Tragédia Slovenského hokeja (Úvaha)

Tragédia Slovenského hokeja (Úvaha)

Hokej na Slovensku vždy patril od samostatnosti, ale aj pred ňou medzi naše najsilnejšie športy. Za bývalého režimu sme mali jedno z najlepšie hrajúcich mužstiev dlhé roky na svetových šampionátoch a aj po rozdelení sme sa pomerne rýchlo prepracovali medzi A kategóriu.

Potom sme v roku 2000 získali našu prvú medailu (striebornú po prehre práve s čehuňmi 5:3), ďalej s dvojročným odstupom nasledovala zlatá z Gotteborgu, po ktorej sme zinkasovali pekný balík peňazí, ktorý mal byť podľa pána eštebáka Širokého použitý na rozvoj najmä mládeže, lebo terajšia generácia nemôže hrať večne.

Tieto veľkohubé, či lepšie povedané Širokohubé vyhlásenia ostali napospas zabudnutiu a nezrealizovaniu, ako je to zvykom na Slovensku nielen v oblasti hokeja, ale aj iných sférach, kde sa točia veľké peniaze. Ďalší zvyk, ktorý sa na slovensku potvrdil bol, že sme tomu uverili (s výnimkou bizóna, ktorý vedel, ako to u starých eštebákoch chodí) a nechali pánov výkonných riaditeľov a iných papalášov na teplučkých miestach sedieť s dobrým pocitom, že sme vyhrali titul majstrov sveta a že doteraz to bolo dobre a tým pádom, že aj dobre bude.

Jediný, kto sa ozval, bol opäť bizón s ,,neuveriteľným“ tvrdením, že titul vyhrali hráči, ktorý nemali inú možnosť ako vyhrať (lebo toľko hviezd z ,,enečel“, koľko sme mali nemalo žiadne mužstvo) a nie vedenie, ktoré nemá inú možnosť, ako padnúť. Peniaze z majstrovstiev sa samozrejme stratili vo vreckách tých, ktorý si to najviac ,,zaslúžili“ a jediný štadión, ktorý sa postavil bol v Trenčíne a aj to za Gáboríkove peniaze. Po zlate nasledovala úplná degradácia s dokonale zostupujúcou krivkou výsledkov.

O rok neskôr sme získali bronzové medaile (však treba skompletizovať zbierku, ne?) po historicky prvej výhre nad čehuňmi, nasledovalo štvrté miesto (však nemôžeme furt vyhrávať, ne? Však my ne muzikanti, čo furt len vyhrávajú, ne?), potom sme zopárkrát vypadli v štvrťfinále (ta sme nemali šťastie, ale nabudúce...).

To sa už na diskusných fórach spisovali petície a písali ťažké pindy na Fera Nossu a tak došlo ku geniálnemu odvolaniu a ešte geniálnejšiemu nahradeniu za Šupaka. Svoje dlhoročné skúsenosti zúročil priam najgeniálnejšie a Slovensko bojovalo o záchranu v A kategórii (však všetko je raz prvý raz, ne?). Táto skutočnosť vyvolala búrlivé reakcie slovenských fanúšikov, nekonečné diskusie o budúcnosti slovenského hokeja a aké záchranné opatrenia je potrebné vykonať na zdvihnutie úrovne ligy i reprezentácie.

Desivé skutočnosti ukázali aj na klesajúci záujem slovenských hráčov s ,,enečel“ o účasť v reprezentácií, oficiálne odôvodnené závažnými zraneniami alebo inými skutočnostiami, ktoré im bránia v plnohodnotnému reprezentovaniu slovenského hokeja, na ktorý sú tak nesmierne hrdí, neoficiálne odôvodnené prítomnosťou nežiadaných ľudí na popredných miestach vo vedení (však kto si pôjde robiť hanbu do reprezentácie, ne?). Kritika sa opäť dvihla, no páni eštebáci si držia svoje miesta, jak je to na slovensku zvykom.

Nastala ďalšia zmena na poste trénera za Tragéda, no ako bizón hovorí, až keď bude on trénerom, bude slovákom prinavrátená bývalá sláva a úspešné výsledky z hokeja. Zatiaľ sme začali len druhé kolo točenia trénerov a neviem, na akom čísle sa zastavíme, takže ako reálnejšia cesta k úspechu sa mi javí výmena vedenia, kedy by sa voľným hráčom s ,,enečel“ navrátil dobrý zdravotný stav aj po ukončení ligy a fakt by nezáležalo na trénerovi, lebo hráči takéhoto kalibru vedia hrať aj bez dobrého trénera, ako sme to mali možnosť vidieť v našom najúspešnejšom šampionáte.

Na terajších majstrovstvách sme predviedli hero(ikom)ický výkon už od prvého zápasu s hunmi, keď nás zachránila 13 sekúnd pred koncom samozvaná svatá prozreteľnosť a prevtelená do el Kapitána Ľuba Bartečka. Nasledovala prehra po samostatných nájazdoch s bielorusmi, kedy sme tiež doťahovali na remízu zopár minút pred koncom. Na nakladačku od kanady sme boli viac-menej pripravený a góly znižujúce náskok kanady neznamenali nič iné než ,,vylepšenie“ si štatistiky.

Štatistiku si na úkor nás vylepšili zasa čehuni a výsledkom 8:0 sme utrpeli najvyššiu prehru v A kategórii (pre korektnosť informácie doplňujem, že to bolo už po dvoch tretinách a ako v prípade kanady aj čehuni upustili v tretej tretine). Všetko to zaklincovalo ,,vystúpenie“ proti nórom kedy sme stratili dvojgólový náskok a ledva vyhrali v predĺžení za využitia presilovky štyri na tri a odišli sme s ,,cenným víťazstvom“. Tým, že sme sa dostali do nadstavby, čo nás ,,mierne“ sklamalo, lebo podľa vyjadrení optimistov sme išli bojovať o medaile, nás ponechalo v A kategórií automaticky dva roky, lebo keď sme usporiadatelia, tak nemôžme vypadnúť.

Otázkou teda ostáva, že aké kroky podnikne vedenie, tréneri a slovenská hokejová verejnosť, aby keď budeme usporiadávať šampionát, na ktorý sme mimochodom výborne pripravený, nevypadli z A kategórie. Kedy sa postavia klziská pre začínajúcu mládež, kedy bude účasť pre slovenských elitných hráčov s ,,enečel“ privilégium hrať aj na majstrovstvách, nielen na olympiáde, kedy sa tí riňaví eštebáci spamätajú a urobia aspoň jeden rozumný čin namiesto sto sľubov, kedy si zoberú príklad od tímov, ktorým sme ešte prednedávnom dávali poltuctové nakladačky a teraz máme nad nimi problém uhrať aspoň remízu A KEDY ZAČNÚ POČÚVAŤ BIZÓNA :D:D:D. Lebo zostúpiť do B kategórie doma by bola dosť silná káva, nielen pre bizóna, ale aj pre ďalších trošku viac kompetentných a obdarených schopnosťou konania.Pozn.: ,,enečel“ – NHL, Fero Nossa – František Hossa, Šupak – Július Šupler, Tragéd – Ján Filc, bizón – Vinco Lukáč