Už každý z nás sa určite tešil na začiatok školského roka...

Už každý z nás sa určite tešil na začiatok školského roka...

Proste koniec prázdnin, žiak sa už chce znovu stretnúť so svojimi starými dobrými spolužiakmi, zdieľanie svojich prázdninových zážitkov a pod... Všetko je to proste ako každý rok. Človek si snáď ani nemá šancu uvedomiť, že v tejto škole bude už len posledných okolo 300 dní.

Ja už som si aj po tých rokoch zvykol, že „Nekonečno existuje, a to práve v tejto škole...“, avšak po otvorení očí, že vchádzam do triedy nie piata, šiesta, siedma či ôsma, ale deviata C, uvedomil som si, že aj to „nekonečno“ sa mi už onedlho skončí.

V tom momente, keď som si toto asi v druhý deň školského roka uvedomil, zamyslel som sa nad svojou budúcnosťou a až som priam zaváhal o svojej istote stať sa elektrotechnikom. Čo ak sa chcem stať radšej nejakým umelcom, spisovateľom, básnikom, muzikantom, maliarom, režisérom, poprípade hercom? Musím sa sám seba opýtať „Čo vlastne chcem?“.

Dobre, možno že by ma iné práce neuživili v pomere námaha a peniaze tak ako práca s počítačmi, ale ide skôr o to, či ma tá „práca“ bude baviť a keď už, tak na ako dlho? Zacítil som ten pocit, kedy sa musím rozhodnúť, po rozhodnutí už nebude cesty späť, a ak spravím nesprávny krok, bude na ňom postavený zvyšok môjho celého života... Viete si to vôbec predstaviť?! Je to niečo ako budova, ktorá má zlý základ na stavbu, ale aj tak sa musí postaviť... Preto sa musím rozhodnúť tak, ako mi nie logika či štatistika, nie rodičia ani starí rodičia radia, ale musím sa riadiť tým, čo cítim ja.

Predovšetkým svojím citom, ktorý ma zavedie za mojím skutočným cieľom – najlepšie zo všetkého možného na svete! Je toľko možností a len jedna z nich je tá správna...

My, spolužiaci a kamaráti, ktorí sa spolu už pomaly deväť rokov takmer každý deň, každých desať mesiacov stretávame, učíme sa, pomáhame si, popri tom sa aj bavíme a občas aj spolu na hodinách vystrájame, budeme po tomto roku nadobro odlúčení. No nie zas až tak nadobro, ale rozhodne si už na seba nenájdeme toľko času, ako práve teraz... Teda áno, konečne opustím základnú školu a posuniem sa niekam ďalej, ale s tým prichádza aj to, že už veľa z nás nebude spolu.

Veľa ľudí možno zaujíma, že aký je to pocit, keď mňa deviatačka čaká o nejaký polrok monitor, ktorý je vraj úplne „über“ nad všetky testy ťažký, a treba sa naň deň aj noc pripravovať, a keď sa nepodarí monitor na jednotku, tak budú prijímacie skúšky na stredné a tak... Úprimne, väčší strach mám z tých prijímacích skúšok než z toho monitora.

Niekto rád straší, ako bude deviaty ročník priam nezvládnuteľný, ťažký... No musím povedať, že zatiaľ mi to tak nepripadá. Veď deviaty ročník je v podstate len opakovanie všetkých štyroch predchádzajúcich ročníkov, resp. celého druhého stupňa, plus k tomu nejakých neveľa nových a podľa mňa aj nie zložitých vecí, len sínus a kosínus, na ktorý som sa už pomaly tri roky tešil, že ma moja pani učiteľka matematiky naučí, no na prvej hodine matematiky nám p. učiteľka oznámila, že sa to budeme učiť až na stredných školách... Že som sa na to nespýtal tri roky dozadu...

Hold sa môžem jedine modliť, aby sa mi všetko podarilo podľa predstáv. Avšak modlenie mi v žiadnom prípade nepomôže, ale sľubujem, že sa budem snažiť tak, ako mi predovšetkým moja duša rozkáže! Aj keď budem mať okrem školy toho ešte veľmi veľa, čo tento rok postíhať, ale hlavne, aby som sa dostal niekam ďalej! Lebo byť donekonečna na jednom bode, to predsa každého prestane baviť po nejakej dobe...