Izba

Izba

Zazvonilo na hodinu. ,,Nie, nie, teraz nie, prosím,“ začala som panikáriť, „musela som ísť na WC? Mohla som počkať!“ Utekala som čo najrýchlejšie do triedy a modlila sa, nech tam nebude učiteľka.

,,Ella, kde si bola?“ Preglgla som, otvorila ústa: ,,Ehm...“ Celá trieda sa začala smiať a ja som tam stála ako prikovaná. Ako prvotriedna padavka! ,,Ella, ani sa neospravedlníš? Takéto správanie som od teba nečakala, od teba nie! Napíšem ti poznámku za neskorý príchod. Teraz si sadni na miesto!“ zahriakla ma. ,,Áno, pani učiteľka,“ poslúchla som a sklopila hlavu, aby mi dlhé čierne vlasy padli do tváre a aby už nikto nevidel, aká som červená.

Celý deň som dostávala posmešky. Musím uznať, že na takéto veci majú moji spolužiaci kreativity dosť. Naučila som sa ich ignorovať, no na obed jeden moju hranicu trpezlivosti prekročil. Nazval ma ,,trasúca paradajka“. Od hnevu som na toho chalana začala kričať tak piskľavo. Nečudovala by som, keby mu praskol ušný bubienok. Samozrejme, moja reakcia priniesla ďalšiu poznámku a nové posmešky.

,,Čo sa s tebou deje? Do školy sme ťa odviezli o 7:20! Vysvetli mi, ako si mohla meškať?“ Mám jej povedať, že SOM BOLA NA WC a nebola som schopná vysloviť tieto štyri slová ? Nechcem prednášku o tom, ako sa nemám báť bežných vecí. ,,Ja...som iba...zabudla, koľko je hodín.“ ,,Načo máš hodinky?“ ukázala mama na moju ruku, kde sa vynímali nové elektronické hodinky. ,,To je už jedno, zajtra máš zaracha! Choď do izby !“

Nestihla som urobiť ani jeden krok. ,,Ešte k tej druhej poznámke,“ pokračoval oco.

,,Prečo kričíš na chlapcov? To sa ti nepodobá.“ ,,Ale on sa mi vysmieval celý d...“ Opäť ma niekto zahriakol: „Zajtra v škole sa mu ospravedlníš! Je jedno, čo robil, on na teba nekričal.“ Iba som pokývla hlavou a na druhé „choď do izby“ som s radosťou prikývla.

V mojej izbe je pokoj. Žiadni ľudia. Môžem tam bez obáv spievať. Spev mám ešte radšej ako moju izbu. Raz chcem byť slávnou speváčkou. Písať a spievať moje piesne. Ale nemôžem. Mám strach. Strach, že sa strápnim na celý život. Ani moja izba by ma neochránila. Preto si to nechávam pre seba. Mne to stačí. Vybrala som si zo zásuvky notes, kde si píšem texty piesní a noty. Píšem ich asi od ôsmich rokov.

V polovici pesničky som sa nechtiac otočila hlavu. Bolo otvorené. ,,Nikto ma nepočul,“ snažila som sa šepky upokojiť. No keď som sa z okna pozrela, z druhého bytu na mňa hľadelo dievča približne v mojom veku s kučeravými ryšavými vlasmi s otvorenými ústami. Rýchlo som ho išla zatvoriť a stiahnuť rolety. „Nie! Chcem počuť zvyšok!“ Zastavila som sa. Robí si srandu? Nikdy som ju tam nevidela. Určite je to

„vtípek“. Začala som sa spamätávať. Chvíľu sme na seba iba pozerali, kým ona zrazu nezutekala od okna. Vážne to bol iba „vtípek“. Zatvorila som okno a snažila na to zabudnúť. Nedalo sa. Ako zvyčajne som sa išla rozptýliť do kuchyne. Nestihla som ani zahryznúť do KitKatu, keď niekto zazvonil. Rodičia išli späť do práce, musela som ísť otvoriť ja.

,,Ahoj, som Stella! Ako sa voláš? Hmm... KitKat! Môžem dnu?“ Nevedela som, na akú otázku odpovedať skôr, takže som iba odstúpila. „Ella. Ja som Ella.“ Objala ma. Skôr ako som si stihla niečo uvedomiť, ma už chytila za ruku a ťahala do mojej izby.

,,Som vaša nová susedka. Kde si sa tak naučila spievať? Ja sa to učím už tri roky. Ale aj tak neviem spievať ako ty. Mohla by si ma to niekedy naučiť. Alebo môžem prestúpiť na spev na tvoju školu. Budeme chodiť spolu,“ vykríkla na jeden dych.

,,Ja nechodím nikde, ja som najradšej v mojej izbe.“ ,,To nie je možné! Tak to musíš zmeniť. Keď si taká dobrá bez profíkov, aká dobrá by si bola s nimi?“ „Nie som dobrá...“

Zatvárila sa, akoby som ju urazila. Rýchlo som zmenila odpoveď: ,,Možno neskôr. Necítim sa na to, aby ma niekto počul spievať.“ Potom vyzerala omnoho šťastnejšie.

,,Zaspievaš si so mnou? Prosím,“ vyvalila na mňa psie oči. Nemohla som odmietnuť.

Spolu nám to ladilo. Ladilo nám to mesiac.

,,Budeme sa opäť sťahovať. Moji rodičia dostali prácu v inom meste. Musím...“ Objala som ju. ,,Prosím, sľúb, že sa spevu nevzdáš.“ Prikývla som.

Stellin sľub som začala plniť. Nabrala som odvahu a povedala rodičom, že chcem spievať. Objavila sa predo mnou nová cesta. Prihlásila som sa na ZUŠku, vyhrávala som súťaže, spievala na školských podujatiach. Chcela som sa spevu venovať naplno aj na strednej škole. V našom meste boli iba gymnáziá a nejaké odborné. Musela som ísť ďalej.

Internát bol v celku pekný, spolubývajúce v pohode. Hoci boli už druháčky, nesprávali sa povýšenecky. Do triedy som vkročila neisto, samé nové tváre a na prvý pohľad som nevedela odhadnúť, čo mám čakať. Sadla som si na samotku, do poslednej voľnej lavice. Po 15 minútach vkročila do triedy nová žiačka. Ospravedlnila sa, že mešká a postavila sa pred tabuľu. Učiteľka ju začala predstavovať.

Kučeravé ryšavé vlasy. Široký úsmev. Rozbehla som sa k nej a pred celou triedou ju objala.

,,Dokázala si to. Ja som to vedela,“ zašepkala.