Nikto nie je ostrovom samým pre seba - Úvaha

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča janka114
Typ práce: Referát
Dátum: 26.11.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 464 slov
Počet zobrazení: 6 650
Tlačení: 477
Uložení: 383
Nikto nie je ostrovom samým pre seba. Smrť každého človeka umenší mňa,lebo ja som súčasťou človečenstva: a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia dohrobu, zvonia tebe. (Úvaha)

To sa ma netýka. Nevidím nepočujem, pritom samozrejme vidím a počujem. Tonie je moja vec. Kto je tamten človek, ktorý ku mne načahuje ruku v očakávaní, žemu poskytnem ruku pomocnú? Každý sám za seba. Pomôž si, ako vieš.

Tieto riadky sú písané nie práve najlepším človekom o nie práve najlepšíchľuďoch pre nie práve najlepších ľudí, preto som presvedčený, že vy by ste reagovalirovnako nevšímavo; ja tiež. Ktosi by mohol povedať, že je to hanebný prístup, a ja bysom súhlasil. Ráta sa ale za pomoc aj obyčajná ľútosť alebo povzdychnutie si nadcudzím nešťastím, hocako neúprimné bude? Cítite sa vo vnútri lepšie, keďdennodenne riešite malichernosti, skutočne dôležité veci pritom však zostávajúotvorenou záležitosťou a ťažkosti sa kopia jedna na druhú? Obrátiť sa chrbtom jepraktickejšie a menej namáhavé, ako pomôcť niekomu vstať, a to nielen vo fyzickomvýzname.

Je v tom určitá duševná pohodlnosť, laxnosť, s ktorou sme boli vypustenína tento svet. Deti sú dnes krstené ignoranciou v nádeji, že neprekonvertujú na inúvieru alebo že sa ich ona sama bude držať po celý život.Bolo tomu tak vždy? Genetická predurčenosť stavia človeka do pozíciespoločenského tvora, vo vnútri však vždy bude samotárom. Je našu prirodzenosťouusilovať o vlastné blaho na úkor druhých. Našlo sa pár takých, ktorí sa pokúšalio opak a ktorí obetovali všetko, bez čoho mohli byť, v prospech nemajetnýcha utláčaných, bolo im ale vnútorne lepšie? Neľutovali, že namiesto toho, aby rozbilibank svojho života, stavili všetko na jedno neisté číslo nekonečne veľkej rulety?Každý sme ostrovom, otázkou je, koľkí z nás sú schopní postaviť si čln.

Myslím, že nič nedokáže človeku do srdca vniesť toľkú beznádej, ako on sám.Keď si nakoniec premietne svoj súkromný film, ten, ktorý sa ho bezprostredne týka,a zistí, že by mu mali vrátiť vstupné. Tento trest je iba náš. Výčitky nám majúpripomína, aké je to byť človekom. Ale bolo to tak vždy?Mali sme nejaké to tisícročie, ako sa naučiť žiť bez návodu. Potom sme týchtisícročí mali ešte pár, aby sme vedeli, ako nerobiť chyby, lebo sa pričasto opakovali.Potom sme mali...Odpustite mi menší výpadok pamäte? Keď je už druhých šancíviac, začne sa mi história akosi zlievať.Naša spoločnosť sa rozrástla. Dosiahli sme znamenité úspechy.

Nerodíme sa len preto, aby sme následne život prežili, ako tomu bolo kedysi dávno, ale máme ajmožnosť ho naozaj žiť. Stále však nevieme, ako zomrieť tak, aby sme sa neobzrelispäť v hneve. My všetci ale radšej rozhrešenie dostávame ako dávame. Radšej saváľame po zemi, ako by sme sa namáhali vstať. Radšej utekáme dolu kopcommiesto toho, aby sme to skúsili opačne a prijali satisfakciu, ktorá čaká na vrchole. Ktonám ale urobí pomyselný krížik na čelo, ak sme na konci iba my a naše svedomie?
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 9)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019