Škola hrou - nie škola hororov

Slovenský jazyk » Slohové práce

Autor: Dievča ImpossibleGirl (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 13.08.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 131 slov
Počet zobrazení: 2 541
Tlačení: 159
Uložení: 193
Škola hrou - nie škola hororov

Kráčam do školy po tej istej ceste už štvrtý rok. Je do kopca a trasa sa mi zdá z roka na rok dlhšia a dlhšia. Vo dverách pozdravím školníka a blížim sa ku skrinkám v šatni. Nedbalo strkám kľúč do zámky, no márne.

„Aha, zase jeden podarený kúsok mojich spolužiakov,“ pomyslím si.

Pod heslom „bude sranda“, nastrkali do zámky od skrinky zápalky. Nič to. Keďže nemám prezuvky, musím do triedy v topánkach.  Trafila by som tam aj poslepiačky. Kvílenie mobilov je ten správny navigátor. Už pri pootvorení dverí sa mi do nosa  nepríjemne tlačí prach zo školskej kriedy. Týždenníci ako vždy, pod rúškom usilovnosti, vyprašovali   handru z tabule priamo na hlavy spolužiakov.

Nepozorovane odkráčam k svojej lavici a sadnem si na stoličku, ktorá sa podo mnou zakníše. Smola. Prišla som neskoro a tak sa mi ušla iba zlomená. Sledujem uškŕňajúce sa tváre a vyberám veci na lavicu.  Z letargie ma preberú spolužiaci, bijúci sa o môj zošit v snahe opísať za zvyšných pár minút do začiatku hodiny úlohu.

„Veronika nie je prezutá,“ oznámi škodoradostne spolužiačka vchádzajúcej profesorke.

Snažím sa obhájiť, no nenachádzam slov. Na moju hlavu sa zosype spŕška výčitiek. Pripravte si domáce úlohy, povie vyučujúca a berie do ruky pero. Stojí nado mnou a čaká. Hľadám zošit, o ktorý bol taký záujem. Krv sa nahrnie do tváre.

„Veronika, už aj ty,“ sklamane na mňa pozrela.

„Ale ja...,“ rezignujem, keď vidím ako nečaká na moju odpoveď a odchádza k susednej lavici.

Znechutená pozerám do prázdna, zvyšok hodiny nevnímam. Zvoní na prestávku. Paradoxne je to pre mňa neobľúbená časť vyučovania.

Hlučná hudba, zvíjajúce sa telá pod tlakom monotónnej hudby, praskajúce mikroténové vrecúška naplnené vodou na hlavách spolužiakov, či hlavy spolužiakov obíjané knihami. A momentálne aj moja hlava obitá hľadaným zošitom. Druhá hodina začína skúšaním. Je tu zopár pokusov oddialiť tento akt, avšak neakceptovaných. Skúšajúci si vyberá obete podľa čísel v aktuálnom dátume.

„Prosím ťa, šepkaj mi“, zaznie prosba od spolužiačky, pre ktorú som iba bifľoš.  Aj by som pomohla, no v prvej lavici pri katedre, keď mi do tváre hľadí vyučujúci asi ťažko. A zložité je aj šepkať niekomu, kto o danej látke nevie ani ceknúť. Iba čo zbytočne dezinformuje celú triedu.  Pozerám na odpovedajúcu spolužiačku, točiacu  sa v kŕčoch nevedomosti, ako sa snaží zachytiť čo len najmenšiu informáciu k danej téme. Informácii je veľa, no ona si ich nevie dať dokopy.  Po hodnej chvíli mlčania odchádza na svoje miesto a neodpustí si drgnúť mi do lavice.

„Ty si ale sprostá, keď si mi nepomohla“
zagáni na mňa.

Viem si predstaviť, čo ma čaká cez prestávku. Žalúdok mi ovládne čudný pocit. Nedokážem sa sústrediť. Bezmyšlienkovite píšem poznámky z tabule, písmenká sa mi mihajú pred očami. A je to tu. Zvonček nemilosrdne zvoní.  Asi bude lepšie, keď sa stratím. Rozbalím si desiatu a odchádzam z triedy. Stláčam kľučku, keď sa spustí veľký rachot.

„Pomsta je sladká,“
pomyslím si a nie som ďaleko od pravdy.

Urazená spolužiačka dokonala dielo skazy. Prevrátila mi lavicu, z ktorej sa zosypali učebnice a perá sa rozkotúľali po celej triede. A aby toho nebolo málo, pred očami mi zlomila pravítko.

„Prepáč, nechcela som,“
ospravedlňovala sa úlisne.

Zabratá zbieraním zvyškov pier som ani nezbadala, že mi ďalšia, tento krát hladná spolužiačka, vyberá syrové korbáčiky z desiaty.

„Bože, byť či nebyť,“
pomyslím si s horkosťou.

„Na telocvik ideme do veľkej telocvične“
ohlási niekto spomedzi dverí.

Siahnem po vrecúšku s úborom a utekám s ostatnými. Neuvedomujem si, že je november a ja mám na sebe iba tričko s krátkym rukávom. Nebol by to však problém, keby sa naša telocvičňa nenachádzala cez ulicu. Pripadám si ako letný blázon. Vďaka zime, ktorá ma chladí na celom tele,  zabúdam na predchádzajúci konflikt. V šatni si skackajúc na jednej nohe prezliekam úbor a už vchádzam do haly.  Telocvik mi veľmi nejde, to vie každý. Ešte tak beh na krátke trate.  Všímam si hlúčik dievčat v kúte, aj ich kradmé pohľady. Niečo sa chystá.

„Dnes si precvičíme gymnastiku“ oznámi nám telocvikár.

„Super, nič lepšie nemohol vymyslieť,“
blyslo mi hlavou.

V momente, keď som dúfala, že nebudeme probovať hrazdu, čo by ma naozaj zničilo, začujem svoje meno.

„Veronika, poď skúsiť cvičenie na hrazde,“ vyzval ma telocvikár.

Sledujúc pobehujúceho telocvikára, istiaceho môj život, som si ani nevšimla, že tento športový výkon so záujmom zaznamenáva na kameru v mobile už spomínaný hlúčik.

„Večer si pozri internet, iste mnohých pobavíš,“ oznámila mi spolužiačka, ktorá ešte stále nedokázala stráviť pätorku z predchádzajúcej hodiny.

Cestou z telocvične rozmýšľam, prečo niektorí ľudia pred obyčajnými ľudskými citmi ako je radosť, odvaha či strach, uprednostňujú zlomyseľnosť a agresiu.

„Možno preto, že túžia po náklonnosti a takto si ju chcú získať, “ ticho uvažujem.

Posilnená týmto poznatkom vchádzam do triedy po zvonení. Spolužiaci sedia vo štvorici a vyučujúca im vysvetľuje, aký blahodarný vplyv má na kolektív skupinová práca. Zaradí ma medzi štvoricu, ktorá sa tomu viditeľne teší a s nadšením ma volá k sebe.

„Neuveriteľné, tá práca v skupine má na nich naozaj výborný vplyv,“ potešila som sa.

Avšak skutočnosť bola iná. Precitla som, keď ma poverili dokončením nášho diela doma s prajným konštatovaním: „Veď ty to aj tak robíš rada“.

Zvyšné hodiny sme mali voľné. Pripravovali sme imatrikulačný večierok. Na jeho programe sme sa nie a nie zhodnúť. Ten istý problém bol s výzdobou a kostýmami. Padali nadávky, výsmech i opovrhnutia.  Každý si chcel presadiť svoje. Niektoré návrhy spolužiakov, by nedokázal zrealizovať ani kúzelník. Ešteže je koniec vyučovania. Už len obed. Hľadám miesto s tanierom v ruke. Všade je obsadené, aj keď je voľné. Voľné pre vhodných ľudí. Sadnem si k spolužiakovi, ktorí cedí zemiakovú kašu pomedzi zuby. Pozerám nechápavo na neho a skúmam či náhodou nie som v inej dimenzii.

 Ešte som nedojedla, keď v mojom tanieri pristane kôstka z jeho čerešňového kompótu. Myslím, že už nie som hladná. Nie nemyslím, viem to. Vstávam a hladná odchádzam. Odchádzam domov tou istou cestou, ktorou som do školy prichádzala. Rozdiel je len v tom, že kráčam smerom z kopca dole ...

„ ...dole z postele, je ráno a škola volá,“
povie mama budiac ma.
„Ako dobre, že to bol len sen“, pomyslím si a svižne vstávam z postele.

Raňajkujem a vykročím do školy. Cestou stretávam spolužiakov. Trasa do kopca mi nevadí. Živo diskutujeme a tak ju nevnímam. Vchádzam do triedy a zdravím všetkých. Na pozdrav mi so záujmom odpovedajú. Vyučovacie hodiny ubiehajú ako voda. Ťažké situácie odľahčujeme humorom, vieme si navzájom dopriať úspech,  povzbudiť sa i poradiť si navzájom. Závisť neexistuje a zdravá rivalita nás posúva ďalej. Vyučujúci nás rešpektujú a my rešpektujeme ich. Pri odchode z triedy sa obzriem a poviem si iba tak pre seba: „Sú naozaj dobrí“.

Možno je to tak a nech to nikdy nie je naopak ...
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.3)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.022