Priam vianočná idyla

Priam vianočná idyla

Stromy tvrdo pozerajú na svoje kadere ležiace na zemi. Lúčia sa s nimi vediac, že ich už čoskoro zahalí „Bielosť“. Bielosť bez konca. Smutný obraz to, tváre stromov miznú v diaľke. Bielosť prišla! Duše ľudí chýlia sa k sebe, no len pozor, vravia si, nech nič navonok nevyjde. Blíži sa čas Vianoc, čas, keď krutosť nemá ciele. Bielosť neočistí len prírodu, vleje do človeka aj krásny a nežný pocit eufórie. Pocit znovuzrodenia, ktorý z nás vyťahuje potrebu spoločenstva.

Spoločenstva ľudí, tých, čo sa nezastavujú nad problémami, ale žijú v klamnej predstave, vo svete fantázie. Aspoň v tomto čase! Každý z nás by sa mal minimálne v jednom období roka pozastaviť, vychutnať šťastie, ku ktorému máme otvorené vždy. Pre mňa toto obdobie nastáva na Vianoce. Vtedy je jednoduchšie byť šťastným, veď vonku je naraz toľko lásky! A samozrejme, bielosti! Tá spúšťa na zem svoje deti, neskúsené, no zato trúfalé.

Raz prichádzajú s nedolapiteľnou rýchlosťou spôsobenou trémou, občas s harmonicky pokojným tempom. Vejú bujaro, vyzývajúc ľudí. Vyzývajú ich k usporiadaniu vlastných hodnôt, k preformovaniu ich vzťahov. A keď ich ľudia nepočúvajú, nervózne takmer drzo spustí Bielosť spúšť mohutných synov nebies. Ach, ten čas. Tak načúvajme aj my!