Môj sen

Môj sen

Doma máme klavír. Veľký, čierny, s mosadznými ozdobami. Tróni si v obývačke ako nejaký vznešený barón. A takým aj je, veď prišiel na svet pred osemdesiatimi rokmi. Ešte aj meno má vznešené – PETROF. Už sedem rokov si spolu rozumieme a čím dlhšie sa „rozprávame“, tým je naše priateľstvo silnejšie. Spája nás jedno tajomstvo, jedna túžba.

Uvedomila som si ju až vtedy, keď mi teta Eva, ktorá sa stará o ťažko postihnuté deti, vysvetľovala slovo „muzikoterapia“. Najprv sa mi nechcelo veriť, že hudba môže liečiť. Veď to nie je tabletka, injekcia ani lekár. Ale vyskúšala som to a zisťujem, že to funguje. Môj PETROF je úžasný. Keď som smutná, dotýkam sa jeho klávesnice a počujem, ako plače. V dobrej nálade ma zase odmení veselou polkou alebo rokenrolom. Dokonca aj jednotky z diktátov môžeme spolu oslavovať. Vtedy si s chuťou zahrám niečo z klasicizmu. A keď som bez nálady, len tak unudene brnkám po klávesoch a on mi len tak unudene odpovedá. Nikto mi nerozumie lepšie ako on.

A predsa – občas snívam o veľkom čiernom krídle v obrovskej koncertnej sále s množstvom poslucháčov a o dlhej vlastnej skladbe s názvom Pieseň lásky. Znie ako rajská hudba. Ako spev anjelov. A každého, kto ju počúva, napĺňa dobrotou a zbavuje starostí a bolesti. Nikto za tento liek nemusí platiť ako v nemocnici, ale môže ho rozdávať ďalej, lebo Pieseň lásky odnesie domov, ku svojim blízkym. Viem, je to iba sen, veď takú skladbu ešte nikto nevymyslel a nezahral. Ale čo ak...