„Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, šťastie je s druhými žiť – rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými.“ Ľudovít Štúr (upravené) (Úvaha)

„Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, šťastie je s druhými žiť – rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými.“ Ľudovít Štúr (upravené) (Úvaha)

V dnešnom svete sa často stretávame s predstavou, že šťastie spočíva v úspechu, bohatstve, moci alebo v tom, že človek prevyšuje ostatných. Mnohí sa usilujú byť lepší než druhí, mať viac než druhí a stáť vyššie než druhí. Výrok Ľudovíta Štúra však pripomína celkom inú pravdu. Skutočné šťastie nespočíva v nadradenosti, v utláčaní či v povyšovaní sa nad iných, ale v spoločnom živote, v rovnosti, vzdelanosti, spokojnosti a v úcte medzi ľuďmi. Myslím si, že táto myšlienka je aktuálna aj dnes, možno dokonca viac než kedykoľvek predtým.

Človek je od prirodzenosti spoločenská bytosť. Nedokáže žiť sám, bez kontaktu, bez vzťahov a bez ostatných ľudí. Už od narodenia sme odkázaní na pomoc druhých a počas života sa učíme, že najväčšie hodnoty nevznikajú v samote, ale v spolužití. Priateľstvo, rodina, láska, pomoc, spolupatričnosť či porozumenie sú veci, ktoré si nemožno kúpiť ani vynútiť silou. Práve preto nemožno hovoriť o skutočnom šťastí tam, kde jeden človek druhého ponižuje, ovláda alebo využíva.

Ľudia, ktorí sa chcú nad druhými vypínať, si často myslia, že moc im prinesie pocit víťazstva a spokojnosti. Niekedy sa zdá, že silnejší, bohatší alebo vplyvnejší človek má v živote všetko. V skutočnosti je však nadradenosť veľmi krehká. Je založená na strachu, závisti, nespravodlivosti a odcudzení. Človek, ktorý druhých utláča, si síce môže na chvíľu pripadať dôležitý, ale nevytvára okolo seba dôveru ani úprimné vzťahy. Rešpekt si nemožno vynútiť nátlakom. Ak je postavený len na moci, skôr či neskôr sa rozpadne.

Naopak, oveľa krajší a trvalejší je život medzi ľuďmi, ktorí sa navzájom uznávajú ako rovní. Rovnosť neznamená, že všetci musíme byť rovnakí, myslieť rovnako alebo mať rovnaké schopnosti. Znamená to, že každý človek má svoju hodnotu a zaslúži si úctu. Nikto by nemal byť ponižovaný pre svoj pôvod, majetok, vzdelanie, vzhľad alebo názory. Práve spoločnosť, v ktorej sa ľudia rešpektujú a navzájom si dávajú priestor rásť, je oveľa zdravšia a šťastnejšia než spoločnosť založená na súperení a ponižovaní.

Vo výroku Ľudovíta Štúra ma veľmi oslovuje aj myšlienka rovnakého vzdelania. Vzdelanie je totiž jedným z najdôležitejších predpokladov slobody a dôstojného života. Človek, ktorý má možnosť učiť sa, rozvíjať svoje schopnosti a chápať svet okolo seba, má väčšiu šancu žiť plnohodnotne. Ak je vzdelanie dostupné len pre niektorých, vznikajú veľké rozdiely a nespravodlivosť. Vzdelaný človek však nemusí byť iba ten, kto má veľa titulov. Skutočne vzdelaný človek má aj charakter, rozhľad, schopnosť počúvať druhých a kriticky premýšľať.

Rovnako dôležitá je aj spokojnosť, o ktorej Štúr hovorí. Mnohí ľudia si myslia, že budú spokojní až vtedy, keď budú mať viac než ostatní. No takáto spokojnosť je klamlivá, pretože stále závisí od porovnávania. Vždy sa nájde niekto bohatší, úspešnejší alebo obdivovanejší. Pravá spokojnosť však vyrastá z vnútorného pokoja, z dobrých medziľudských vzťahov a z vedomia, že človek nežije na úkor druhých. Oveľa krajší je pocit, keď sa dokážeme tešiť nielen zo svojho šťastia, ale aj zo šťastia iných.

Táto myšlienka je veľmi dôležitá aj pre dnešnú dobu. Spoločnosť je často rozdelená, ľudia sa navzájom hodnotia, zosmiešňujú, urážajú alebo odsudzujú. Na sociálnych sieťach sa ľahko šíri nenávisť, výsmech či pocit nadradenosti. Niekedy akoby sa zabúdalo na to, že za každým názorom, profilom či chybou stojí skutočný človek. O to viac potrebujeme pripomínať, že život by nemal byť bojom o to, kto koho prekoná, ale snahou vytvoriť lepší priestor pre všetkých.

Podľa môjho názoru je veľkosť človeka ukrytá práve v tom, ako sa správa k slabším, chudobnejším alebo menej úspešným. Je ľahké byť milý k tým, ktorí nám môžu niečo priniesť. Oveľa dôležitejšie je vedieť podať ruku aj tomu, kto to potrebuje. Človek, ktorý druhých podporuje, povzbudzuje a dopraje im rast, je v skutočnosti silnejší než ten, kto druhých ponižuje. Pravá sila totiž nespočíva v ovládaní, ale v ľudskosti.

Výrok Ľudovíta Štúra v sebe nesie aj veľký morálny odkaz. Učí nás, že šťastie nie je sebecké. Nemôže byť úplné, ak je vykúpené bolesťou iných. Nemožno hovoriť o spokojnom živote tam, kde sú okolo nás ľudia nešťastní, utláčaní alebo odstrčení na okraj. Každý človek žije v určitej spoločnosti a nesie spoluzodpovednosť za to, aká táto spoločnosť bude. Ak chceme žiť v lepšom svete, nestačí myslieť iba na seba. Musíme sa naučiť myslieť aj na druhých.

Na záver si myslím, že myšlienka obsiahnutá v tomto výroku je nadčasová. Pripomína nám, že najväčšie šťastie nevzniká z nadradenosti, ale zo spolupatričnosti. Človek môže byť naozaj šťastný iba vtedy, keď žije medzi ľuďmi, ktorí sú slobodní, vzdelaní, spokojní a rešpektovaní. Práve takýto život má skutočnú hodnotu. Nie je umením vystúpiť nad druhých. Oveľa väčším umením je zostať človekom medzi ľuďmi.