Trápenie deviatakov

Trápenie deviatakov

Deň prvých prijímacích pohovorov. Nervózne som sedela na lavičke pred miestnym gymnáziom. Slovenčiny som sa nebála, strašiakom bola matematika. Pani riaditeľka nás uistila nás, že sa nemáme čoho báť. Neverila som jej. Po príchode do triedy som si sadla do lavice vyznačenej mojím menom a začala sa prehrabávať v taške. ,,Peračník!“ zakričala som v duchu. Pred odchodom som kontrolovala veci asi miliónkrát. Skôr, ako som stihla niekoho požiadať o pero, vošli do triedy učiteľky. Jedna začala rozdávať testy, druhá nás oboznamovala s pravidlami.

Na poslednú chvíľu som v taške našla staré ohryzené pero. Slovinu vydržalo. Po troch úlohách z matiky začala farba slabnúť a onedlho ju už nebolo vidno vôbec. ,,Pani učiteľka, dopísalo mi pero, nemali by ste náhradné ?“ Učiteľka sa postavila a drzo odvrkla: ,,V pozvánke bolo jasne napísané, že si máte priniesť aj náhradné pero. To, že niektorí z vás nečítajú pozorne, nie je, bohužiaľ, môj problém.“ Touto vetou ma úplne odpálila. Zvyšných 45 minút som len zúfalo pozerala do stropu a rozmýšľala nad profesiou, kde sa prijímačky z matiky a sloviny nerobia.

Deň druhých prijímacích pohovorov. Tentoraz išli profesionáli preveriť môj talent. Ako budúci pedagóg som mala vedieť kresliť, spievať a recitovať. Zobudila som sa s boľavým hrdlom. Myslela som si, že to po chvíli prejde a môj spevácky výkon to nijako neovplyvní.

Za hodinu a pol som vytvorila perfektnú maľbu a v recitácii básne som tiež nijako nezaostávala. Hudobnú školu navštevujem už od prvej triedy, preto mala byť pre mňa posledná časť najjednoduchšia. V obrovskej triede sa okrem veľkého klavíra a pár iných hudobných nástrojov nachádzalo aj malé javisko. Čakalo len na mňa. Vybrané piesne boli položené celkom vysoko, no ja som nikdy nemala s vysokými tónmi problém. Navyše som piesne poznala.

Ale hrdlo lacný cukrík s ošúchaným nadpisom, ktorý oddychoval vo vrecku saka najmenej pol roka, nevyliečil. Kyslé pohľady komisie hovorili za všetko. Navrhli mi, aby som im zahrala niečo na husle. Pomaly sa pohľady menili na prívetivé. Až kým nepraskla struna a poranila mi prst. Na troch strunách skladba už tak dobre neznela. ,,Myslím si, že táto škola nie je pre teba. Ale určite to skús na ďalší rok !“

Večer som si ešte poslednýkrát skontrolovala, či mám všetky pomôcky, hlavne perá. Išla som spať s vedomím, že zajtra otvorím ďalšie dvere a urobím svoje posledné prijímačky!