Dejiny architektúry a stavebníctva I

Dejiny architektúry a stavebníctva I

Najstaršie počiatky stavebnej činnosti siahajú do ďalekej minulosti, keď sa ľudia snažili podľa svojich technických možností uspokojiť najnutnejšiu požiadavku svojej existencie – vytvoriť si obydlie – čiastočne alebo úplne uzavretý vnútorný priestor, chrániaci človeka a jeho oheň pred nepriazňou počasia, divou zverou a nepriateľmi, hlavne tam, kde nemohol využiť jaskyne alebo iného prirodzene chráneného priestoru.

Takzvané preddejinné obdobie sa delí na niekoľko časových období:

• paleolit – staršia doba kamenná – najstarší 3 mil. – 1 mil. pred l.
  • starý 1 mil. – 300 tisíc pred l.
  • stredný 300 tisíc – 40 tisíc pred l.
  • mladý 40 tisíc – 10 tisíc pred l.
  • neskorý 10 tisíc – 8 tisíc pred l.
• mezolit – stredná doba kamenná od 8 000 do 6 000 pred l.
• neolit – mladšia doba kamenná od 6 000 do 5 000 pred l.
• eneolit – neskorá doba kamenná od 4 000 do 2 000 pred l.
• doba bronzová – staršia 1900 – 1500 pred l.
  • stredná 1500 – 1200 pred l.
  • mladšia a neskorá 1200 – 700 pred l.
• doba železná – halštatská 700 – 500 pred l.
  • laténska 500 pred l.

Základné delenie stavieb podľa využitia:

• profánne – svetská architektúra
• sakrálne – svätyne, stavby kultového charakteru
• fortifikačné – stavby obranné, opevnenia

V neolite sa stavali stavby z dreva, rákosia, prútov a hliny. Usádzanie obyvateľstva úzko súvisí s prechodom k poľnohospodárstvu, ktoré viazalo ľudí k miestu. Kolískou poľnohospodárskej civilizácie bola Mezopotámia – krajina rozprestierajúca sa medzi Eufratom a Tigrisom. Stavby už mali kamenné základy, steny boli z udusenej hliny, strechy ploché alebo kupolovité. Neskôr sa objavili aj tehly sušené na slnku ( 8 000 pred n.l. – Jericho), domy tvorili celé súvislé komplexy malých 4 uholníkových miestností poprepletaných malými dvormi a uličkami. Iná situácia bola na severe, kde sa poľnohospodárstvo dostalo neskôr (5000 pred n.l.). Tu boli lesy, ktoré boli hlavným zdrojom stavebného materiálu. Vznikol nový druh osád – niekoľko volne stojacích obdĺžnikových kolektívnych rodových domov 10 až 40 m dlhých a 6 až 8 m širokých, sedlová strecha bola nesená radami drevených stĺpov, výplň medzi stĺpmi tvoril výplet z prútia omazaný hlinou. V neskoršej dobe kamennej sa domy postupne zmenšovali a pravdepodobne boli obývané jednotlivými rodinami. Samozrejme obydlia sa modifikovali podľa podmienok obývaného prostredia. Pastieri z neskoršej doby kamennej v Británii si budovali obydlia z kameňov poukladaných na sucho vrátane nábytku a vnútorného zariadenia. Neskôr pravdepodobne v dobe bronzovej ( 3000 pred n.l.) sa prešlo pri drevených stavbách na zrubovú konštrukciu.

Fortifikácie v mladšej dobe kamennej pozostávali z jednoduchých valov, priekop a palisádového opevnenia, v neskoršej dobe sa objavujú hradiská s výstavnejším opevnením. V stredomorí sa používajú ako stavebné materiály predovšetkým kameň a tehla. Rozvoj moreplavby a hospodárstva nútil obyvateľov pobrežia budovať menšie opevnenia, najčastejšie v podobe kruhových veží, slúžiacich ako sídlo rodovej aristokracie a útočisko počas

nebezpečia ( Sardínia – nuraghy, Škótsko – brochy ). Najstaršie murované bašty boli nájdene v Jerichu, doteraz najstaršom meste.

Megalitické stavby – stavby náboženské, kultového zamerania, budované v 3 – 2. tisícročí pred n.l. od Škandinávie po Pyreneje. Megas – po grécky veľký, lithos – kameň. Pri týchto stavbách sa používali kamene obrovských rozmerov. Tento typ stavieb sa postupne rozšíril po celom svete. Medzi najznámejšie megalitické stavby patrí Stonehenge, najväčší menhír Locmariaquere v Bretónsku s výškou až 23 m. Známe sú aj menhírové aleje a polia najmä na území Francúzska – Menéc, Cranac, Kermarie ... .

Typy megalitických stavieb:

• menhír – osamelé vztýčené kamene podobné obelisku ( Carnac v Bretónsku )
• kromlech – do kruhu usporiadané menhíry, v Stonehenge v strednom kruhu pospájané architrávami. Väčšinou išlo o kultové stavby
• dolmen – obvykle sa jedná o hrobové komory väčšinou postavené na princípe trilitu, vzácnejšie sú na sucho murované pohrebné komory s nepravými klenbami tvoriacimi jadro mohýl.
• trilit – zostava, pozostávajúca z troch kameňov, dvoch podpôr a prekladu – architrávu.

STAROVEK

Pre starovek bola typická otrokárska spoločnosť. Existovali 2 druhy otroctva, otroctvo východných despocií založené na predstave absolútneho vlastníctva vládcu a otroctvo antické, takzvané otrokárske demokracie.

Všetky staroveké kultúry ležia blízko obratníka Raka s podnebím umožňujúcim pestovať množstvo plodín a zberať úrodu dvakrát do roka. Staroveké kultúry rozdeľujeme do dvoch okruhov. Okruch blízkeho východu (severovýchodná Afrika, Arábia, Malá a Stredná Ázia), kde vznikali najstaršie civilizácie a kultúry – Mezopotámia, Egypt, Fenícia, Palestína, štát Chetitov, Skýtovia, Perzia, Chorezm, neskôr aj kultúry Egejskej oblasti. Samostatnú skupinu tvoria štáty ďalekého východu India a Čína, pripájajú sa k nim aj kultúry predkolumbovskej Ameriky.

Egypt

Bol to vždy Egypt, ktorý bol kladený na prvé miesto hlavne preto, že na jeho území bol dostatok kameňa a kamenné stavby obrovských rozmerov sa dochovali doteraz. Okrem toho Egyptské písmo sa podarilo rozlúštiť skôr ako sumerské. Dejiny Egypta ako takého sa začínajú počítať až od jeho zjednotenia kráľom Menesom okolo roku 3200 pred n.l..

Stručné dejiny Egypta:

• doba pred dejinná okolo 6000 pred l.
• doba pred dynastická do roku 3400 pred l.
• doba ranná – thinitská epocha do roku 2980 pred l.
• Stará ríša – Memfiská epocha do roku 2475 pred l.
• Obdobie prvého úpadku cca do roku 2160 pred l.
• Stredná ríša do roku 1785 pred l.
• Obdobie druhého úpadku do r. 1580 pred n.l.

• Nová ríša do r. 1085 pred l.
• Doba neskorá do roku 30 pred l.

Na výstavbu hlavne profánnych stavieb sa používala hlina, rákosie, drevo, papyrus a lotos. Samozrejme pri sakrálnych stavbách sa používal kameň. Hlina sa používala iba ako stavebný materiál pôvodne na všetky stavby, neskôr na významné stavby bol používaný výhradne kameň. Netrvanlivé stavebné materiály ako hlina, rákosie, papyrus a drevo používali len bežné stavanie. Aj v Egypte vzniklo panelované murivo, kde rákosie bolo nahradené papyrusom alebo lotosom. Tento architektonický prvok sa neskôr objavuje aj na kamenných stavbách v jeho počiatkoch. Na dôležité stavby od čias kráľa Džoséra okolo roku 3000 pred n.l. sa používal výhradne kameň. Spočiatku boli používané drobné kvádriky, neskôr veľké kvádre až sa dospelo k obrovským rozmerom obeliskov dlhých viac ako 30 m. Múry sa budovali z kvádrov kladených do vodorovných vrstiev, väčšinou jednotlivé kusy kameňov neboli navzájom spájané. Pôvodne sa stĺpy robili monolitické, neskôr sa murovali ako murivo. Boli doplnené o hlavicu a pätku.

V Egypte sa na stropné konštrukcie používalo drevo, rákosie a kameň, z ktorého sa robili všetky stropy významných stavieb. Boli to kamenné trámy na ktoré sa ukladali kamenné dosky. Trámy mohli najviac 8 m dlhé, napriek tomu, že Egypťania poznali klenby používali ich minimálne.

Mesto – v Egypte bolo vybudované množstvo miest, ktoré takmer všetky úplne zmizli alebo z nich zostali trosky pod nánosmi piesku. Každý kráľ zakladal pri svojom nástupe na trón nové mesto. Z dochovaných časti sa nedá rekonštruovať vzhľad vtedajšieho mesta. Iba zvyšky mesta Achetaton vybudovaného kráľom Achnatonom poskytujú čiastočný obraz o meste tej doby.

Chrámy – Chrámy mali významné miesto spolu s náhrobkami. V Egypte sa takmer nedochoval žiadny palác, bol vždy stavaný z netrvanlivého materiálu ako podružná stavba. Kráľovský palác stál vždy mimo chrámu. V obidvoch krajinách sa v chrámoch sústreďoval hospodársky, politický a celý kultúrny život. Len v disciplíne reholí sa mohlo vyvíjať vyššie vzdelanie. V rámci nich existovali chrámové školy, v ktorých sa vyučovalo písanie, matematika, geometria, medicína, teológia, právo, astronómia, astrológia V Egypte stavali

chrámy ďalej od Nílu na neúrodnej pôde.

Egyptské chrámy sú mnohokrát gigantické diela zasvätené Bohom, kráľom, Slnku alebo určené k zvláštnym účelom. Rozdeľujú sa podľa jednotlivých období alebo podľa spôsobu stavby na rovinné chrámy, stupňovité a skalné. Najstaršie boli slnečné chrámy postavené v období Starej Ríše. Podobne ani z obdobia Strednej Ríše sa nedochovali žiadne chrámy, všetky bolo buď zničené alebo prestavané. Zachovali sa chrámy až z obdobia Novej Ríše rovinné chrámy najznámejšie sú vo Vesete ( Karnak a Luxor ). V Karnaku stál pôvodne malý chrám zasvätený Amonovi z obdobia 12. dynastie, z ktorého sa postupne stal celý komplex obohnaný tehlovým múrom o rozlohe 600 x 500 m, neskôr bol do neho vstavaný ďalší chrám aj s dvorom. Podobne sa vyvíjal aj chrám v neďalekom Luxore, ktorý bol podobným spôsobom predlžovaný do dĺžky 260 m. Veľký chrám Amona v Karnaku bol spojený 3 km alejou sfíng s Luxorom. Skalné chrámy – sú to priestory vtesané do skalného masívu. V Egypte vznikli až v Novej Ríši. Najznámejšie sú v Abú-simbel, ktoré dal vytesať Rameesse II. v roku 1317 – 1251 pred n.l.. Obidva chrámy boli pre stavbu Asuánskej priehrady presťahované mimo jej zaplavované územie. Ďalšiu skupinu tvoria pohrebné chrámy, ktoré tiež tvoria súčasť pohrebného súboru pyramíd.

Palác – O usporiadaní Egyptského paláca je možné vytvoriť si predstavu na základe čiastočných nálezoch a z podoby s obytným domom. Všeobecne sa predpokladá, že kráľovský palác zahrnoval veľkú stĺpovú halu, trónnu sálu a množstvo miestností. Palác bol doplnený o záhradu, v ktorej boli umiestnené drobné stavby a umelé jazerá. Kráľovsky palác tvoril

v rámci mesta samostatnú časť, podobne ostatné delenie mesta na obvody zodpovedalo triednemu deleniu (paláce, štvrte slobodných, bezmajetných a otrokov). Medzi čiastočne zachované paláce patrí palác Amenofisa IV. V Achetatone.

Obytný dom – už vtedy rozlišovali mestské a vidiecke bývanie. V mestách boli viacposchodové domy, na vidieku stál dom v záhrade s jazierkom. V sídlach určených pre robotníkov bolo triedne rozdelenie. ( Kahun – mesto pre staviteľov pyramíd Senvosret II ) Mesto bolo obohnané múrom a vo vnútri rozdelené na štvrť robotníkov a štvrť úradníkov. Úradnícky dom obsahoval vstup s čakárňou, dvor, priestory na bývanie, priestory pre manželku alebo hárem, priestory pre sluhov a kuchyňu. Robotnícky dom mal dve až tri miestnosti.

Obydlia mŕtvych – V Egypte sa pestoval kult mŕtvych. Na severe pochovávali do hrobov vyhĺbených do zeme a na juhu pochovávali do mohýl. Spojením týchto dvoch spôsobov sa vyvinuli mastaby. Tento spôsob sa dlho neudržal, začali sa používať ihlany. Panovníci a ako prvý Džoser si dávali stavať pyramídy ( stupňovitá pyramída v Sakkare – Imhotep 2980-2935 pred n.l. ) Zo stupňovitých pyramíd sa časom vyvinuli lomená a po nej klasická pyramída postavená na štvorcovej základni v tvare pravidelného štvorbokého ihlanu. (Cheopsova, Chefrénova a Menkovrého pyramída – Gíza) najväčšia je Cheopsová so základňou 23,364 m a výškou 146,6 m. Ku každej pyramíde patril v údolí Nílu chrám a pri pyramíde chrám panovníkovho ducha. Hlavným obdobím bolo obdobie štvrtej dynastie no budovali sa počas Starej ríše. Bolo vybudovaných okolo 100. Z dôvodu vykrádania takýchto nápadných hrobov sa prešlo k skalným hrobom s počiatku s vyznačeným vstup neskôr boli vstupy maskované. Najviac ich bolo sústredených v Údolí kráľov vo Vesete. Sú tvorené sústavou chodieb a sál, boli potiahnuté štukou a vyzdobené maľbou. Najznámejší bol hrob Tutanchamóna. V novej ríši vzniklo skalné pohrebisko posvätných býkov pri Memfíde – serapeum.

Pevnosti – sú doložené troskami z hraníc s Nubiou a s ďalšími oblasťami. Hradobný múr mal cimburiu a bastióny, päta na vonkajšej strane bola šikmá. Z vnútornej strany boli k hradbe pristavané rôzne budovy.

Mezopotámia

V Mezopotámií sa stavalo prevážne z tehál alebo len z hliny. Preto sa z týchto veľkolepých stavieb zachovali iba sutiny. Z tohto dôvodu bola Mezopotámia prehliadaná a väčšinou spomínaná až na druhom mieste.

Prvé doklady o osídlení ( kamenné základy domov ) pochádzajú z prechodnej doby 5-4. tisícročia pred n.l.. Steny boli postavené zo zhutnenej hliny, alebo z hlinených sušených tehál. Stručné dejiny:

• 3400 pred Sumer ( Ur )
• 3200 pred Akkad
• 2700 pred ríša Sumeroakkadská ( Sargon I )
• 1800 pred ríša Babylónska
• 8-7 stor. pred K. Asýria ( Sargon II )
• 7-6 stor. pred Novobabylónska ríša

Na výstavbu hlavne profánnych stavieb sa používala hlina, rákosie, drevo, asfalt. Pri sakrálnych stavbách sa používali tehly. V Mezopotámii mala hlina veľký význam. Slúžila ako hlavný stavebný materiál, robili sa z nej sušené, pálené a glazované tehly a rôzne tvárnice. Nahradili drevo na skrine a truhlice, v tvare doštičiek sa používala na písanie. Druhým

stavebným materiálom bolo rákosie a to hlavne u Sumerov, z ktorého vznikol základný tvarový prvok členenia múru výstupkami. Pôvodne sa medzi vztýčené zväzky napínala rohož z rákosia, ktorá omietla hlinenou maltou. Zväzky vystupovali a plocha rohoží ustupovala. Tak vzniklo členité tzv. panelované murivo. Tento motív sa v Mezopotámskom staviteľstve udržal po celé tisícročia. Ako podpôr sa používali múry stavané hlavne zo sušených tehál. Stĺp poznali, no väčšinou sa používal ako symbol. Tehlové múry boli omietané a často namaľované freskami. Iba v niektorých prípadoch bol múr v spodnej časti obložený kameňom. V niektorých palácových priestoroch sa používali ako obklad glazované tehly, inokedy bola stena potiahnutá sklenou pastou.

V Mezopotámii sa na stropné konštrukcie používali drevené trámy a klenby, ktoré poznali už okolo r. 3300 pred n.l., keď boli použité v meste Ur. Tehlová klenba bola skonštruovaná buď z klenákov alebo ako prečnelková.

Mesto – už v preddynastickej dobe sa v Mezopotámii vyvíjali mestská kultúra. Osídlenie bolo husté. Napr. mesto Larsa bolo vzdialené od Uruku iba 24 km. Z dôvodu neustálych nájazdov horských kmeňov a ohrozovania susednými mestami boli mestá chránené tehlovými hradbami s cimburiami, hrúbka hradieb dosahovala aj niekoľko metrov a výška minimálne 9 m ( Duršarukin 24 m, Ninive 15 m ). Často boli mestá delené ešte aj vo vnútri hradbami pre prípad vzbury v meste.

Chrámy – taktiež ako v Egypte mali chrámy veľký význam, hrobky sa takmer nedochovali a nepripisoval sa im veľký význam. V Mezopotámii bol palác stavbou štátneho významu, rovnako dôležitou ako chrám a od Asýrskeho obdobia významovo ho prevyšujúca. Chrámy a paláce boli stavané na vysokých terasách postavených zo sušených tehál, pätky terás boli často spevnené vypaľovanými tehlami alebo kamennými doskami v posvätnom okrsku ohradenom múrmi so zvýraznenými vežovými vstupnými bránami. V Mezopotámii sa stavali tri druhy chrámov sumerský – asi z 4000 pred n.l. postavený na vyvýšenej terase na ktorej bol postavený samotný chrám sa skladal z chrámu domu Boha a veže Zikkuratu nazývaný hora Boha, babylónsky – z obdobia 2000 pred n.l. bol sústavou pravoúhlych budov, ktoré obklopovali niekoľko dvorov a samy vytvárali ohraničenie celého areálu. Naproti vstupu zvýraznenému mohutnou vežou bola umiestnená svätyňa pozostávajúca z predsiene a širokej cely, ktorá mala pozlátene stropné cédrové trámy. V hlavnej svätyni stala socha boha. Blízko chrámu bol postavený Zikkurrat. a asýrsky – z doby 8. až 7 storočia pred

n.l. preberal všetky babylonské usporiadania až na zmenu, široká predsieň sa zmenila na dlhú a svätyňa na malú miestnosť na konci.

Palác – Sargonov palác v Chorsabade tvoril samostatnú jednotku stojacu na hradbách a čiastočne vysunutú z mestských hradieb mimo mesto na dvoch terasách a obsahoval 30 nádvorí. Všetky paláce napriek veľkým principiálnym rozdielom sa v dispozícii delili na 3 časti: reprezentačná časť – khan, hospodárska časť, hárem. Niektoré obsahovali samostatné rozsiahle knižnice, vlastné chrámy so zikkurratmi. Jednotlivé paláce boli dosť odlišné, no napriek tomu boli všetky postavené na terasách, ktorých steny boli panelované. Boli dôkladne opevneným hradom a mali veľký význam pre obranu mesta.

Obytný dom – hlavným rysom bol vnútorný dvor okolo ktorého boli zoskupené jednotlivé miestnosti. Tento princíp bol prijatý takmer v celom známom svete. Mal 3 základné časti: vstup s predsieňou, vnútorný dvor a južnej strane širokú miestnosť otvorenú k severu. Miestnosti boli osvetlené dverami, neosvetlené miestnosti za nimi nemali okná a slúžili ako spálne. Domy boli plochostropé väčšinou jednopodlažné. V domoch aj na uliciach boli hygienické zariadenia (WC).

Obydlia mŕtvych – V Mezopotámii mal jediný význam život na zemi, ktorý sa žil. Preto takmer vôbec sa nestretávame s náhrobkami. Z Mezopotámie je známy dom kráľovnej Šubat v Uru z r 3300 pred n.l.. Bol postavený z lomového kameňa a zaklenutý vypalovanými

tehlami. S kráľovnou boli pochovaný aj dvorania, povozy a ostatné príslušenstvo. Neskôr v Babylone asi 2200 pred n.l. sa staval dom mŕtvych mimo hradby mesta.

Pevnosť – je predpoklad, že sa stavali aj v Mezopotámii, ale nedochovali sa.

Palestína a Fenícia Chetitovia

Najvýznamnejší štát v Malej Ázii 1800-1200 pred n.l.. Ovládli takmer celú Malú Áziu. Úspešne bojovali s Egyptom a Babyloniou. Vybudovali množstvo pevností a miest napr. Chattuššaš, pevnosť Karchemiš. Chetitský palác – otvorená predsieň medzi dvoma postrannými vežami. Po obidvoch stranách vstupu boli umiestnené reliéfy démonov. Stavali z nevypálených tehál, kameňa a dreva. V celej malej Ázii sa pochovávalo do tumulov a skalných hrobov. Tumuly sú kužeľovité nasypané náhrobky, často vybudované na vymurovanej kruhovej základni. Niektoré mali vo vnútri pohrebné komory zriedka zaklenuté prečnelkovou klenbou.

Perzia

Perzia, ktorej počiatky siahajú do 7 stor. pred n.l. si vytvorila vlastný stavebný štýl, v ktorom boli postavené paláce, z ktorých najvýznamnejším je palác v Persepolise. Palác je postavený na nepravidelnej terase prevýšenej voči okolitému terénu o 12 m. Sú tam propylaje, paláce a apadam – veľká stĺpová audienčná sien. Obydlia sa nezachovali. Konštrukčný systém bol architrávový. Stĺp bol delený na pätku, driek a hlavicu pričom bol veľmi štíhly. Niesol drevené kladie, na ktorom sa uplatňoval sled čiel stropných drevených trámov. Celok bol ukončený rímsou s motívom cimburia. Niektoré priečelia boli vyvrcholená štítom sedlovej strechy. Priestor bol bohato zdobený reliéfmi a dekoratívnymi smaltovanými tehlami.

Najznámejšou pevnosťou boli Susy, chránená dvojitým pásom hradieb z nevypálených hradieb a na vonkajšej strane priekopou. Vstupné brány tvorili dlhé priechody. Pre rýchlu dopravu boli udržiavané cesty, podľa asýrskeho vzoru. V primeraných vzdialenostiach boli zriadené prepriahacie stanice.

Peržania si stavali skalné hroby s priečelím naznačujúcim celú architektonickú skladbu.

Výnimku tvorí Kýrova hrobka v Pasargade postavená okolo r 530 pred n.l..

Chorezm

Vyvíjala sa od 4 tisícročia pred n.l. na území ležiacom južne a východne od Aralského jazera. Stavali mestá s obytnými hradbami. Veľká zmena nastal od 4 stor. pred n.l., keď sa stavajú opevnené mestá a dvory. Vlastné mesto sa skladá z niekoľkých samostatných domov s 150 až 200 miestnosťami, určenú pre jednotlivé rody. Ďalšia významná zmena nastala po rozpade ríše Alexandra Macedónskeho, keď bolo triedne rozdelené, panovník mal svoj vlastný samostatné opevnený palác včlenený do pôdorysu mesta.

EGEJSKÁ ARCHITEKTÚRA

Dávno pred príchodom Grékov sa na ostrovoch v Egejskej oblasti šírila vyspelá kultúra, ovplyvnená znalosťami Mezopotámie a Egypta. Zasiahla celú oblasť medzi Gréckom a Malou Áziou, Grécku pevninu a pobrežie Malej Ázie. Ako celok sa nazýva Egejská kultúra. Podľa miest v ktorých sa vyvíjala sa delí na tri samostatné okruhy. Kultúra Krétska, ktorá sa rozvíjala na ostrove Kréta a ovplyvňovala ostatné ostrovy, kultúra Mykénska rozvíjajúca sa Gréckej pevnine a kultúra Trójska rozvíjajúca sa na pobreží Malej Ázie.

Krétska kultúra – je možné považovať za najvyspelejšiu zo spomínaných troch kultúr. V 5 až 4 tisícročí sa predpokladá spojenie s Kilikiou. Z Krétskej kultúry vyvíjajúcej sa v rokoch 3400 až 1200 pred n.l., keď Krétske paláce boli zničené Achajcami, označovanej tiež ako kultúra mínojská, podľa kráľa Minoa, sa zachovali trosky niekoľkých miest napr. Knossos u ktorého sa predpokladá 80 000 obyvateľov, Faistos, Hagia Triada ...

Krétske osídlenie bolo aj na susedných ostrovoch, ako napr. ostrov Thera. Krétsky kráľ nikdy nemal postavenie nadčloveka. Sídlil v paláci, ktorý bol umiestnený v meste a bol obohnaný hradbou. Neskôr nebol ohradený, podobne ako mestá, ktoré tiež neboli ohradené. Ako stavebný materiál používali tehly a opracovaný kameň, murivo bolo preväzované olivovými trámami. Palác bol technicky dobre vybavený napr. vodovod, kanalizácia, kúpeľne nehovoriac o umeleckej výzdobe. Niektoré časti boli poschodové. Horné podlažia boli prístupné schodiskami osvetlenými svetlíkmi. Často používali stĺp Krétskeho typu, z driekom dole zúženým. Aj v mestách boli viacposchodové domy. Ich priečelia boli rôznorodo zdobené tehlami a farbou.

Na pochovávanie slúžili jednoduché komorové hroby, postavené zo sušených tehál, pričom od 15. stor. pred n.l. sa budujú výstavnejšie hrobky.

Kréta bola postihnutá okolo roku 1750 pred n.l. zemetrasením, ktoré sa okolo roku 1170 pred n.l. opakovalo spolu s inváziou Achajcov, čo znamenalo koniec Krétského štátu. Mestá a paláce boli zbúrané a obyvateľstvo odišlo do hôr.

Krétske staviteľstvo ako také bolo ďaleko jemnejšie ako staviteľstvo Egyptské. Nemalo egyptskú monumentálnosť a bolo skôr intímnejšie.

Mykénska Kultúra – začiatky osídlenia siahajú do mladšieho neolitu. Z rannomykénského obdobia pochádzajú zvyšky opevnenia, hrad patrí do neskoroheladského III obdobia 14-13 stor. pred n.l., neskôr bol zväčšený a prebudovaný. Homérovské sídlo kráľa Agamemnóna, veliteľa achajských vojsk proti Tróji, na kopci nad Agroskou nížinou na východnom Peloponéze. Mykénske panské sídlo uzatvárali od okolitého sveta kyklopské múry. Boli z nahrubo opracovaných kamenných blokov nazývané ako kyklopské murivo, dosahovali hrúbku až 10m . súčasťou opevnenia bola aj veža v severovýchodnom rohu. Do hradu sa vchádzalo dvoma vchodmi, malou severnou bránou a povestnou dobre zachovanou leviou bránou. Z paláca sa zachovalo málo. Novým spôsobom riešili nadpražia vstupov, keď nad veľkým kamenným monolitom v murive vynechali trojuholník slúžiaci k odľahčeniu prekladu. Do vzniknuté volného priestoru vkladali reliéfne dosky. (Levia brána v Mykénach). Okolo r. 1100 pred n.l. Mykény zanikli.

Základom mykénskeho domu je dlhá stavba s predhalou – megarónom, otvorenou do dvora. Od 16 stor. pred n.l. začínajú používať ako pohreb. stavby Tolos. Najstarší sa datuje do r 1520 pred n.l..

Trója – leží na severozápadnom výbežku vápencovej roviny nad údolím riek Skamander a Simoeis, na mieste, kde sa od najstarších čias pretínala cesta spájajúca Čierne

more cez Dardanely s Egejským morom s cestou vedúcou z vnútra Anatólie. V priebehu 17 storočí trvalého osídlenia sa sídlisková plocha Tróje neustále zväčšovala. Najväčší význam dosiahla 2500 až 2200 pred n.l. a 1800 až 1300 pred n.l., keď tu jestvoval najskôr palác a potom hrad. V období 3000 až 2500 pred n.l. bola Trója osadou opevnenou silnými múrmi, s domami budovanými na kamennej podmurovke z nepálených tehál, pričom sa už objavuje megarónový pôdorys domu. V období 2500 až 2200 pred n.l. sa Trója rozrástla na veľký opevnený areál s kniežacím sídlom s vežami, bastiónmi a vstupnými bránami. Toto sídlisko zničil veľký požiar, po ktorom sa z Tróje stalo sídlisko dedinského charakteru. Opätovný rozmach nastáva v období 1800 až 1300 pred n.l.. V tomto období bola najväčším a najlepšie opevneným mestom – hradom. Vo vnútri na terasách stáli domy zväčša megaronového typu. Na najvyššom mieste stál vlastný palác. Trója čulo obchodovala s ostatnými kultúrami Egejskej oblasti (Mykény a Kréta). Okolo 1400 pred n.l. postihlo Tróju zemetrasenie, ktoré časť obyvateľov prežilo. Na jeho ruinách vzniklo nové mesto ktoré sa dá stotožniť s Homérovskou Trójou. (1300 až 1260 pred n.l.). Opevnenie opravili . Pri hradbách sa nachádzali objekty so skladmi. Neskôr Trója upadla a osídlili ju Tráci. V tomto období celkovo v Egejskej oblasti nastáva tzv. obdobie temna.

Etruskovia – sídlili v strednom a hornom Taliansku, v Toskánsku, v okolí dnešnej Florencie, Bologne vo vnútrozemí, nie pri mori. Nikto nevie odkiaľ prišli, vie sa len to, že prišli počas veľkého pohybu Gréckych kmeňov v období 1800 až 1200 pred n.l..

Etruské staviteľstvo sa zreteľne prejavuje od 8. stor. až 4. stor. pred n.l. keď dosahuje vrcholu. Zachovali sa hlavne úžitkové stavby, opevnenia, hradby s bránami, ktoré majú pravú valenú klenbu. Ich dielom je aj mohutná stoka cloaca maxima, ktorá doteraz odvodňuje centrum Ríma pochádzajúca z doby, keď v 6 storočí ovládali Rím. Taktiež používali tumulové hroby, okrem toho aj skalné a šachtové. Skalné hroby vyhĺbené do skalného masívu, spravidla znázorňujú obytný dom, do dokonalosti mali rozvinuté maľovanie portrétov zosnulých.

Predpokladá sa, že sa tu vyvinul dom s átriom, s vnútorným dvorom, ktorý umožňoval osvetľovať miestnosti, ktoré ho obklopovali. Tento typ domov neskôr prebrali Rimania.

Etruské chrámy mali jednoduchú dispozíciu, ktorých jadrom ukončujúcim pozdĺžny priestor boli tri cely zasvätené trojici bohov Jupiterovi, Marsovi a Quirinovi. Boli postavené na podnoži prístupnej širokým schodiskom, ktoré smerovalo k stĺpovému portiku, aj tento spôsob prevzali Rimania. Chrám bol prekrytý sedlovou strechou a zdobený terakotou, jeho konštrukcia bola často z dreva.

Grécko – dejiny Grécka:

• Od príchodu Grékov do 8. stor. pred n.l. tzv. Grécko Homérske, preberanie územia, ustaľovanie.
• a 6. stor. pred n.l., doba archaická, počiatok kamenného staviteľstva.
• a 4. stor. pred n.l., doba klasická, vrcholné staviteľstvo a ostatné umenie.
• a 1. stor. pred n.l. doba helenistická, nástup a rozvoj nových smerov v umení, smerujúcich k honosnosti a formálnosti .

Stavebné hmoty – používali drevo, hlinu, nepálené tehly, kameň, pálené tehly, kovy, terakotu, v Ríme aj sklo. Gréci používali na Peloponéze predovšetkým jemnozrnný pentelický mramor, niektorý kamene dovážali. Pri stavbách používali vápno a sádru. Stavebné materiály boli spracovávané kovovými nástrojmi.

Základy sa robili z lomového kameňa. Gréci používali podnože alebo sokle, kombinované s murivom z lomového kameňa, inokedy z kvádrov spojených ozubami. Konštrukcie ostatných častí závisí od zaradenia v stavebnom diele.

Gréci kamenné murivo preväzovali, niekedy jednotlivé kusy spájali kovovými skobami alebo drevenými alebo kovovými hmoždinkami. Od 4. stor. pred n.l. sa v Grécku používalo zmiešaného murivo opus mixtum. Stĺpy sa robili spočiatku z dreva, neskôr kamenné, monolitické a asi od klasickej doby zostavované z bubnov, valcových kusov – tambúrov. V helenistickej dobe sa na vlastné murivo začalo používať lomové alebo tehlové murivo, ktoré bolo obložené mramorom, mozaikami, drevom, zlatého plechu alebo sklom. V niektorých prípadoch sa mramorový obklad napodobil maltou, inokedy sa dokonca článkovanie, to znamená pilastre, sokle a rímsy iba namaľovali, čo viedlo k urýchleniu a zlacneniu stavieb. U menších stavieb robili architráv z jedného kusu kameňa, u väčších z dvoch až troch ukladaných spravidla vedľa seba. Vnútorné stropy boli väčšinou kamenné kazetové, uložené na kamenných stropných trámoch. Gréci poznali klenbu, ale nepoužívali ju. Obytné stavby mali drevené stropy.

Klasické Grécke rády – základným princípom je prepis drevenej konštrukcie do kamenného materiálu. Celok je vždy umiestnený na podnoži – krepis, ktorá je oproti okolitému terénu o 3 až 7 stupňov prevýšená a sú súčasťou architektonickej kompozície. Základom celej architektonickej skladby je architrávový systém, zložený zo stĺpov a kladia. Pôvodne Gréci používali dva spôsoby stvárnenia stĺpov a kladia – dórsky rád a iónsky rád a okolo 400 pred n.l. k ním pribudol korintský rád, ktorý bol vymyslený, nebol jednoduchým prepisom do iného materiálu. Rozmery jednotlivých častí sú viazané pomerovými vzťahmi ako medzi sebou tak k celku. Podstatnou časťou rádu je stĺp a kladie, ktoré sú rozdelené na 3 časti. Stĺp máva pätku driek a hlavicu, kladie, architráv, vlys a rímsu. Pätka sa skladá s torusu, trochilusu (vložený žliabok) a podkladnej štvorcovej dosky plinthus. Stĺp sa mierne podľa krivky (enthasis) k vrcholu zbieha, driek bol kanelovaný (žliabky). Stĺp je ukončený hlavicou skladajúcej sa väčšinou s troch častí – krčka (hypotrachelon), echinusu a abakusu. Krčok u niektorých rádov chýba, u niektorých hladký alebo zdobený rozetami alebo rastlinnými motívmi. Echinus a abakus bývajú rôzne tvarované. Abakus hlavicu ukončuje a je prispôsobený svojim tvarom uloženiu architrávu, v dórskom ráde je hladká u ostatných rôzne profilovaná.

Stavebné druhy – agora – niečo ako naše zhromaždisko, trhovisko, parlament, tu slobodní občania denne schádzali a diskutovali, rokovali. Agora bola z jednej strany vybavená stĺpmi, prekrytá (stoa) a vyvýšená o pár stupňov. Tu sa uskutočňovali aj prednášky, recitácie a výstavy umeleckých diel. K zadnej strane priliehali sklady, hostince, chrámy a vládne budovy, ktoré mali svoje vlastné názvy. Buleuterión – mestská radnica, mala stupňovito usporiadané sedenie a dole rečnícky pult. Prytaneion – menšia budova na slávnostné zhromaždenie členov výboru mestskej rady, slávnostné prijímanie významných hostí, poslov, v strede stavby bol postavený oltár. Strategion – .... . Hipparchion – .... .

Divadlo – sa skladalo z troch častí – hľadiska (teatron), orchestry – kruhová plocha pod teatronom v pozadí ktorej stala skena (budova pre drámy). Gymnaseion – cvičili sa tu rôzne športové disciplíny, prednášky filozofov a recitácie. K ním priliehala bežecká dráha – stadion

• so stúpajúcim hľadiskom. Hipodrom – závodne dráhy pre kone a konské záprahy dlhé asi 770m.

Obytný dom – mali oddelené bývanie mužov a žien. Hlavnou zásadou bolo rozvrhnutie miestnosti okolo ústredného dvora okolo ktorého boli podlubia. Andronitis – mužská časť bývala umiestnená vpredu za ňou nasledoval gynaikonitis – obydlie žien, bol to neoficiálny priestor, kde sa odohrával rodinný život. Celá dispozícia bola ukončená pracovňami otrokov.

Rím

Krátke dejiny Rímskej ríše:

• 754 pred n.l. nástup Italikov – Latinov
• Od 8. do 6. storočia pred n.l., kráľovstvo, doba upevňovanie postavenia, prevládajú stavby Etruskov.
• až 1. storočie pred n.l., upevnenie štátu, staviteľstvo nadväzuje na grécku techniku a architektúru.
• Od 1. storočia pred n.l. do 5. storočia, vzostup, rozkvet a zánik ríše, vrcholné staviteľské umenie.

Stavebné hmoty – používali drevo, hlinu, nepálené tehly, kameň, pálené tehly, kovy, terakotu, sklo, lastúrnaté vápence, tufu, okrem toho používali aj travertín, peperin, pieskovec, vápenec a mramor, niektoré kamene dovážali ako niektoré druhy marmoru, syenit, porfyry, žulu okrem toho až z Belgicka, Lýbie, Numidia, atď ... Na stavbách používali vápno a sádru, pucolánsku hlinu, z ktorej vyrábali zmes na spôsob prostého betónu. Stavebné materiály boli spracovávané kovovými nástrojmi.

Základy sa robili z lomového kameňa. Rimania používali nielen všetky druhy muriva , ktoré poznali od Etruskov alebo Grékov. Hľadali rýchle a pokiaľ možno jednoduché a lacné postupy realizácie.

Málokedy používali jednotné murivo, najčastejšie používalo zmiešaného murivo opus mixtum, vytvorené kombináciou viacerých materiálov. V helenistickej dobe sa na vlastné murivo začalo používať lomové alebo tehlové murivo, ktoré bolo obložené mramorom, mozaikami, drevom, zlatého plechu alebo sklom. V niektorých prípadoch sa mramorový obklad napodobil maltou, inokedy sa dokonca článkovanie, to znamená pilastre, sokle a rímsy iba namaľovali, čo viedlo k urýchleniu a zlacneniu stavieb. U menších stavieb robili architrávy jedného kusu kameňa, u väčších z dvoch až troch ukladaných spravidla vedľa seba. Vnútorné stropy boli väčšinou kamenné kazetové, uložené na kamenných stropných trámoch. Obytné stavby mali drevené stropy.

V rímskej architektúre mal prednosť múr, ako prvok ohraničujúci priestor. Rozdiel medzi Gréckym spôsobom stavania zameraným navonok a rímskym staviteľstvom zameraným na interiér, je najzreteľnejšie charakterizované porovnaním Gréckeho Tholosu a Rímskeho Pantheonu, a typickej rímskej Baziliky, ktorá pripomína svojou vnútornou kolonádou chrám obrátený do vnútra. U Rimanov sa stĺp stáva iba dekoratívnym prvkom, v podobe pilastru, prednostne sa využívajú ozdobné stĺpové rády, veľmi bohaté na ornamenty, zaviedli neušľachtilé liate murivo na stenách, klenbách, kupolách, kde je obložené kamennými doskami, kvádrami alebo mramorom prípadne potiahnuté štukom.

Dôležitými konštrukčnými a reprezentatívnymi prostriedkami sú oblúk, klenba, kupoly, nové techniky murovania, symetria, symetria a osovosť, orientácia stavby.

Fórum – slúžilo podobným účelom ako Grécka agora – stoa. V Ríme fórum Romanum

– mestské priestranstvo nepravidelného pôdorysu. Pôvodne stáli po jeho obvode stánky drobných obchodníkov, neskôr tu boli vybudované nádherné reprezentačné stavby, chrámy, baziliky, pomníky a víťazné oblúky. Neskôr fóra mali pravouhlý pôdorys, pričom boli riešené ako architektonický celok obostavaný stĺpovými sieňami.

Rímska Bazilika – boli to budovy určené k súdnym a obchodným jednaniam, promenádam občanom. Boli rôznych typov, poväčšine plochostropé, niektoré po bokoch

s poschodovými galériami, niektoré s klenbou. V období cisárstva boli nutným doplnkom cisárskych fór. Medzi najznámejšie patria Baziliky Maxentiova, Trajánova a Juliova. Hlavný princípom Bazilík pozostáva z prevýšenia strednej lode voči ostatným. V jej prevyšujúcej časti sú umiestnené okná – bazilikálne osvetlenie. Zaklenutie bočných lodí je zabezpečené systémom oporných pilierov, vo vnútri stavby skrytých ale viditeľných na strechách bočných lodí.

Triumfálny oblúk – víťazná brána alebo víťazné stĺpy. Stavali sa na pamäť významných činov, zásluh (výstavba ciest) a hlavne vojnových úspechov. Pôvodne to bol jednoduchý prechod v murive, neskôr mramorové oblúky s jedným až troma prechodmi zdobenými reliéfmi, s bohatým členením. Na vrchole bola umiestnená plastika oslavovaného so symbolmi víťazstva a vojnových trofejí. ( Titova brána – na počesť víťazstva nad Židmi v roku 81, trojosá Konstantinova.

Víťazné stĺpy a tropaeum – z ich zoskupenia vznikli columna rostrata, bodcový stĺp na počesť víťazstva v námorných vojnách. Najznámejší je Trajánov stĺp so stúpajúcou špirálou reliéfov vo vnútri ktorého sa nachádza schodisko vedúce na plošinu hlavice.

Tropeum – pamätníky stavané na mieste bitiek dekorované trofejami.

Chrám – dispozícia bola prebratá od Etruskov neskôr výrazne ovplyvnený Grékmi. Oproti Grékom vytvorili dvojstranný chrám, zložený z dvoch svätýň, priliehajúcich kratšími stranami. Veľkej obľube sa tešili centrálne chrámy (Pantheon). Rimania s použitím skúsenosti od Etruskov vytvorili pódiový chrám prístupný schodiskom z kratšej strany s ukončením troma miestnosťami.

Divadlo – svojim usporiadaním nadväzuje na Grécke, bolo postavené ako jeden celok tvoriaci z vonku jeden celok, nepotrebovalo pre svoje hľadisko nálevkovito upravený terén. Hľadisko (cavea) bolo postavené nad zemou v tvare viacposchodovej budovy tvoriacej s budovou skeny jeden celok. Divadlá mali gigantické kapacity až 80 000 ľudí. Poznali už aj otočné divadlá

Amfiteáter – spojením dvoch divadiel proti sebe vznikol amfiteáter slúžiaci hlavne gladiátorským zápasom. Mal oválny alebo eliptický javisko, hľadisko bolo stupňovité v tvare obrovskej nálevky. Javisko – aréna malo v podzemí celý systém podzemných chodieb a výťahov, klietok. V niektorých bolo možné arénu napustiť vodou a spraviť umelé jazero pre naumachie.

Circus = hypodrom

Thermy – kúpele, boli postavené hlavne s pálených tehál s mramorovým obkladom stien, luxusné therme boli bohato zdobené plastikami. Súbor kúpeľov sa delil na dve hlavné časti na vlastnú kúpeľnú budovu a na záhradu s ihriskami, súčasťou boli aj knižnice, prednáškové sály, študovne. Kúpele ako také boli temperované a mali samostatný rozvod teplej a studenej vody.

Knižnice – Od konca republiky vznikali v Ríme verejné knižnice, vrátane opisovní a kníhkupectiev.

Tržnice – boli to samostatné budovy určené na predaj potravín, obsahovala aj samostatné stánky, obchodu taktiež slúžili baziliky.

Bývanie – vznikol spojením etruského a gréckeho domu. Základom je etruské átrium a grécky stĺpový dvor. Átrium je vnútorný dvor prekrytý po obvode strechou. V rámci dispozície sa nachádzal aj bazén. Za átriom bola ďalšia stĺpová sieň – grécky peristilos a za ním bola záhrada. Átrium bolo reprezentačne vybavené. K peristilu priliehali spálne, obrazárne, knižnice, kúpele ...

Vznikali tu nájomné domy s minimálnymi obytnými priestormi označované ako insula.

V Ríme bola výška domov obmedzená na 5 – 7 poschodí.

Paláce – neboli to pevnosti, boli to rozsiahle mestské viacposchodové domy plné prepychu, pričom na Nerovom paláci boli prvý krát použité celopresklené veľkoplošné okná.

Inžinierske stavby – dôležitú úlohu mali cesty, ktoré sa rozbiehali z Ríma, kde bol zlatý míľnik od ktorého sa odvodzovala rímska míľa. Rimania postavili 80 – 90 000 km ciest. Stavali mosty drevené aj kamenné, ktoré boli stavané z rôznych druhov kameňov. Podobnou stavbou boli akvadukty – visuté vodovody. Niektoré privádzali vodu až zo vzdialenosti 91 km

Castrum – Rímske mestá v provinciách boli budované hlavne na schémate pôvodného vojenského tábora – castra. Malo tvar obdĺžnika so stranami v pomere 2:3. Jeho plocha bola rozdelená dvoma hlavnými cestami cardo – sever juh a decumanus – východ západ. Na ich krížení stáli táborové svätyne. Takto vzniklo mnoho rímskych miest. Z niektorých vznikli aj súčasné veľkomestá ako Viedeň a Kolín nad Rýnom.

Ranno

STREDOVEK – v časovom rozmedzí 500 až 1500 – je to záležitosť hlavne Európska, lebo štáty Ázie, Ameriky a Afriky zostali s ňou nedotknuté. Architektúra stredoveku býva delená na tri hlavne obdobia predrománsku, románsku a gotickú.

Kresťanská architektúra vystupuje z podzemia po vyhlásení Konštantínovho Milánskeho ediktu. Ranokresťanské baziliky boli najčastejšie budované nad hrobmi mučeníkov. Baziliky boli viac lodné stavby (minimálne 3 , maximálne 9), jednotlivé lode boli oddelené stĺporadím. V niektorých je vidno otvorené galérie nad postrannými loďami. Stredná loď baziliky je širšia a vyššia, je hlavnou loďou, vo vrchnej časti s oknami.

Do baziliky sa vstupovalo bránou na nádvorie v ktorej strede bola fontána – kantharos. Po obvode nádvoria boli arkády – priestor nádvoria bol označovaný ako rajský dvor. Čelnú stranu oproti vstupu tvorila otvorená predsieň – portikus určená čakateľom, kandidátom na vstup do cirkvi. Vo vnútri baziliky boli ženy (postranné lode) oddelené od mužov (hlavná loď). Oproti vstupu v smere pozdĺžnej osi bola hlavná loď ukončená apsidou, v ktorej bol umiestnený stolec biskupa. Najvýznamnejšie stavby boli Sv. Peter v Ríme, San Clemente v Ríme, Chrám božieho narodenia v Ríme.

Centrálne stavby – jedná sa hlavne o baptistéria, mauzoleá, prípadne chrámy. Architektonická úprava sa sústreďuje hlavne na interiér, exteriér. Najvýznamnejšie stavby boli Kostol San Vitale v Ravenne, kostol San Lorenzo v Miláne, baptistérium v Brescii.

Vo východnej časti rímskej ríše z ktorej vznikla Byzantská ríša sa ranokresťanský chrám stal centrom celej hospodársky sebestačnej jednotky. Priestor, v ktorom bol chrám umiestnený, ktorý možno označiť ako okrsok, bol obohnaný múrom spolu z viacerými

budovami, vrátane nemocnice, chudobinca, dielni, bytov kňazov, školy... . Tento komplex sa stal prototypom pre vznik kláštorov.

Pozdĺžne stavby – rozdiel bol hlavne v stavebných hmotách, kde používali hlavne kameň, z ktorého boli často postavené aj zastropenia, pri krovoch nechali väčšinou voľný prehľad. V predĺžených postranných lodiach bývajú po oboch stranách apsidy pridružené menšie priestory (pastofórium) určené na prípravu kňaza a pre dary chudobným.

Centrálne stavby – bolo stavané s ochodzou, stavané na pôdoryse kruhu, štvorca, šesťuholníku, osemuholníku. Samostatnú skupinu tvoria Balkánske stavby, kde architektúra antických kresťanov plynulo prechádza do byzantskej, pričom je veľmi ťažko určiť hranicu.

PREDROMÁNSKA architektúra – býva delené na tri hlavné obdobia. Merovejovskú (6-8 stor.), Karolínsku (8-9 stor.) a Ottonskú (10 stor.) označené podľa vládnucich dynastii franckých a nemeckých dynastii.

Merovejovská arch. – Jediný pozdĺžny chrám dochovaný je St. Pierre vo Vienne. Začína sa v tomto období nové riešenie baziliky, kde sa do T pôdorysu vkladá pole medzi apsidu a priečnu loď, vzniká transept, čím vznikol väčší priestor presbytéria. M. architektúra vychádza z antiky ale podstatne zjednodušenej a rustikalizovanej.

Karolínska arch. – pomenovanej podľa Karola Veľkého. Nazýva sa aj protorenesanciou. Opát Einhard študuje Vitrúvia a snaží sa podľa neho vytvoriť novú architektúru. Dokonca sa v Taliansku rozoberajú prevážajú do Porýnia časti antických stavieb. V konštrukcii sa nedopracovala k novotám, uplatňuje sa pilier pred stĺpom a rovný trámový strop. Klenba sa používa veľmi výnimočne. Postupne začína prevládať Bazilika s transeptom v tvare latinského kríža, ktorý sa postupne rozvinul do pôdorysu dvojramenného kríža, hlavne v prípade keď chrám bol zasvätený dvom svätcom. Budovali sa aj stavby centrálne napr. chrám P. Márie v Cáchach (Aachen), v ktorom je výrazná inšpirácia chrámom San Vitale v Ravene. Začínajú sa stavať rotundy.

Z civilného staviteľstva sú pozoruhodné hospodárske dvory – falce kráľov. Boli to rozľahlé, často hradbou chránené poľnohospodárske usadlosti rozmiestnené na rôznych miestach ríše. Panovník falce obchádzal, vyjedol ich a išiel ďalej. Bol to súbor budov, s kaplnkou a kráľovskou sieňou, hospodárske budovy a sklady.

Ottonská arch. – podľa panovníka Otta Veľkého – kráľ nemecký a rímsky cisár. V tejto dobe sa arch. snaží naviazať na karolínsku a rímsku architektúru, z tohto dôvodu sa nazýva ako Ottonská renesancia. Pôdorys sa prebral z predchádzajúceho obdobia. Ako podpôr sa používa striedajúce piliere so stĺpmi. Pri utváraní hmotovej koncepcie je dosiahnutie hmotového prepojenia všetkých časti vrátane veží do jedného celku, vzniká Westverk.

Veľkomoravská arch. – sakrálne stavby sa delia na tri základné druhy chrámov.

Rotundy, kostoly s polkruhovou apsidou a kostoly s pravouhlým presbytériom.