Dejiny architektúry a stavebníctva II

Spoločenské vedy » Umenie

Autor: erikaaa (18)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 11.01.2023
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 5 627 slov
Počet zobrazení: 948
Tlačení: 64
Uložení: 70

Dejiny architektúry a stavebníctva II

ROMÁNSKA ARCHITEKTÚRA

Označenie sa používa pre architektúru západnej, južnej a strednej Európy v období medzi 11 a 13 storočím. Vo východnej Európe sa stavalo byzantským spôsobom, pričom vrchol nastal v 12 storočí.

Vznikla vo Francúzku na území Ile de France, následne prenikla do všetkých kresťanských katolíckych krajín. Najtypickejšou stavebnou hmotou bol kameň, do niektorých oblasti prišlo jeho používanie s príchodom kresťanstva. Používal sa lomový a tesaný kameň. Tesaný kameň, bol v murive murársky previazaný. Pôvodne mali tvar tehly a murovalo sa z nich riadkové murivo. Od 11. storočia sa starostlivo opracovával, občas bol aj lemovaný. Výnimočne sa používalo aj bosované murivo. Veľkosť jednotlivých kameňov bola rôzna, podľa druhu určenia. Väčšie kusy sa používali na ostenia a nárožia. Hrúbka múrov bola veľká, a to aj tam, kde sa nepočítalo s ukončením klenieb. Múry mali hrúbku približne 1200 až 1500 mm. V oblastiach, kde nebolo dostatok dreva a kameňa začalo sa znovu používať vypaľovaných tehál a špeciálnych okenných tvaroviek. Je pravdepodobné, že murivo z lomového kameňa bolo omietané obojstranne, občas bolo špárovanie vyznačené pásikmi. Omietnuté vnútorné priestory, hlavne pozdĺžnych a centrálnych chrámov, boli zdobené nástennými maľbami znázorňujúcimi historickými výjavmi ale hlavne výjavy z biblie.

Veľkého významu nadobudla klenba. Bola používaná kupola, kupolovitá klenba nad polkruhovým pôdorysom, najčastejšie v apside, tvaru štvrťgule, valená a krížová klenba. Čelné oblúky týchto klenieb boli polkruhové, takzvané latinské.

Je vytváraný jednotný, ucelený priestor, pomerne sporo osvetlený vysoko umiestnenými oknami vyúsťujúci do apsidy. Zmeny nastali používaním zosilňujúcich priečnych pásov vo valenej klenbe. Pri klenbách sa začalo používať rebierkovanie, čo malo za dôsledok výrazné odľahčenie medziľahlého muriva – poprsia klenieb. Najskôr sa na debnenie poskladali rebrá, medzi ktoré sa spravilo poprsie. Klenba bola vo vrchole ukončená svorníkom.

Románsky chrám – Veľká výtvarná starostlivosť bola venovaná úprave západnej strane chrámu, vstupu. Priečelie bola po stranách vymedzené vežami, s hojným uplatnením rádov. Priečelia sú delené na poschodia, v slepých arkádach sú vztýčené plastiky, v ose býva umiestnené kruhové okno – rozeta. Vstupný portál je vtlačený do priečelia. Najčastejšie sa používala pôdorysná forma Latinského Kríža. Veľký význam znovu nadobudla geometrická kompozícia a uplatňovanie vzájomných geometrických vzťahov. Na šírení slohu a staviteľského umenia sa najviac podieľali rehole, napr. Benediktíni.

Hradby, hrady a niektoré ostatné typologické druhy sú popísane v ďalšej kapitole celkovo pre stredovek a obrázkoch na CD.

G O T I K A

Vyľahčenie pôvodne ťažkých stenových systémov sa docielilo skeletovou konštrukciou. Hlavnými prvkami boli zväzkové piliere, rebrová klenba a oporný systém. Kompozícia stredovekej architektúry a najmä v gotike sa riadila geometrickými princípmi, ktoré obsahovala každá stavba ako celok a zároveň každý jej detail. Dôležitú úlohu v priestorových proporciách zohrával pomer výšky hlavnej lode k jej šírke.

Statické výpočty neovládali, riadili sa skúsenosťami s využívaním poznatkov z geometrie. Pri osnovaní – navrhovaní stavieb sa riadili dvoma geometrickými princípmi. Princípom triangulácie – vychádzal z rovnostranného, pravoúhleho a lebo pytagorovho

trojuholníka. Princípom kvadratúry – vychádzal zo štvorca. V praxi sa vyskytli aj prípady ich vzájomnej kombinácie. Základnou proporciou pri osnovaní bola svetlá šírka hlavnej lode a pozdĺžna os stavby. Formálne vyznenie stavby nebolo geometrické. V jej organickom tvarovaní sa väčšinou stratila geometrická podstata vzniku formy. Geometria bola slobodnou vedou, kto ju ovládal bol ctený a vážený človek, geometrické princípy sa cenili ako vynálezy. Boli vlastníctvom jednotlivých stavebných hutí, ktoré ich utajovali ako profesionálne tajomstvo. Používanie geometrických princípov znamenalo, že v kompozícii chrámového priestoru ako celku a jeho jednotlivých prvkoch nebolo nič náhodné, bol koncipovaný na základe výpočtov.

Stavebné technológie – Ustálený typ gotického chrámu charakterizovala pozdĺžna bazilikálna dispozícia. Gotické travé bolo delené na tri pásma. Pásmo arkád, ktoré oddeľovalo hlavnú loď od bočných, pásmo trifória a pásmo vysokých okien pod klenbou. Dôležitú úlohu mali rebra klenby, ktoré plnili konštrukčnú a dekoratívnu funkciu.

Stavbu realizovala stavebná huť, ktorú viedol majster, ktorý mal vedomosti prevyšujúce bežné remeslo. Najprv sa postavili piliere a nosne múry až po hlavnú rímsu. Potom sa vztýčil krov a uložila krytina. Pri stavbe oporného systému sa vyzdvihli piliere a oporné oblúky vždy oproti sebe v páre a rozopreli sa trámami. Potom sa prikročilo k zostaveniu rebrovej klenby. Oblúky rebrovej klenby sa zhotovili z klenákov alebo tehlových tvaroviek pomocou drevených ramenátov. Potom sa medzi ne vymurovalo poprsie klenby.

Základová jama sa hĺbila až po rastlé podložie a spevňovala sa drevenými pilótami. Opracované kamenné bloky sa v murive osadzovali do maltového lôžka, v dôležitých miestach sa spájali olovom.

Voľba lomeného oblúka v gotike bola veľmi výhodná, z praktického hľadiska došlo k vylúčeniu šmykových síl v klenbe, nebo problém preklenúť aj priestory s nepravidelným pôdorysom. Lomený oblúk bol stabilnejší a zároveň podporoval vertikalitu. Klenby – krížová, sieťová, hviezdicová, krúžená, vejárová, diamantová klenba.

Ďalším prvkom je okno, ktoré ma taktiež hrotitý oblúk. Vo vnútri je členená kružbou z kamenných prútov a zasklených farebnou vitrážou. V najjednoduchšom prevedení ma tvár mníšky s typickou trojicou lalokov. Zložité kružby boli vytvárané na základe spomínaných geometrických princípov. Špecifické bolo rozetové okno, ktoré bolo kruhové. Bolo dominantné na západnom priečelí. V najjednoduchšom prevedení mala vnútorný tvar troj či štvorlístka. Vo svetskej architektúre sa používali jednoduché formy. Väčšinou sa používali pravoúhle okná, ktoré sa členilo kamennými prútmi na štyri časti, pri bohatších domoch na šesť častí.

Kamenný portál – bol neodmysliteľnou súčasťou každej stavby.

Mesto – silný rozvoj miest a meštianskej kultúry. Zárodkami stredovekých miest sa stávali staré rímske mestá, vojenské Castra, kastely, kráľovské dvorce, hrady, biskupské sídla, križovatky obchodných ciest, riečne brody, obchodné strediská. Vznikli slobodné mestá s vlastnou samosprávou. Mestá boli koncipované na dvoch základných princípoch. Geomorfologický, ktorý preferoval topografiu mesta, prispôsoboval sa terénu a akceptoval staršie mestské časti. Geometrický, ktorý docieľoval pravidelnosť, prehľadnosť, hierarchizáciu jednotlivých mestských priestorov. Hlavným priestorovým elementom bolo pravidelné námestie štvorcového, obdĺžnikového niekedy šosovkovitého pôdorysu, tzv. kolonizačné mestá. Súčasťou býval aj mestský hrad. Obranu mesta zabezpečovalo mestské

opevnenie, skladajúce sa z jednotlivých fortifikačných prvkov, z hradných múrov a brán, neskôr doplnených o predbránie - barbakan .

Opevnenie. Starší spôsob opevňovania s vodnou priekopou, drevozemným valom a drevenou palisádou vystriedal v 13 storočí dokonalejší systém múrov s vežami – baštami. Hradby boli ukončené cimburiami, v múre boli kľúčové strieľne a smolné nosy. Palné zbrane nastúpili až v 15 storočí. Pred mestské brány boli predstavené barbakany so zalomenou trasou cesty do tupého uhla. Novým prvkom bola delová bašta kruhového alebo polygonálneho pôdorysu. Opevnenie bolo vylepšené ďalšou hradbou – parkanom.

Radnica. Bolo symbolom mestských slobôd. Bola situovaná na námestí. Ústredným priestorom bola radná sieň na poschodí. Prízemie bolo väčšinou vyhradené pre obchodné účely. Mala dvoj alebo trojtraktovú dispozíciu. Neskôr radnicu doplnila radničná veža.

Ďalšími typologickými druhmi ktoré dopĺňali mesto boli mestské školy, nemocnice, útulky, jatky, mlyny, vinárne, hostince..

Meštianske domy. Ústredným priestorom meštianskeho domu bol mashaus, kde bola dielňa alebo obchod. Z tohto priestoru boli prístupné obytné miestnosti a komory, vrátane vnútorného dvoru za ktorým nasledovali hospodárske priestory. Viď tabuľka.

Stredoveký hrad. – v Európe to boli – franské kráľovské dvorce, rímske kastely s múrom, ochodzou a vežami, väčšinou v štvorkrídlovej dispozícii. Ďalej to boli keltsko – germánske hrady s kruhovým opevnením, vstupnou bránou vežou a valom. Posledným typom boli hrádky –veže, nazývane Burgus postavené podľa Rímskych predlôh v hraničných pásmach. V rannom obdoby sa stavali tzv. obytné veže – Donjon. Stavali sa od začiatku 10. stor. a boli základom gotických hradov. Významnou kapitolou sú križiacke hrady ktoré vznikali v stredomorí.

Hrádky, tvrdze - stavali sa na vidieku a boli majetkom drobnej šľachty. Väčšinou boli súčasťou sídla alebo osady. Stavali ich na rovine v podobe vodného hrádku, v podobe kruhovej tvrdze, často sa stavali aj ako mnohobloky hranolového tvaru, ktoré boli jadrami stredovekej kúrie.

I N D I A

Najstaršia civilizácia sa v Indii vyvinula už približne okolo r. 2500 pr. Kr. v povodí rieky Indus. Išlo o mestské štáty Mohendžodaro v Sindhe, Amro -daro a Harappa v Pandžábe. Mestá boli cielene urbanizované v pravouhlom systéme s dláždenými ulicami, ktoré dodržiavali orientáciu sever - juh, Domy boli stavané z pálených tehál a bambusovou strešnou konštrukciou. Mestá boli vybavené kúpeľmi, záchodmi a mestskou kanalizáciou. Mestá zanikli približne okolo r. 1800 pr. Kr. Až okolo roku 600 pr.Kr. sa rozvinula architektúra charakteristická pre Indiu a znovu z trvanlivých materiálov. Medzi 3 a 6 stor. pr. Kr. bol spísaný súbor predpisov pod názvom Silpa sastra v ktorom sa pojednáva o mierach, rituálnom osnovaní pôdorysov, začiatku stavby, proporciách a tvaroch. Hlavnými stavbami (ide hlavne o sakrálne stavby) boli stúpa (v Číne pagoda, celkovo stavba určená pre uloženie relikvií) – vežovitá stavba, jednou z najstarších je stupa v a Sančí z 3 stor. pr.Kr., najznámejšou je stupa Borobudur na ostrove Java v súčasnej Indonézií. Ďalšími stavbami boli gopuram (samostatná monumentálna brána, vstup do chrámového komplexu), torana, vihara (svätyňa - kláštor vyhĺbená do skalného masívu obsahujúca obydlia mníchov, knižnicu – napr.

Adjunt), antarala (chrámová predsieň) a mandapa (stĺpová sieň určená pre pútnikov), iné. Stavby boli budované väčšinou z kamenných kvádrov alebo z pálených tehál. Na zastropenie sa používalo zaklenutie prečnelkovou klenbou aj keď klenba z klenákov bola známa. Mnohé svätyne boli vyhĺbené do skalného masívu alebo monolitické, celé vytesané zo skalného masívu. Spolu s šírením Budhizmu sa prvky indickej architektúry šírili po celej východnej Ázii. Indiu postupne dobyli moslimské vojská takmer celú do roku 1310, posledné Indické kráľovstvo bolo dobyté v r. 1565. Prakticky od nástupu moslimských dynastii sa dá hovoriť o mughalskom umení (mogulovia), pričom základom bol štýl dovezený a vytvorený v Perzii a rozvinutý v každom indickom kraji do osobitého štýlu. Mughalský (Mogulský) sloh bol odvodený z najčistejších islamských foriem. Najslávnejšou stavbou z tohto obdobia mauzóleum Tadž Mahal pri Agre, ostatné stavby v Gulbargu, Golkonde a Bidžapure – pozoruhodné svojimi cibuľovitými a rebrovými klenbami, ktoré patria medzi najväčšie na svete.

Č Í N A

Čína je samostatná vyhranená oblasť so samostatným a osobitým kultúrnym prostredím. Už v 3 tis. pr. Kr. existovala v Číne vyspelá kultúra, ktorej prvým obdobím výrazného rozmachu bolo za vlády dynastie Šang (cca 1300 pr. k.) pričom prvý známy organizovaný štát vznikol v r. 1500 pr. Kr. Strediská moci a sídla šangského kráľovstvá boli opevnené mestá plánované v zhode s nebeským usporiadaním. Ľud býval spravidla ako v neolitickom období v krytých jamových obydliach. Z dreva sa stavali iba paláce a chrámy na vyvýšených plošinách. Vrchol rozvoja kultúry bol za dynastie Čou až do 3 stor. pr. Kr. Celkovo v tejto oblasti prešlo staviteľstvo od netrvanlivých materiálov k trvanlivým, najmä v prípade fortifikačných, chrámových stavbách a panských sídlach. Typickou črtou v dispozičnom riešení bola pravouhlá sieň umiestnená na vyvýšenej plošine s drevenými stĺpmi a krokvicovou kostrou podopierajúca ťažkú prečnievajúcu škridlovú strechu s dohora zahnutými koncami. Steny tvorili priečky medzi stĺpmi. Siene boli zoskupené okolo súvislého radu nádvorí alebo zoradené za sebou pozdĺž stredovej osi a s vchodom na dlhšej strane, tvorili hlavný znak rozsiahlych palácových komplexov. Rozličné druhy veží vo všeobecnosti mali tvar domov, umiestnených jeden na druhom. Pritom každé podlažie bolo ukončené vlastnou strechou. S príchodom budhizmu, tak ako v Indii aj v Číne boli zakladané skalne kláštory, pozostávajúce z rady vytesaných jaskýň. Architektonický štýl sa až do začiatku 20. stor. takmer vôbec nemenil. Číňania boli majstrami krajinnej architektúry, dokázali s mimoriadnym zmyslom rozptýliť a začleniť jednotlivé stavby v parkoch, v krajine. Zásady na správne umiestnenie v priestore a optimálne dispozičné riešenie budov boli zakotvené v umení tvorby priestoru Feng-šuej.

Jednou z najznámejších stavieb v je Čínsky múr, viditeľný z obežnej dráhy, s dĺžkou 6440 km. Bol postavený vo viacerých fázach ako obranná línia proti nájazdom okolitých národov a kmeňov. V jednotlivých hlavných fázach sa používali rozdielne stavebné materiály a technológie, podľa klimatických pomerov a dostupnosti stavebných materiálov. Ako celok vznikol za vlády prvého panovníka dynastie Čchin okolo 220 pr.Kr. , pričom už existovali jeho niektoré časti. Súčasnú podobu nadobudol až v období dynastie Ming (1368-1644), keď prevažne valy z hliny a štrku boli obložené tehlami, s chodníkom na vrchole, vrátane cimbúrií.

Niektoré zásady Čínskej architektúry boli prenesené do okolitých štátov napr.

Japonsko, Kórea a iných vo východnej a juhovýchodnej Ázií.

A M E R I K A

Počiatky usadlého spôsobu života sa datujú na americkom kontinente do 5000 pred n.l. s definitívnym rozšírením od 2000 pred n.l. Z tohto obdobia existujú len minimálne správy pochádzajúce zväčša z inventárov hrobiek, najmä keramiky. História Strednej Ameriky sa delí na nasledovné obdobia:

  • pravek – do 2000 pred l.
  • prípravne obdobie predklasické – 1800-1300 pred l.
  • stredné obdobie predklasické - 1300-800 pred l.
  • klasické obdobie – 800 pred l..-1000
  • poklasické – po roku 1000

Hlavnými civilizačnými oblasťami Strednej Ameriky boli okolie Mexického zálivu, Mexickej náhornej plošiny, Juhomexická oblasť a Mayská oblasť. V Južnej Amerike išlo o pohorie Ánd.

Zhruba od r. 1300 pred n.l. prechádzajú rodové osady do mestských aglomerácií s rozvinutou štruktúrou. V tomto čase vzniká Olmécka kultúra, ktorá sa stala základom pre celú stredoamerickú oblasť. Budovali rozsiahle umelé terasy z ubitej hliny okolo ktorých sa budovali obradné strediská. Obsahovali osobitne orientované budovy a svätyne, námestia, stupňovité pyramídy, priestory na rituálne loptové hry a pohrebné stavby. K najstarším kultovým centrám patria hlavne Teotihuacan, Monte Alban a ďalšie. Široké vrstvy obyvateľstva žili v dedinách, osadách, usadlostiach a samotách. Šľachta, kňazi a úradníci zložitej svetskej a náboženskej hierarchie, obchodníci, bojovníci, remeselníci a služobníctvo bývali v obradných strediskách.

U Mayov hlavným architektonickým typom bol chrám. Archetypom preň bol dedinský dom. Od začiatku klasického obdobia začali bežne používať prečnelkovú klenbu. Celkovo bol chrám postavený na vrchole väčšinou stupňovitej pyramídy minimálnymi vnútornými priestormi a nebol prístupný pre jednoduchý ľud. Paláce šľachty mali množstvo izieb v prízemí aj na poschodí. Priestory boli tmavé, úzke a slabo vetrané. Ďalšie typologické druhy boli ihriská na rituálne tradičné hry, observatória, víťazné oblúky, termy a parné kúpele. Tak ako aj v ostatných civilizáciách, sa usporiadanie jednotlivých stavieb riadilo rituálnymi predpismi, topografiou terénu a orientáciou na svetové strany. (Mestá Mayov – Palenque, Chichen Itza, Tikal, Tulum, Uxmal, ....) Pokračovateľmi, až do príchodu Európanov boli Aztékovia.

Inkovia. Ríša Inkov sa rozprestierala na území Peru a priľahlých častí susediacich krajín. V architektúre sa sústreďovali hlavne na obradné strediská, ktoré boli rozvinuté ďaleko pred nástupom Inkov, už v období 4000 až 1500 pr.Kr. Inkovia z väčšej časti prebrali kultúru a staviteľstvo svojich predchodcov (ríše Mochicov a Chimuancov – Hlavné mesto Cha-Cha) a zdokonalili správny systém štátu. Napríklad Las Haldas v údolí rieky Casmy z 1800 pr.Kr., ktorého súčasťou bola pyramída. Ďalšie pozoruhodné stavby vznikli v údolí rieky Mosne, kde sa nachádza v komplexe stavieb pyramída postavená z nepálených tehál, ktorá patrí medzi jednu z najväčších na svete. Inkovia realizovali stavby na dokonalej technickej úrovni s mimoriadnou presnosťou, najmä v stavbách realizovaných z pritesaného kameňa presne zapadajúceho do ostatných, nepoužívali pravidelné preväzovanie muriva. Najvýznamnejšími stavbami boli chrámy, stavané z kameňa, s obdĺžnikovým pôdorys. Paláce a ďalšie súkromné stavby stavali okolo nádvoria – Canchas, pričom sa stavby prispôsobovali terénu. Pevnosti mali dvojité alebo trojité cikcakovité múry z kyklopského presného muriva. Mestá vznikali vegetatívnym spôsobom (napr. Cuzco), ale rovnako aj podľa vopred vypracovaných plánov (napr. Ollantaytambo, Machu Picchu a ďalšie mestá).

R E N E S A N C I A

V renesancii sa zdôrazňovala výtvarno – kompozičná hmota stavby, čo ovplyvnilo technológiu stavania.

Základným stavebným materiálom ostal aj naďalej kameň, pričom ďaleko častejšie sa využívalo murivo z pálených tehál, prípadne ich vzájomná kombinácia. Hlavným determinantom bola samozrejme ich lokálny výskyt. V konštrukcii muriva sa využívali poznatky a skúsenosti z rímskej antiky. Jadro muriva sa vyhotovovalo z menej hodnotného materiálu, vonkajšie líca muriva sa obkladali kvalitným kameňom s rozličným opracovaním lícnych plôch kamenných obkladových kvádrov. Pomenovanie podľa povrchových úprav – bochníková bosáž, valbová a zrkadlová rustika, ihlancová nazývaná aj diamantová rustika atď. Ak nebol dostatok kameňa na obklad múrov, tak ich povrch sa omietal vápennou maltou na ktorej sa rozličnými technikami imitoval obraz obkladu. V renesancii sa povrchy stien múrov upravovali aj hlineným páleným materiálom, najmä na dekoratívne účely, vo forme tvaroviek, glazovanej tehly, terrakota, majoliky, medailónikov a pod.

Ako spojivo sa pri kamennom a tehlovom materiály používala vápenná malta, pričom bola aj dôležitým architektonickým materiálom, keďže sa podieľala na vytváraní vzhľadu a celkového architektonického výrazu stavby. Na úpravu interiérových plôch sa vo veľkej miere používala štuková omietka a sádra, hlavne na plastickú výzdobu stien. Z kovov sa používalo železo na pomocné konštrukcie (klieštiny, ťahadlá), ako aj na mreže okien, zábradlia schodiska loggií. Na dekoratívne účely sa používala aj meď, olovo, bronz a iné.

Uprednostňovali sa klenby, ktoré svojim tvarom jednoznačne ohraničovali a vymedzovali priestor. Najčastejšie sa používali polootvorené, otvorené klenby napr. rímska krížová klenba s horizontálnou vrcholnicou, hladká valená klenba, valená klenba s lunetami rozmiestnenými do kríža alebo vystriedané. Charakteristické pre tieto klenby bol polkruhový čelný oblúk klenieb a luniet. Zo skupiny zatvorených sa používala kláštorná klenba nad štvorcovým, prípadne nad polygonálnym pôdorysom, ďalej korýtková a zrkadlová klenba. Niekedy bol plášť týchto klenieb kazetovaný. Najmä pri centrálnych dispozíciách ako dôležitý prvok renesančnej architektúry vystupuje do popredia kupola na pendantívoch. Používala sa už v Byzancii, ale v tomto období našla znovu svoje uplatnenie. Novým prvkom, ktorý pribudol v renesancii bol tambúr, valcovité teleso tvoriace medzičlánok medzi pendantívami a kupolou. V renesancii sa vytvorili nové konštrukčné systémy kupol, ktorých priekopníkom bol Brunelleschi, ktorý je autorom kupoly chrámu Santa Maria del Fiore vo Florencii, ktorá mala osembokú kláštornú klenbu s rozpätím 42,5 m, ktorá je riešená ako dvojplášťová. Celá je z tehál, vytvorená bez skruží, pričom obidva plášte sú navzájom previazané a vystužené niekoľkými vodorovnými vrstvami a zvislým previazaním v nárožiach. Ďalšími typmi kupol boli melónová, ktorá sa tiež nazývala aj mušľová alebo lastúrová.

Okrem klenbových konštrukcii sa používali trámovými stropmi s horným záklopom, pri ktorom často trámová sústava bola vyrezávaná a vytvárala veľmi pôsobivý interiérový prvok. Pomerne častým bol trámový kazetový strop, zdobený často výmaľbou, profilovaním rebier a neskôr boli používané pestrejšie tvary kaziet. (Polygonálne, hviezdicové ...)

Krovy renesančných stavieb, najmä na klasických stavbách talianskej renesancie boli nízke. Používali sa pultové, sedlové a valbové strechy. Pričom ich väčšinou zakrýval tvarovaný atikový múrik. V niektorých stavbách mal aj fortifikačnú úlohu.

Tvaroslovie – v renesancii sa v protiklade s gotikou zdôrazňuje hmota stavby. Plocha steny sa člení najskôr horizontálne. Základnými prvkami členenia sú kordónové rímsy, ktoré vymedzujú jednotlivé podlažia a korunná rímsa, ktorá ukončuje plochu priečelia, ale aj celu stavbu. Tektonika steny sa rieši kombináciou architrávového systému, pričom sa používajú antické rády, najčastejšie sa uplatňuje toskánsky, ktorý je tvarovo najjednoduchší, pričom sa používajú aj ostatné. Pri ich použití sa dodržiava zásada, kde opticky najťažšie sa umiestňovali na nižšie podlažia a postupne na vyššie podlažia sa používali ľahšie rády, aby sa dosiahla optická gradácia vyľahčovania plochy steny. Vždy hľadala optimálne vzťahy proporcií a tvarov k vertikálnym prvkom členenia. Vertikálne prvky boli vždy v harmónii s celou kompozíciou objektu. Najčastejšie sa používali pilastre, polstĺpy, trištvrťové stĺpy, združené stĺpy. Tvarovo všetky vychádzali z prvkovej skladby antických rádov, nie vždy ich celkom rešpektovali. Do skupiny vertikál patria aj rizality.

Tektonické členenie sa riešilo farebnou výzdobou ako sgrafitom, v ktorom sa znázorňovali rustiky rozličných geometrických tvarov, štylizované ornamenty, rastlinné motívy a aj figurálne kompozície. Takto sa vytvárali orámovania otvorov, celé plochy priečelí, prípadne ich nárožia. Obľúbeným motívom boli arkády (stĺpové, pilierové). Ďalším prvkom sú okná a portály, charakteristické najmä svojim orámovaním otvoru. V rannom období sa delili na dve časti stĺpikom ukončené oblúkom, čím sa vytvorilo združené okno tzv. bifórium, ktorý je v celom rozpätí prekrytý oblúkom. Postupne sa prechádza od jednoduchých profilov s nevýraznou plastikou. Pri riešení priečelí renesančných budov venovala obdobná pozornosť aj vstupným portálom. Oproti oknám majú prvkovo bohatšie a plastickejšie orámovanie. Rustikové, stĺpové, edikulové. Na vlyse rímsy sa často uvádzal dátum.

Teória architektúry – sa začína rozvíjať po opätovnom vydaní v roku 1485 knižky Desať kníh o architektúre napísanej rímskym teoretikom Marcusom Vitruviom Poliom, čo podnietilo v Taliansku množstvo architektov. Ďalšie teoretické diela napísali Leone Battista Alberti, Sebastiano Serlio, Andrea Palladio a Giacomo Barozzi da Vignola. Začínajú vznikať aj diel zaoberajúce sa teóriou stavby miest – Filarette. Svoju predstavu ideálneho mesta zobrazil v pôdorysnej schéme – osem ramennej hviezde. Bol podnetom na ďalšie rozvíjanie, ktoré sa prvý krát realizovalo na Slovensku pri výstavbe Nových Zámkov. Stavby sa začínajú realizovať podľa vopred pripravených projektov, a získavanie zákazok konkurzom.

Mesto – Vznikajú mestské paláce. Vo väčšine prípadov je jadrom palácovej dispozície aj arkádový dvor. Ktorý zlepšuje podmienky na bývanie v objekte. Sú budované prvé súkromne záhrady v meste. Renesancia upravuje mestský pôdorys, vnáša farebnosť do priestranstiev, sceľuje pôdorysy gotických parciel vrátane priečelí, pričom sa pretvára námestie. Väčšinou sa na námestiach stavali alebo prebudovávali objekty na mestské paláce.

Renesancia – vznikla v Taliansku, kde gotika nikdy nezdomácnela. Delí sa na 3 hlavné obdobia. Ranná renesancia 1420 – 1500, vedúcim architektom tohto obdobia je Brunelschi a umeleckým centrom sa stáva Florencia. Vrcholná renesancia 1500 – 1540. Vedúcou osobnosťou je Bramante a umelecké centrum sa posunulo do Ríma. Neskorá renesancia 1540

–1580. Vedúcou osobnosťou sa stáva Michelangelo Buonarotti, čo je zároveň obdobím výstavby Chrámu sv. Petra v Ríme.

Renesancia prešla k návratu k centrálam, ktorých vytvorila veľké množstvo, kde je viditeľný vývoj kompozície vnútorných priestorov, ktoré prechádzajú od jednoduchého štvorca cez polygonálny pôdorys, kruhový, krížový až ku zložitým kompozíciám chrámu sv. Petra. Kocka a guľa, ktoré sú v antike kompozičným vrcholom, sú v renesancii znovu objavené.

V renesancii hrá prvoradú úlohu stavba palácov, sídel starej a novodobej obchodnej šľachty. Mestské paláce mali spočiatku obranný vzhľad pevnosti., ktorých spoločným znakom bola jednoduchá kompozícia, mohutná bosáž, dôsledné oddelení jednotlivých poschodí rímsami, ide v podstate o blokovú stavbu. V ďalšom vývoji nastáva stále väčšie plastické obohacovanie fasády. Mnohí architekti neskorej Renesancie postupne prechádzajú k barokovej architektúre vrátane Michelangela. V ostatnej Európe sú jednotlivé obdobia renesancie posunuté, niekde až do konca 17. storočia.

BAROKO

Názov Baroko sa vysvetľuje dvoma spôsobmi. V jednom prípade sa pôvod slova odvodzuje gréckeho slova baros, ktoré znamená hojnosť, váhu. Druhý výklad vychádza z portugalského slova barrocco, ktorým označovali veľké perly nepravidelného tvaru. V klasicizme teoretici označovali diela z tohto obdobia hanlivým spôsobom, ako tvarovo premrštené až smiešne.

Vzťah neseného a nesúceho sa v barokovej tektonike sa často rieši odlišne. Podpory môžu vyjadrovať zaťaženie neseným, vnútorné napätie, .... čím sa zvyšuje dramatickosť celého diela. Úsilím o vyjadrenie skutočných statických vzťahov bolo niekedy ovplyvnené aj samotné tvarovanie architektonických článkov a detailov – šróbovité stĺpy, sochy Herkulov, Atlantov ... .

Zmena sa prejavila aj vo vytváraní objemového riešenia architektonických diel a interiérových priestorov. Novým kompozičným prvkom pri zámkoch s bočnými krídlami sa stal čestný dvor, ktorý graduje spoločensky a architektonicky najvýznamnejšie stredné časti a celkovo monumentalizujú dielo. Pre barokovú tvorbu je charakteristická prísnejšia osovosť, hmotové odstupňovanie objektu, často s dvoma bránami, vjazdmi či portálmi, z ktorých často iba jeden bol funkčný. Osovosť pokračovala v priľahlých parkoch a záhradách.

Typologické druhy . Objavujú sa nové typologické druhy, hlavne v sakrálnej architektúre, ako sú pútnické miesta, internáty, rezidencie, špecializované kaplnky. Stavajú sa samostatné divadlá, nastáva veľký rozvoj fortifikačných stavieb. Takisto sa stavali alebo upravovali hospodárske a výrobné budovy slohovo. Výrazne sa zmenilo architektonické pojatie druhov. Pri šľachtických zámkoch sa upúšťalo od uzavretej dispozície a znakov pevnostného charakteru. Zámok bol väčšinou riešený ako viackrídly, kde postranné krídla, často dodatočné predlžované, vytvárali čestný dvor s hmotovou gradáciou smerom k hlavnej budove. Zámocké hospodárske dvory boli často napojené na samotný zámok, inokedy aj samostatné riešené v rámci areálu alebo dvora. Stavali sa aj šľachtické paláce, ktoré nadväzovali na uličnú zastavovaciu čiaru (čiaru na námestí), stavalo sa na zlúčených parceláciach pôvodných meštianskych domov, pričom obvykle prevyšovali mestskú zástavbu. Zámky boli doplňované architektonicky riešenými záhradami s altánkami, fontánami a plastikami. Významné stavby boli zvýraznené plastikami. Tie boli umiestnené na

nádvoriach a záhradách, námestiach – fontány, trojičné a mariánske stĺpy. Sú vysádzané aleje a kolo ciest, aby sa dosiahlo priehľadu na dominanty stavby.

V sakrálnej architektúre sa uplatňovala celá rada typov stavieb. V záujme vhodného začlenenia stavby do prostredia, zvýšeniu pôsobivosti a vytvorenia vhodnejšieho vstupu sa v baroku upustilo od doteraz záväznej orientácie presbytéria – apsidy na východ. Rovnako ako v minulosti boli veže zvýrazňované vežami, ktoré boli viac previazané s vlastným chrámom, ktorých boli neoddeliteľnou súčasťou, z toho vyplynulo zníženie výšky veže, pričom sa dominantné postavenie dosiahlo využitím terénu. Pútnické miesta neboli prevýšenými stavbami ale ich umiestnenie na vysokých kopcoch, čo z nich vytvorilo výrazné dominanty krajiny. Veľká pozornosť sa venovala riešeniu interiérov, kde nadväzoval štýlovo riešený mobiliár s bohatou sochárskou výzdobou. K starším aj novším kostolom boli pristavované hlavne Mariánske kaplnky.

V meštianskej architektúre bolo najvýznamnejšou novinkou nájomné domy. Upravovali sa priečelia starších domov, s bohatou štukovou výzdobou, prípadne s rozvinutým štítom. Niekedy sa na meštianskych domoch napodobili šľachtické paláce ako na priečelí tak aj v dispozícii. Výrazne sa barok prejavil v ľudovej architektúre, kde obyvatelia stavali domy podľa mestských barokových stavieb.

Fortifikačná architektúra sa realizovala pri dopĺňaní starších opevnení a v novostavbách pevnosti. Pri opevňovaní miest sa požadovalo vybudovať citadelu. S hradieb sa vyvinuli zložité systémy s množstvom bastiónov, podľa renesančných pôdorysných teórii. Okolo pevnosti bolo priestranstvo upravené ako voľná plocha, neposkytujúca nepriateľovi možnosť úkrytu.

Baroková záhrada hlbšia väzba na stavbu. Delia sa na dva typy. Anglický park má prírodný charakter bez násilných zásahov. Francúzke parky sú riešené geometricky, s pravidelne navrhnutou cestnou sieťou a architektonickou úpravou zelene. Záhony vytvárajú ornamentálne tvary a v osiach a priečeliach boli umiestňované fontány a sochy. Niekedy celkovo nadväzovali na ne obory.

Stavebné materiály sa používali tie iste ako v renesancii. Ako pomocné materiály sa používali sadra, asfalt, rákosie, tkaniny, koža, sklo, drahokamy, smalty. Dojem stavby zvyšovalo zlato, štuková výzdoba, a rôznofarebné umelé mramory, stucco lustro. Mramory boli omietkové a vyrábali sa z vápna, piesku alebo mramorovej múčky, potom sa leštili a maľovali za mokra. V zaujme zlacnenia a urýchlenia pokračovala v baroku snaha o náhradu náročných a drahých materiálov za lacnejšie materiály. Zväčšil sa podiel tehlového muriva oproti kamennému, kamenné portály a ostenia boli nahradzované štukou alebo iba náterom.

V klenbách sa nadväzuje na staršie typy klenieb, najčastejšie sa používajú valené s lunetami, krížové, české placky, niektoré sa používajú veľmi zriedka ako napr. korýtkové a kláštorné. Ako nová klenba sa začína používať pruská klenba na pásoch. Podobne sa často stavali kopule s lucernami, niekedy na pendantívoch inokedy na tambúroch, na kruhovej alebo oválnej základni, ako časti guľovej plochy, klenby a kupole dopĺňala štuková a fresková výzdoba. Klenbová technika dosiahla svojho nového vrcholu, hlavne v dynamickom baroku, kde zakrivenie stien viedlo ku vzniku klenbových plôch štvrtého stupňa. (Viď. obrázky.)

Tvaroslovie – Oproti renesancii sa zmenil význam múru. Múr bol v pôdoryse bohato členený, často zakrivený a prelamovanými početnými nikami, výklenkami a pod.. U stĺpov a pilastrov sa zmenili hlavice, boli zdobené girlandami alebo boli nahradené maskaronmi. Objavovali sa šróbovité - tordované drieky, pilastre sa zdvojovali a taktiež sa viackrát zalamovalo kladie.

Okna – Okrem starších typov okien sa objavili aj nové tvary, v rannom baroku polkruhové zaklenuté termálne okno a vo vrcholnom baroku to bolo kazulové okno napodobujúce tvar kňažského rúcha. Pri vikieroch sa často používalo volské oko. Okná boli obrámované šambránami a taktiež často zdobené nadokennými rímsami, bohato poohybaným. Alternatívne sa pri šambránach objavili tzv. uši doplnené kvapkami, pričom hore alebo po stranách mohli byť umiestnené klenáky. V rokoku bol hlavným ozdobným prvkom rokaj a mušľa

V baroku boli dva základné prúdy. Klasické baroko – statické vychádzajúce z neskoro renesančných stavieb charakteristický tvarovou usporiadanosťou a vyrovnanosťou. Uplatnil sa hlavne v Francúzku, Taliansku, Rakúskej monarchii, v Nemecku a ostatných severozápadných protestantských krajinách. Jedným z najvýznamnejších predstaviteľov vo Francúzku bol Mansard, druhým prúdom bolo Dynamické Baroko charakteristické radikálnosťou, perspektívnosťou ilúziou, pohybmi a prenikavosťou. Vzniklo v Taliansku pričom sa uplatňovalo hlavne v stredoeurópskych krajinách. Tento smer bol založený na troch princípoch, prienikom čiastkových priestorových útvarov, čo sa prejavovalo jeho vonkajším konvexno - konkávnym priečelím a dynamickým charakterom architektonických článkov. Za zakladateľov dynamického Baroka sa považuje Francesco Boromini a Guarino Guarini. Pri dynamickom baroku sa taktiež hovorí expanzii hlavného priestoru do podružných priestorov. K nemu patrilo aj využitie poznatkov perspektívnych zákonov, čo viedlo k iluzívnej výmaľbe. Baroková gotika – mala len miestny charakter. Autorom tohto smeru bol J. B. Santini, ktorý pochádzal z tretej generácie staviteľskej rodiny. Typickou stavbou je kaplnka Jana

Nepomuckého na Zelenej Hore.

Architektúra 19.storočia a prelomu 19/20 stor.

Dva myšlienkové smery – racionálny reprezentovaný klasicizmom

- iracionálny reprezentovaný romantizmom

Klasicizmus – trval v jedinej forme od sedemdesiatich rokov 18.stor. do prvej polovice 19.stor. ohniskami boli hlavne Francúzsko, Nemecko, Anglicko a pod ich vplyvom aj Rusko. Bol prejavom osvietenectva. Premenil pôdorysne a priestorový systém miest. Počiatočnou stavbou je Parížsky Panteon 1755-92 od Sufflota, taktiež východné krídlo Louvru od Perraulta 1767-68. Typickou stavbou je chrám v Paríži La Madelaine. Taktiež súčasťou sa stala reprezentačná architektúra vo forme víťazných oblúkov a pamätníkov. Významným typologickým druhom sa stali múzeá a galérie, divadlá, reduty. V Rusku nadobudol smer tendenciu k veľkým priestorom. Najvýznamnejšie stavby sú Petrodvorec, ermitáž, Zimný Palác... Pomocou francúzskych architektov sa preniesol na americky kontinent. V urbanizme zakladacie koncepty amerických miest ako Washington 1791 Kapitol 1792 . V Čechách aj inde v Európe. Nájomné domy s pavlačovým systémom. Zakladanie kúpeľných mestečiek a kúpeľných domov s volnejším pôdorysom mesta.

Romantizmus – bol rozptýlený po celom 19.stor., pričom trval až do prvých desaťročí 20. stor. Vo svojom počiatku sa vyvíjal v Anglicku, pričom začiatkom 19.stor sa rozšírila aj na kontinente, hlavne v súvislosti s prestavbami šľachtických sídiel, tvorbou prírodných parkov a krajiny. Pričom na konci 19.stor sa prelína s historizmom ( purizmus, neoslohy...) Typický sa stal alebo zostala forma prírodného parku, využívajúci prirodzených tvarov terénu, pričom neskôr dopĺňaní drobnou orientálnou architektúrou. Novogotické radnice sú typické pre celú Európu ( Wien, Budapesť, Londýn...) Charakteristické sú aj dostavby gotických chrámov.

Chrám Sv. Víta v Prahe , Notre Dame v Paríži, Hlavným predstaviteľom bol Viollet le Duc, ktorý rekonštruoval aj hradby mesta Carcasonne ... V roku 1814 – 16 bola založená huť na dostavbu Kolínského chrámu. Novorenesancia – Národné divadlo v Prahe. Eklekticizmus beží s ostatnými neoslohmi.

Železné konštrukcie. Prvý liatinový most bol postavený r. 1777 cez rieku Severn. Čím sa začala stavba veľkorozponových kovových mostov liatinových a oceľových. Od samého začiatku 19.storočia sa začali používať v pozemných stavbách. 1801 – stavba skladiska v Manchestri, riešený ako 8. podlažný skelet. Neskôr sa začali používať v civilnej architektúre

  • Skleníky, výstavne pavilóny, Kryštálový palác v Londýne.

Mestá. Na zokruhovanie dopravy sa vytvárali mestské okruhy. Dochádzalo k búraniu mestských opevnení.

Arts and Crafts. Hnutie umeleckých remesiel vzniklo v Anglicku v druhej polovici 19.stor. z odporu k priemyselnej výrobe. Bolo typické svojimi rastlinnými motívmi. Je spojené hlavne s menom Mackintosha. Rozšírené hlavne v Anglicku a Amerike. V ostatných európskych krajinách to súvisí s obrodeneckým hnutím. Vo Francúzku L´art noveau. Používal bohaté rastlinné motívy, ktoré boli transformované do kovových konštrukcií, skla a keramiky. Parížske metro – Horta. Začali sa používať v civilných stavbách.

Individualistická moderna. Ide o obdobie v prvej polovici 20. stor. Vychádza z teórií racionalistov 19. stor., ktoré vyvolali záujem o jednoduché skupinové tvary, ktorých členenie a konštrukcia boli odvodené z účelu objektu. Jej výtvarné pôsobenie prestalo byť vnímané v bohatom ornamentálnom dekore, a bola hľadaná v tvarovej jednoduchosti, proporciách, merítku a harmónii materiálov. Ďalej sa venovali viacerým typologickým druhom.

Prejavil sa v tvorbe osobnosti ako P. Behrens, A. Loos, A. Perret, v Amerike F. L. Wright. V neskoršom období to boli Le Corbusier, Mies van der Rohe, W. Gropius.

Začiatky boli spojené s reformou dispozičného princípu a priestorovej štruktúry architektúry, ktorá pozostávala hlavne v zmene samotného pôdorysného členenia. Hlavným priekopníkom bol F. L. Wright. Príkladom je admin. budova Larkin Company, Robie House, Charles Ennis House. Niektorí architekti dospeli až k maximálnemu zjednodušeniu formy, čo viedlo k popreniu umeleckých stránok architektúry, najvýraznejším predstaviteľom bol A. Loos.

Rozvoj moderny umožnili aj nové materiály a stavebné systémy, železobetónové skeletové konštrukcie, železobetónové škrupiny, uplatňovali sa hlavne pri veľkoplošných stavbách ako boli rôzne skladiská a haly.

Kubizmus. Základnými výrazovými prostriedkami sa stali šikmé plochy, ktoré vznikli pretváraním a prienikom hmôt základných geometrických tvárou, hlavne kocky a ihlanov. Táto sústava geometrických foriem pretvárali tvar a plochu priečelí k stereometrickému obrazu.

Architektonický expresionizmus. Rozbehol sa po prvej svetovej vojne, ako krajne individualistický smer, v ktorom prevládajúca sústava pravoúhlych foriem bola nahradená krivkou a ostrým uhlom. Hlavnými predstaviteľmi boli W. Gropius, H. Finsterlin, E. Mendelssohn, ktorému sa realizovala Einsteinová veža v Postupime.

Purizmus. Toto architektonické hnutie sa zrodilo vo Francúzku. Počiatočné tézy formuloval Le Corbusier s maliarom Ozenfantom pod názvom Po kubizmu. Purizmus sám o sebe znamenal redukciu architektonických foriem na samotnú konštrukčnú podstatu a jej prevedenie do elementárnych tvarových sústav kocky, hranola, valca, kužeľa a gule.

De Stijl. Úzko spojené s neoplasticizmom. Theo van Doesburg a van Eesteren formulovali program: Nová architektúra je elementárna, ekonomická a funkcionálna, jej priestorové rozvinutie je určené pravouhlými plochami a popiera dualistické rozlíšenie medzi exteriérom a interiérom.

Bauhaus. Vznikol zlúčením dvoch umeleckých škôl vo Weimare v r. 1919. Prvým riaditeľom sa stal W. Gropius. Vyhlásil koordináciu všetkých tvorivých síl na racionálnej báze. Za ciel sa považovalo kolektívne dielo. Z tohto princípu vyplynula aj organizačná štruktúra školy, ktorá spojila všetky tvorivé odbory od výtvarného umenia cez úžitkové umenia až po architektúru, konštrukcie a sociologické disciplíny. Navrhli a zrealizovali pri sťahovaní školy do Dessavy štandardizované montované domy poskladané z celých objemových dielcov.

Konštruktivizmus. Rozvíjal sa hlavne v Rusku. Hlavnými predstaviteľmi boli Malevič, Lisický, Melnikov, Miljutin, ktorý formuloval teóriu pásového mesta, usporiadaného do pásov podľa funkcie.

Funkcionalizmus. Základnou tézou funkcionalizmu sa stalo Forma nasleduje funkciu. Požiadavky účelného riešenia, technického, konštrukčného prevážili nad výtvarnou expresiou. Primárnym hľadiskom v architektonickom koncepte boli funkčné požiadavky. Jedným z hlavných problémov bolo hľadanie nových foriem bývania s maximálnym využitím ŽB, nových konštrukčných systémov a materiálov. Podstatu tohto smeru formuloval Le Corbusier. Definoval základné znaky funkcionalistickej architektúry ( 5 bodov pre novú architektúru). Čím zredukoval skeletovú sústavu na dosku a stĺpy.

Medzinárodný štýl. Išlo o šírenie myšlienok funkcionalizmu, na čo mala veľký vplyv prijatie Aténskej charty v 1933. Talian Nervi, Fín A. Alto. Typickým pre americkú modernu architektúru sa stali Mrakodrapy sústredene na Manhattane. Kde najvýznamnejším predstaviteľom bol F.L Wright.

Súčasné smery v architektúre:

Hi-tech Dekonštruktivizmus Postmoderna

Bionická - organická architektúra

Doporučená základná literatúra:

  1. Tisíciletý vývoj architektúry – J. Staňková, J. Pechar
  2. Architektúra – svědectví dob – B. Syrový a
  3. Evropská architektúra – W. Koch
  4. Dejiny umenia 1-10 – J. Pijoan
  1. Tvrze, hrady a pevnosti – Martin Brice
  2. Vybrané kapitoly z teórie a dejín architektúry – L. Šimoniova a
  3. Gotika – R. Toman
  4. Gotická architektúra – Štibrányi
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Umenie

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.021 s.
Zavrieť reklamu