Môj postoj k láske (Úvaha)

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča Beka (23)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 08.05.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 480 slov
Počet zobrazení: 9 283
Tlačení: 424
Uložení: 433
Môj postoj k láske (Úvaha)
Myslíte, že láska skutočne existuje? Mnohí ľudia zvlášť tí zaľúbený by povedali, že áno. Ale ked sa zamyslíme nie je to len príťažlivosť či zahľadenosť? Istý človek raz vyslovil vetu "Obdivovať ešte neznamená milovať." Myslím, že monoho ľudí si to však aj napriek týmto múdrym slovám pletie.

Možno si väčšina ľudí pri čítaní úvodu mojej úvahy povie, že som určite ešte nikdy zaľúbená nebola. Pravda je však opakom. Bola som zaľúbená 2X teda myslím skutočne. Tak prečo tento skeptický pohľad na lásku? Daná strata síce bola spôsobená mojou vinou, no donútila ma premýšľať nad týmto citom aj iným spôsobom. Hľadieť na to pohľadom realistu. Prečo som to ukončila aj napriek rovnakým citom? Bola som si predsa stopercentne istá ich láskou. Obavy týkajúce sa podvedenia či niečoho podobného tak neboli na mieste. Myslím, že to bol skôr strach. Strach z toho, že ak ich budem priveľmi ľúbiť zmiznú, stratia sa a už nikdy sa nevrátia tak ako mnoho ľudí, ktorých som milovala a navždy stratila. Mohol by to byť dôvod toho prečo od seba ľudí, ktorých milujem odstrkujem? Alebo si takto iba ospravedlňujem to aká v skutočnosti som? Mrcha, ktorá ničí city druhých? Ktorá ostatným ubližuje... Aká v skutočnosti som? Prečo nedovolím tomuto neopísateľnému citu, aby vniesol svetlo do môjho života? Je ten strach vôbec opodstatnený? V hlave mám momentálne jedinú otázku- Strach z čoho? Zo straty? Smrti? Samotného citu? Nespoznávam sa... Niečo vo mne sa zmenilo, časť zo mňa zmizla... a ja neviem kam. Nájdem ju ešte niekedy? Prestanem mať tieto nevysvetliteľné zmeny nálady, v ktorých od seba všetkých odháňam? Prestanem ubližovať ľudom, ktorých milujem? A dokážu mi títo ľudia moje správaie ešte niekedy odpustiť? Dostanem niekedy na tieto otázky odpoved? Nájdem ich v sebe, alebo sú stratené ako ten kus zo mňa, ktorý neviem nájsť? Ostanem už takáto navždy?

Chýba mi to! Ten skutočný pocit spokojnosti a šťastia. Objatie od ženy, ktorá mi dala život, jej slová. Objatie od chlapca, ktorého ľúbim rovnako ako on mňa. Bez toho, aby som sa k nemu bezdôvodne správala zle či ho bez vysvetlenia odstrkovala a ubližovala mu. Dokážem to ešte nadalej ? Usmievať sa akoby mi nič nechýbalo? Ludia moje správanie nechápu. A ja im ho neviem vysvetliť. Neviem ako im povedať čo všetko mi behá hlavou. Pochopili by to vôbec? Dá sa to? Ako im vysvetliť stavy ked sa mi chce plakať? vyzerá to ako keby to bolo z ničoho nič ašak každá slza má svoj dôvod-príbeh, ktorý zo seba nedokážem inak dostať. Viem, že mamina by to chápala. Vedela by čo mi má povedať. Každý deň sa mi prihodí aspoň jedna vec, s ktorou by som sa s ňou podelila. A viem, že ak by pri mne bola všetko by bolo iné. Myslím, že ten veľký stratený kus mňa odišiel už navždy aj s ňou a už nikdy sa nevráti tak ako aj ona.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 9.1)


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.010