Výročie školy (Príhovor)

Výročie školy (Príhovor)

Výročie, ktoré si dnes pripomíname, je spojené s dobou, v mnohých ohľadoch veľmi rozpornou. Tragická výstraha výbuchu černobyľského jadrového reaktora priniesla vytriezvenie z opojenia technikou, z neobmedzenej viery v človeka. Ukázalo sa, že technika ako nástroj ovládania prírody nám dala nebývalú moc deštruovať životné prostredie, hazardovať s vlastným osudom.

Jednou z kľúčových otázok súčasnosti sa stáva otázka Imanuela Kanta, či ľudský rod speje k lepšiemu. No nielen problém techniky čerí naše ospalé svedomie. Silnie tendencia rezignovať na morálne hodnoty a normy, rastie egoizmus spojený s absenciou občianskych cností. Strácame vieru, že má zmysel tieto normy dodržiavať.

Skepsa pramení aj z toho, že rozlíšime dobro od zla, ale zlo je ľahšie rozoznať ako definovať dobro. Rast moci človeka znižuje jeho schopnosť určiť poradie hodnôt. V tejto situácii je nesmierne dôležité mať pevné body, míľniky, ktoré určujú cestu. Ich spoľahlivá znalosť je jedným z predpokladov úspešnej výchovy.

Dostávame sa k poslaniu vychovávateľa a učiteľa. Sme vo výhode oproti nedávnej minulosti, keď môžeme slobodne prijať a hlásať myšlienku veľkého fyzika nášho storočia Maxa Plancka, že medzi náboženstvom a prírodnými vedami niet významného protirečenia. Uvádzame to preto, že tento priam čínsky múr nepochopenia či odmietnutia kresťanskej viery bol príčinou hrubých chýb pri výchove mládeže.

Kardinálne postavenie učiteľa, napriek veľkému a prevažne dezintegrujúcemu vplyvu masovokomunikačných prostriedkov, sa v komplikovanom procese výchovy nedá nahradiť. Podobný Rúfusovmu básnikovi, ktorý sklonený nad životom tvorí nežnú krásu tak, že ani o tom nevie, aj pedagóg, ktorý je hodný tohto mena, kreše svojím osobným príkladom iskru, zapaľujúcu šľachetnosť, lásku a dobro vo svojich mladých zverencoch.

Dnes, keď sa so slovom učiteľ často spája dojem nechápavého počudovania, možno úškľabku, spomínam si na bývalého profesora a riaditeľa, ktorý vravieval: „Kristus bol učiteľom, Komenský bol učiteľom, nuž buďme hrdí, že i my sme učitelia.“ Po veľké príklady nemusíme ísť na východ, ako to bolo kedysi, ani na západ, ako je zvykom dnes.

Uvediem iba príklad bývalého profesora katechétu, ktorý bol prvým slovenským profesorom na našej škole. Vnútorný jas, silné rozhodnutie nezištne konať dobro, náboženská znášanlivosť, ktorej nedostatok je jednou z príčin rozkolísanosti dnešnej slovenskej spoločnosti, ho postavili do úlohy prirodzeného vodcu mládeže. To, s akou úctou a rešpektom sa o ňom i po mnohých rokoch vyjadrujú bývalí žiaci, je nezvratným dôkazom o sile dobra, o tom, že ono nemusí víťaziť iba v rozprávkach.

Sme radi, že aj terajšia generácia pedagógov sa usiluje vykonávať svoje poslanie s veľkým odhodlaním, obetavosťou a láskou, uvedomujúc si, že omnia vincit amor a že pocit láskavého záujmu o žiaka je výrazným, ak nie podstatným motivačným faktorom pre ich prácu.

Vždy platilo a platí, že jedným zo základných pedagogických princípov je princíp exempla trahunt. Učiteľ, ako už raz spomenutý rúfusovský básnik, bez toho, aby si to uvedomoval, zapĺňa dôležité miesto v živote iných ľudí – svojich žiakov. Tí ho nasledujú, učia sa od neho, napodobňujú ho.

V tom je veľká individuálna zodpovednosť každého vychovávateľa. Celý rad skvelých absolventov našej školy, ktorých máme česť privítať na našom jubilejnom stretnutí, je dôsledkom využitého talentu a nadania, ale aj výborným vysvedčením ich učiteľov. Pri dnešnej príležitosti chcem vzdať úprimný hold všetkým tým, ktorí sa buď ako pedagógovia, absolventi, ale aj zamestnanci pričinili o lesk a dobré meno našej starobylej výchovno-vzdelávacej ustanovizne.

Pevne dúfame, že v našej komplikovanej a často disharmonickej prítomnosti dokážeme viesť našich študentov tak, aby srdcom i rozumom boli dôstojnými nasledovníkmi predošlých generácií.