Rastislav Štefánik, ktorý spolu českými vzdelancami dokázal založiť v Paríži Československú národnú radu. A 2. svetová vojna znovu ukázala, že náš národ vie odhodlane bojovať a postaviť sa na správnu stranu. Stranu spravodlivosti, slobody a pravdy.

Myslím si, že práve týmto odvážnym ľuďom a, samozrejme, aj tým, na ktorých si nikto nespomenie, ale boli vytrvalí a nápomocní v rôznych oblastiach, sme ako národ pretrvali. A najdôležitejšie – láska k miestu, kde máme svoj zrod, svoje korene, nám ako národu pomohla pretrvať. Nepodali sme sa, ale vytrpeli sme si ako národ až-až. Máme byť načo hrdí, pretože za náš národ hovoria činy a nie vojny, nie víťazstvá nad slabými, nie ruiny dejín, ale tvrdá a osožná práca.