Jánošík a ja

Jánošík a ja

Raz sme sa vybrali autom do Terchovej. Mama cestou rozprávala o Jánošíkovi. Započúval som sa do príbehu. Prižmúril som oči a po chvíli som zaspal.

Zrazu som sa ocitol v kolibe vedľa Jánošíka. Sedela pri ňom takmer celá jeho družina. Niektorí hliadkovali na stanovištiach a pri skrýši. Jánošík sa dohováral s hôrnymi chlapcami, ako ozbíjať pána Fulediho. Hovorí im: „Ja, Mišo a vy traja prejdeme cez okno dnu do zámku. Tomáš, Paľo a Jožo budú strážiť. Keď zbadáte zemepána alebo pandúra, zapískajte ako sova. Mišo bude hliadkovať pri okne.“ Všetci zaujali svoje miesta.

Jánošík zatiaľ pobral všetko, čo bolo v truhliciach. S plnými vrecami zlata a šperkov vyliezol von. Vtom zaznel signál. Všetci sme zobrali nohy na plecia. Za nami sa rútili pandúri. Jánošík chcel vytiahnuť päť pištolí, čo mal za opaskom, ale vypadli mu, keď vyskakoval von oknom.

 Nemali sme iného východiska, preto sme utekali do hory. Vliezli sme do malého tunela. Ja som šiel posledný. Pandúri ma zbadali. Keď sme z tunela vyliezli, ocitli sme sa pred veľkým bralom. Pokúšali sme sa ho zdolať, no neúspešne. Pandúri nás dobehli a obkľúčili. Nemali sme úniku. A zrazu – BUM!

„Tomáš, vstávaj, praskla nám pneumatika!“