Hudba v hororoch

Hudba v hororoch

Pozeráte horory? Je to jeden z najpopulárnejších žánrov v súčasnosti. Ako by aj nebol, keď ide hlavne o zábavu. I keď o pokleslú zábavu, lebo horor má vyvolať strach a negatívne emócie a je nutne poznamenať, že k tomu využíva veľmi zaujímavé a premyslené rozprávacie postupy.

Teda aspoň tie lepšie filmy to tak robia. Napokon, filmový horor je viac o forme než o obsahu. Nie je veľmi dôležite, „čo“ rozprávame, ale „ako“ to rozprávame. Veď tie isté príbehy sa adaptujú znovu a znovu a snažia sa vyľakať ďalšie generácie divákov. A ako tu už býva, aj z tohto žánru vzišli prelomové diela.

Venujme sa len hudbe a ostatné výrazové prostriedky nechajme bokom. Filmovej hudbe to dlho trvalo, než ju najlepší skladatelia povýšili len z obyčajnej kulisy na plnohodnotnú filmovú zložku. Veď je to práve hudba, ktorá najlepším hororom pomohla vytvoriť tú správnu atmosféru, klamať divákov alebo ich vystrašiť. Bohužiaľ, to posledné je dnes najdôležitejšie. Dnešná hororová produkcia beží ako na páse, a tak sa len niekedy podarí vytvoriť skutočne dobrú hudbu.

Dnešné „normy“ udávajú, že keď na plátne nastane hrôzostrašný výjav, musí sa ozvať náhly, mimoriadne hlasný, kakofonický zvuk orchestra. Alebo len hlasný zvukový efekt. Diváka potom vytrhne zo sedačky. Každý sa zľakne a kto hovorí opak, tak klame. Je to úplne prirodzená nervová reakcia na ten okamžitý hlasný zvuk. Nanešťastie, väčšina tvorcov sa spolieha na takéto beznápadité a prvoplánové ľakačky a na nejakú väčšiu invenciu, budovanie atmosféry či neustáleho napätia zabúdajú. A keď si skúsite pustiť takúto hudbu, tak zistíte, že okrem tej kakofónie a náhlych sláčikových výpadov tam už nič viac nie je.

Takto sa dobrý horor nerobí. Na druhej strane pri vhodných podmienkach a dostatku času a peňazí na orchester dokáže skladateľ vytvoriť melodickú a prepracovanú hudbu. Hudbu, ktorá bude postavená na premyslenej výstavbe hudobných motívov a na práci s nimi. Takou hudbou sa môže pýšiť film Drakula z roku 1992. Wojciech Kilar zložil veľmi štylizovanú hudbu.

Áno, aj ona mal za úlohu strašiť. No napísal aj niekoľko skvelých melodických motívov a vďaka veľkému orchestru a zborovému spevu ich podal veľkolepo a goticky. A práve tú mrazivú, strašidelnú, gotickú atmosféru je cítiť takpovediac z každej noty. Vytvoril tak ekvivalent k obrazu a s jeho pomocou sa režisérovi podarilo natočiť esteticky opojný, gotický horor. O jeho kvalitách by sa dalo diskutovať, ale štýlovosť sa mu uprieť nedá.

Presuňme sa o 13 rokov skôr. Votrelec mal oživiť žáner sci-fi hororov, ktoré prevládali v 50. rokoch. Príbeh pojednáva o záhadnom mimozemskom monštre, ktoré sa kvôli nešťastnej nehode dostane na palubu vesmírnej lode. Následne s ním musí posádka bojovať. Je to komorný príbeh. Odohráva sa len v priestoroch vesmírneho plavidla. Skladateľ Jerry Goldsmith nepotreboval veľký orchester lebo film si nevyžadoval epickú hudbu.

Vydal sa odlišným smerom ako jeho kolegovia. Hudba je výrazne avantgardná. Nenájdeme v nej veľa melódií. Pracuje hlavne s najpodivnejšími zvukmi, aké dokázal orchester s pomocou elektroniky vydať a navzájom ich kombinuje. Sústreďuje sa na atmosféru a v scénach strašenia orchester mlčí. Votrelec je napriek tomu mrazivý horor, hudba v ňom funguje spoľahlivo. Nie všetko sa dá počúvať aj samostatne, no je to ukážka inovatívneho prístupu ku žánru a dnes si nikto nevie predstaviť Votrelca bez Goldsmithovej hudby.

A teraz jeden z najinšpiratívnejších kúskov v dejinách filmovej hudby. Je ním Psycho Alfréda Hitchcocka. Mohli by sme polemizovať nad tým, či je to horor alebo thriler, ale o to tu nejde. Tieto dva žánre sú si aj tak podobné. Využívajú rovnaké prvky, ako napr. napätie a konkrétne Psycho je veľkou inšpiráciou a vzorom pre oba žánre. Hudbu k Psychu zložil Hitchcockov dvorný skladateľ Bernard Hermman. Využil len malý sláčikový orchester.

Už úvodný motív sa stal ikonickým. V rovnakom duchu sa nesie aj zvyšok. Pomáha filmu vyvolávať pocity nervozity, skľúčenia a strachu. Doslova manipuluje s divákom. Dokonale reflektuje to, čo sa deje na plátne. Ide o dielo tak legendárne a kultové, že dnešní skladatelia sa netaja inšpiráciou a s obľubou ho napodobujú. Isté ozveny zo Psycha mohli pozornejší diváci poslucháči počuť v horore Nebojte sa tmy z minulého roku. O niečo skôr to bol zase thriler Znamenia, v ktorom sa objavili typické Hermmanovské postupy.

Nahrávanie veľkej hudby pre film nie je lacná záležitosť. Orchester je drahý a je to časovo obmedzené (zvyčajne 6 týždňov). Avšak tí dobrí vedia vytvoriť kvalitné diela. Deje sa to len občas. Zvyčajne sa jedná o veľmi pomalé, atmosférické nahrávky bez výraznejších motívov. Vzoprieť sa konvenciám býva ťažké. Ale tie najlepšie diela v hororovej filmovej hudbe môžu byť rovnako precítené a osobné ako tie najlepšie kompozície pre veľké drámy. A ponúkajú minimálne rovnaký estetický zážitok.