Umenie v stredoveku

Umenie v stredoveku

Umenie v stredoveku zahŕňa – maliarstvo, sochárstvo, grafiku, architektúru a úžitkové umenie.

Epocha stredoveku zahŕňa niekoľko období vývoja umenia:

• Obdobie ranného stredoveku ( predrománske – predkarolínske, karolínske a otonské )
• Obdobie vrcholného stredoveku ( románske a gotické )
• Obdobie neskorého stredoveku ( neskorogotické )

Pod pojmom stredoveké umenie býva tiež zaraďované byzantské umenie a umenie východných Slovanov. Umenie tiež súvisí s rozšírením kresťanstva na európskom kontinente. Veľká časť je venovaná sakrálnej tvorbe ( chrámy ), ale má svoj pendant aj v dielach svetského charakteru ( hrady, opevnenia, mestské budovy ). Byzantská architektúra kombinovala centrálny typ sakrálnej stavby s predĺženým a vytvorila typ päťkupolového kostola. Výzdoba chrámového interiéru má pevné pravidlá, uplatňuje sa v nej monumentálna mozaika, nástenná maľba a ikona.

Stredoveké umenie je viac či menej poplatné náboženskému dogmatu, založenému na prirodzenom zjavení. Dogma chce byť nemenná a večná. Dobro a zlo sa v ňom súdi s jednoznačnosťou, ako to vidíme na reliéfoch tympanov románskych portálov. Gotika vytvára celý myšlienkový systém, v ňom je všetko do najmenšieho detailu určené. Sochárska výzdoba fasád francúzskych katedrál 12. – 13. storočia ( Chartres, Amiensu, Remeš ) so svojím bohatstvom námetov pôsobí ako roztvorená učebnica vierouky. Avšak stredoveké umenie

a kultúra tvorí len zdanlivo uzavretý, nemenný systém, nechýba im totiž väčšia či menšia miera subjektivity v chápaní kresťanských právd, počítajú s vedomím a cítením individuality človeka, ku ktorému sa obracajú. Ďalší problém, ktorý stredoveké umenie rieši, je vzťah človeka k obklopujúcemu jej univerzu. Tento vzťah bol v stredoveku vyjadrovaný najmä výtvarnou formou. Hlavné kritérium umeleckého tvorenia bol považovaný realizmus, objavoval sa aj v umelecko – historickej literatúre. Proporcionalita záväzná pre architektúru sa uplatňovala aj v plastike a maľbe. Je nepochybné, že zdôrazňovanie významu matematiky v stredovekej estetike je dedičstvom staroveku, kedy meračstvo malo priamo posvätný charakter a splývalo v jedno s náboženstvom a správou štátu. Matematika sa vyučovala pri katedrálnych školách ( Chartres ), kde mali stavitelia príležitosť zoznámiť sa nielen s aritmetikou a geometriou, ale i so symbolickým významom početných vzťahov a geometrických obrazcov. Význam matematiky pre výtvarné umenie ešte vzrastá v období renesancie. Nemôžu byť najmenšie pochyby, že stredovekí umelci prevzali z antiky 2 dôležité proporčné pomery – 1. z nich zvaný ( brána harmónie ) súvisí s Pythagorovou vetou. Tomuto pomeru odpovedajú formáty niektorých antických reliéfov a v stredoveku potom formáty obrazov a miniatúr. 2. taký proporčný pomer sa nazýva zlatý rez. Bol objavený už Euklidom a stredoveku bol daný v arabskom preklade Ptolemaiovho Almagestu. Uplatnenie zlatého rezu bolo zistené na sochách kráľovského portálu katedrály v Chartres a v celej rade predných diel stredovekého umenia, v architektúre, v maliarskej a sochárskej kompozícií. Zlatý rez bol totiž pokladaný za ideálny harmonický pomer dvoch rozmerov. Tento pomer dobre vyhovuje fyziológii videnia. Aby sme mohli oceniť význam matematických prvkov v štruktúre výtvarných diel, musíme sa dotknúť vtedajších predstáv o vzťahu umeleckej tvorby k stvoreniu sveta Bohom. Východiskom môžu byť niektoré miesta v biblii. Vrchol

dokonalosti kozmickej stavby predstavujú dráhy nebeských telies. Podľa Platóna vložil totiž Boh do našich tie kruhovité pohyby nesmrteľnej duše - a tak vedúce dráhy rozumu na nebi ( pohyby hviezd ) máme ich užiť pre obehy myslenia v nás, ktoré sú s nimi súrodé. Podobne i sv. Augustín učil, že božský rád sa manifestuje v harmónii nebeských sfér. Z týchto príkladov je zrejmé, že v stredovekých kozmologických predstavách je dôležitý význam kruhu, ktorý tiež našiel veľmi rozšírené uplatnenie v umení stredoveku. V architektúre doby predrománskej a románskej je to zväčša pôdorys niektorých chrámov ( rotundy ), ďalej kruhové okná, polkruhové oblúky a valená klenba. V gotike sú to veľké kruhové okná. Segmenty kruhov v lomených oblúkových oknách, portálov apod., ktoré sa stávajú priamo značkou gotického slohu. Ale v sochárstve a maliarstve tieto geometrické prvky divákom unikajú.

Predrománske umenie – koniec antiky až 10. storočie. Stavby sú robené s centrálnym pôdorysom – kruhový pôdorys, oktagon alebo grécky kríž,

Maliarstvo – nástenné maľby v katakombách ( steny a stropy sú pokryté ornamentálnou dekoráciou a figurálnymi obrazmi. Kresťanstvo sa stalo náboženstvom štátu. Kristus je hlavnou postavou v ikonografii. 4. – 6. storočie – mozaiky, kódexy, knižné maľby.

Byzantské umenie:

• Ranné umenie ( 6. – 9. storočie – Hagia sofia, San Vitale / Konštantínopol / )
• Vrcholné obdobie ( – 15. storočie – chrám sv. Marka v Benátkach )
• Umenie v slovanských oblastiach ( – 15. storočie – Rusko, Bulharsko, Srbsko )

V Európe je v rannom stredoveku spojením germánskeho, gotického umenia s kresťanským umením.

Kým antika mala záľubu vo vysokom reliéfe, ktorý definitívne zanikol v 6. storočí, byzantský svet pod orientálnym vplyvom rozvinul predovšetkým umenie ornamentálneho a dekoratívneho reliéfu. Tento reliéf si pohrával s farbami, s protikladmi vyvýšenín a priehlbín, najčastejšie v geometrických a rastlinných motívoch. Byzantské umenie uprednostňovalo používanie mozaiky a fresky. Cieľom nebolo zobrazovať skutočnosť, ale uviesť veriaceho do priameho kontaktu s nadprirodzeným, duchovným svetom. Ikona je ako ďalší štýl predovšetkým prenosný svätý obraz, ktorý možno vytvoriť rovnako maliarskymi technikami, ako aj technikou mozaiky, zlatníctva či emailu.

 Románske umenie – bola umelecká fáza vrcholného stredoveku, asi od roku 1000 do 1. polovice 13. storočia. Vyznačuje sa väčšou monumentalitou, odstupňovanie priestorov v chráme, rôzna veľkosť podľa ich ideového významu. Vo vývine hrali najdôležitejšiu úlohu Francúzsko, Taliansko a Nemecko.

Architektúra – bola vedúcim umením, vznikla ustálením architektúry predrománskej. Slohové prvky – plný oblúk, stĺp, ornamentika. Nadväzuje na karolínsku renesanciu v Nemecku a v strednej Európe. Rozvinula sa technika klenby – valená, rebrová, krížová a kupola. Románske stavby pôsobia dojmom pevnosti. K najznámejším stavbám tohto obdobia patria: katedrála v Durnhame, v Arles, v Cluny, v Skalici, kostolík v Drážovciach. Stavby raného románskeho umenia mali jednoduchý pôdorys v tvare kríža 1 – 3 lode zakončené apsidou.

Sochárstvo – sa vyvýjalo s architektúrou. Používalo štylizovaný rastlinný ornament a motívy fantastických zvierat, neskôr aj ľudských figúr. Od plošnosti a lineárnosti smerovalo k vytvoreniu trojrozmernej sochy. Rozvinula sa aj drevorezba.

Maliarstvo – pod byzantským vplyvom sa sústreďovalo na nástennú a knižnú maľbu. Maľovanie rukopisov hralo hlavnú úlohu. Technické obmedzenia nemali taký význam ako v sochárstve a v architektúre.

 Gotické umenie – bol umelecký štýl, ktorý nasledoval po románskom slohu, približne od polovice 12. storočia vo Francúzsku do konca 15. storočia v strednej a severnej Európe. Pôvodne hanblivé označenie pre nové slohové hnutie vzniklo v 15. storočí v Taliansku ako prejav renesančného rozhorčenia nad cudzím protiantickým importom barbarských Gótov, ktorých označovali za pôvodcov tohto nového umenia. Od začiatku 13. storočia sa uplatňuje gotika vo všetkých výtvarných disciplínach.

Architektúra – charakteristickými znakmi gotiky je štíhlosť tvarov smerujúcich nahor. Vo svojom vrcholnom období je epochou techniky obdivuhodných a esteticky veľmi pôsobivých a zložitých klenieb, podopieraných štíhlymi kamennými rebrami. Hmotnosť klenieb sa prenáša zo stien na samostatné vysoké nosné piliere, čo umožnilo vytvoriť vysoký vnútorný chrámový priestor. Gotická architektúra využíva veľké množstvo zdobiacich prvkov – šlenité výčnelky, priehlbiny, zdobené vežičky, chŕliče, konzoly a baldachýny. Svetská architektúra sa uplatnila predovšetkým v stavbách hradov. Prejavilo sa to zušľachtením stavby, lepším riešením obytného priestoru s dokonalejšou výzdobou. Ďalej to boli radnice, mosty a meštianske domy.

Sochárstvo – exteriér i interiér má bohatú výzdobu, ľudská postava sa esovito prehýba, telo nadobúda realistickejšiu podobu.

 Raná gotika – prvými stavbami, v ktorých sa nové prvky prejavili vo svojej komplexnosti sú chór kostola v St. Denis a katedrála v Sens, katedrála v Laone a katedrála Notre Dame v Paríži.

 Vrcholná gotika – toto obdobie nazývame od začiatku 12. storočia až do konca 13. storočia – katedrála v Chartres, v Remeši, v Amiens, v Beauvais, v Kolíne nad Rýnom. Na Slovensku bola vrcholná gotika od 14. storočia do 15. storočia.

 Neskorá gotika – je to obdobie od 14. storočia do začiatku 16. storočia, v jednotlivých európskych krajinách sa vyznačuje národnými osobitosťami.

Gotika mimo Francúzska – na konci 12. storočia toto umenie prešlo aj do iných krajín.

Anglicko – katedrála v Canterbury, katedrála v Salisbury a kaplnka King’s College v Cambridge.

Taliansko – Miláno, Benátky, Florencia, Siene.

Nemecko – dóm v Magdeburg. Špecialitou nemeckej gotiky je technika severonemeckých tehlových stavieb.

Čechy – katedrála Sv. Víta, Václava a Vojtecha, chrám Sv. Barbory v Kutnej Hore.

Slovensko – kostoly: Prešov, Trnava, Hlohovec, Kremnica, Bratislava, Levoča, Spišská Nová Ves. Jednoloďové kostoly stavali po celom Slovensku františkáni a dominikáni. Najväčšími gotickými kostolmi sú trojloďová bazilika Sv. Alžbety v Košiciach a konkatedrála Sv. Martina v Bratislave. Stavali sa aj hrady – Trenčín, Strečno, Spišský hrad, Oravský hrad, Zvolenský hrad.

Sochárstvo – má neoddeliteľnú úlohu pri výzdobách chrámov – hlavice, stĺpy a konzoly. V 12. – 13. storočí je to predovšetkým katedrálna plastika: Chartres, Notre Dame, Remeš, Amiens, Magdeburg. Námety tvorili scény zo života Krista, ukrižovanie, zmŕtvychvstanie, posledný súd, Madona s dieťaťom, výjavy zo života svätých. Najvýznamnejším tvorcom na Slovensku bol Majster Pavol z Levoče, v Čechách Peter Parler, vo Francúzsku Claus Sluter.

Maliarstvo – maľba na sklo, tabuľová maľba. Námety boli podobné ako v sochárstve – Avignon, Burgundsko, Holandsko, Čechy a Nemecko.

Umelecké remeslá – kamenárstvo, nábytkárstvo, rezbárstvo, kovotepectvo, lejárstvo, väzba kníh.

Hudba – stredovek mal výstižnejší pojem pre hudbu a spev, ktorý nás uvádza na správnu stopu – musica. Korene musicy totiž vedú až do staroveku. Termín musica bol prenesený do latinčiny z gréckeho musiké, v jeho základoch počujeme slovo musa – múza. Latinský termín ars musica je hudobné umenie. Tu sa dotýkame sústavy stredovekého vzdelania, jeho základom bolo ovládnutie sedem slobodných umení. Pre nás je dôležitou skutočnosťou, že hudba bola stredovekou filozofiou chápaná ako disciplína vedecká a že bola považovaná za jeden zo základných náukových odborov, nutných k poznaniu sveta. Je veľmi zaujímaví, že hudba stredoveku patrila k prírodným a matematickým vedám – aritmetika, geometria a astronómia. Stredovekým otcom tejto koncepcie bol Riman Anicius Manlius Severinus Boethius. Napísal dielo, v ktorom uvažuje autor o etickej a terapeutickej funkcií hudby, podáva kvalifikáciu hudby, uvádza matematické výpočty intervalov, pojednáva o monochordu,

o najdôležitejších ľubozvučných súzvukoch, o písomnej notácii.

Usporiadanie nebolo náhodné, ale bolo diktované didaktickými zreteľmi. Pre Boethia totiž racionálne poznanie a metódy stoja vyššie a smerodatnejšie než sluchové a najvyšším kritériom sú pre neho správne a ideálne číselné pomery, na ich základe chce problematiku ladenia riešiť. Práve preto je pre Boethia a pre jeho následníkov hudba matematickou disciplínou, v hudbe sa uplatňujú správne harmonické proporcie, pomery, vzťahy merateľných a číselne vyjadriteľných prvkov. Bolo to vykročenie z hudobného praveku, od náhod k vedomému experimentovaniu, meranie dĺžky strún. Znamená to tiež racionálne analyzovať melódie na jednotlivé tóny a intervaly, na prvky hudobného času ( rytmus ), vytvárať ucelené systémy ( stupnice, tóniny, rytmické rady ).

Druhy hudby – gregoriánsky chorál – románske obdobie ( jednohlasný spev )

Gotika – cirkevný viachlas, svetský jednohlas, cirkevný viachlas.

Od raného stredoveku až po vrcholný stredovek existovalo niekoľko štýlov, ktoré sa menili v závislosti od panovníkov a stredovekých architektov a aj umelcov. Tieto rôzne stredoveké štýly sa prejavili aj v menšej miere v novoveku a dokonca i dnes.

Použitá literatúra:

Stredoveké umenie – Peter Kidson Kultura stredoveku – Pavel Spunar

Dejiny európskeho stredoveku – Vincent Mucska, Miroslav Daniš, Zuzana Ševčíková Dejiny umenia ( maliarstvo, sochárstvo, architektúra ) – kolektív autorov