32 minút

32 minút

Hrniem sa dolu schodmi obávajúc sa, že ma prišliapne horda žiakov valiacich sa za mnou. Všetci, aj ja, sa ponáhľajú na obed, aby vychytali to najlepšie miesto. Väčšina druhostupniarov nechodí na polievku, čo je príčinou dvojkilometrového radu, občas sa zatáčajúceho k prváckym triedam. Decká sa hrnú z každej strany a nikto nechce byť posledný. Je to boj o život.

Zase som prehrala. Pomaly som sa doplazila na koniec radu, ktorý sa absolútne neposúval. Predbehnem sa? Nepredbehnem? Ale ku komu? Ja teda nie som ako moji spolužiaci, že mám za kamaráta takmer každého zo školy. Musím sa zmieriť s osudom, že si to budem musieť vystáť.

„Je toto rad na obed?“ spýta sa ma neznámy hlas za mnou. Takže predsa len nie som posledná! Otočím sa. Musím poriadne dvihnúť hlavu, aby som videla do tváre tomu, komu ten hlas patril. Vysoký chalan. Jakživ som ho nevidela. Chvíľu iba nechápavo pozerám a potom zo seba vykoktám: ,,Ja... ehm... hej, je.“ Božemôj, ja som taká ťava. Neviem sa rozprávať s ľuďmi. „Okej, tak to je dosť blbý rad. Na ako dlho to odhaduješ?“ Párkrát som v takýchto radoch stála aj hodinu.

„No, asi 45 minút?“ Chytil sa za hlavu. „Ak budeme mať šťastie, možno aj menej.“ Otočím sa smerom k jedálni. Kto to bol? Na niekoho z nižších ročníkov nevyzerá a viem, ako vyzerajú naši deviataci. Príliš vytŕča. Hneď by si ho človek všimol. Nechám zatiaľ záhadného chlapca chlapcom a robím moju druhú najobľúbenejšiu činnosť po vymýšľaní si. Pozorujem ľudí.

Je to sranda sledovať, čo robia. Niekedy sa môžeš dozvedieť fakt zaujímavé veci alebo sa poriadne zasmiať na niekoho hlúposti. Predo mnou sa z nevyjasnených príčin začali biť akísi šiestaci. Rýpali do seba a stúpali si po nohách, až kým mi jeden z nich nešliapol na nohu. Pozrela som sa na nich svojím smrteľným pohľadom, ktorý takmer vždy zaberie a prinúti človeka držať si odo mňa odstup. Takmer hovorím preto, lebo to tentokrát nevyšlo.

Malý drzáň sa na mňa vyškeril: „Čo tak kukáš?“ Pozrela som na neho už normálne, aj keď trochu prekvapene. „Kuš! Škrečok drzý!“ Šiestak sa tentokrát už do mňa nepúšťal. „Ty teda vieš od seba odohnať ľudí.“ „Do ktorého ročníka chodíš?“ Na konverzáciu s neznámymi ľuďmi, ktorých som nechcela poslať do pekla, som nebola zvyknutá. A už vôbec nie s chlapcami. „Do deviatky?“ „Ehm.“ „A na ktorú strednú chceš ísť?“ Z celého srdca som nenávidela túto otázku, ktorú mi vždy minimálne raz do dňa niekto položil. Najhoršie bolo, že som na ňu nemala odpoveď.

„Neviem.“ Pokrčila som plecami. „Ako to, že nevieš? Veď si v deviatke.“ Prevrátila som očami. „Ja chodím na elektrotechnickú. Dnes som mal prednášku a poviem ti, bol to horor. Ale ak by si chcela, môžem ti ju zopáknuť.“ To dosť vysvetľovalo. „Nie, dik. Nad elektrotechnickou ani nerozmýšľam.“ „ No tak ti môžem pomôcť z pohľadu rovesníka.“ Debata, ktorej som sa pred všetkými tak veľmi a vždy stránila, začala.

Hovoril, ako sa aj on nevedel v deviatke rozhodnúť. Gymnázium, kam ho hlavne mama tlačila, ho nelákalo. Chcel niečo iné, praktické, čo sa dá vyskúšať a využiť v ďalšom, normálnom živote. Zároveň si nechcel zavrieť dvere pred možnosťou študovať na vysokej. „U mňa je to podobne,“ priznala som sa. „Tak vidíš. Predsa len vieš, čo chceš,“ usmial sa. „Máš toho stále dosť na výber.“

Ani som sa nenazdala a už sme boli pri vchode do jedálne. 32 minút. Snáď nový rekord. Vzala som si rizoto a snažila sa nájsť stôl, ktorý nebol obsadený alebo celý od ryže. Ani jeden taký nebol. „Hej! Poď tu!“ zakričal na mňa nový známy z radu od učiteľského stola. Tie boli vždy čisté, lebo aspoň učitelia nejedli ako prasatá. Takisto boli takmer všetky voľné. „Ale veď tu by sme nemali sedieť.“ S neistotou som si prisadla.

„Kašli na to. Ja mám povolenie. Radšej som už nič nehovorila a jedla. Občas fakt platí, že všetko zle je na niečo dobré. Dnes dvojnásobne dobré.