Stredoveká hudobná kultúra

Spoločenské vedy » Umenie

Autor: janka114
Typ práce: Referát
Dátum: 16.12.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 7 609 slov
Počet zobrazení: 9 611
Tlačení: 397
Uložení: 420
STREDOVEKÁ HUDOBNÁ KULTÚRA

1.  Chronológia stredoveku
Periodizácia umeleckých štýlov
-  ranokresťanské umenie
-  Byzantské umenie
-  Románsky sloh
-  Gotický sloh
 
Periodizácia hudobno-teoretická

Ranokresťanská hudba
· Obdobie množstva liturgií a chorálov
· Obdobie jedného typu choráluŠtýl Gregoriánskeho chorálu (asi od r. 700)
Byzantské umenie – Byzantská hudba sa netýka štúdia „západnej“, európskej  hudby. Ranokresťanský i byzantský štýl sa vyvíjali zo spoločných základov – židovskej hudby. Neskôr dochádza k rozkolu. Už v 1. st. po Kr. sa diskutovalo o tom, či môžu byť prijatí do okruhu kresťanov ľudia, ktorí nie sú Židmi (teda sú/boli pohania). To bol problém misií apoštola Pavla, ktorý šíril  kresťanstvo medzi pohanmi – nežidmi. Postupne si prví kresťania museli nájsť svoje priestory na bohoslužby (katakomby), vyvíjala sa liturgia (vidíme, že chorál pochádza zo synagogálnych spevov). Postupne sa západní a východní kresťania odlišovali. To vyvrcholilo v roku 1054 (niekde sa uvádza i rok 1056), kedy došlo i k formálnej schizme – rozkol medzi rímskou (latinskou) a gréckou cirkvou.

Románsky sloh v umení 
-  v hudbe toto obdobie predstavuje Nástup viachlasu (zač. 9. stor. )
-  Bol to nástup veľmi opatrný. Chorál, ako niečo prísne kanonické, sa teraz pomaly nahrádza viachlasom – to predstavovalo úplne odlišné chápania a svetonázor, už tu cítiť istú snahu o krásu, znenie hudby, vytráca sa prísna asketickosť. Priekopníkmi boli mnísi v kláštoroch. Oni sa začínajú „pohrávať“ s materiálom, pracujú so zvukom, začína sa prejavovať tvorivosť hudobníkov.
-  Neskôr sa hudba tohoto typu objavovala v kláštorných centrách, napr. St. Martial
  St. Gale
Cluny
-  tieto snahy napokon vyvrcholili v kompozičnej škole Škola Notre Dame
Ars Antiqua – škola, ktorá rozvinula rané moteto, tzv. petroviánske a krankónske. Centrum: Paríž. (1230 – 1320)
Ars Novavnáša do hudby „ducha gotiky“ (1320-1420)
Ars Subtilior – lokálne ohraničený štýl (1380 - ...)

Spoločensko – politická situácia
Stredovek = „doba temna“
-  týka sa len Európy
-  pravdepodobne to vyplýva  z odlišného európskeho myslenia – neustála snaha o pokrok
-  korene takéhoto chápania vidíme už v gréckej filozofii – grécka mytológia: bohovia neboli všemocní, mali ľudské vlastnosti….
 
Medzníky vzniku stredoveku:
Milánsky edikt, r. 313 – prijal ho cisár Konštantín, zrovnoprávnenie kresťanstva  s ostatnými náboženstvami; bol to veľmi významný krok pre hudbu; kresťania pomaly vystupujú z katakomb
Rozpad Západorímskej ríše, r. 476
Sťahovanie národov, 5. – 6. stor.
Vznik raných barbarských kráľovstiev
 
Kultúra na území Európy sa mení
-  v dôsledku sťahovania národov došlo k oslabeniu moci Ríma
-  šírenie nových myšlienok spôsobilo odmietanie absolútnej moci Ríma, padnutie filozofie Ríma („rozklad štátu zvnútra“)
-  postupné dohody Ríma s barbarskými národmi boli veľmi nevýhodné pre Rimanov – začína sa sťahovanie národov, hľadanie svojho miesta vo svete
-  v tomto neustálom chaose, atmosfére tiahnutia más, nebolo možné rozvíjať antickú filozofiu, ktorá bola charakteristická tým, že sa učenie šírilo z učiteľa na žiaka  (školy)
vzdelanosť sa absolútne vytrácala, rovnako i znalosť gréčtiny
-  túto skutočnosť si uvedomili dvaja filozofi neskorého staroveku – začiatku stredoveku, ktorí žili v 5. stor. N. l. : BOETHIUS a CASSIODORUS
-  žili na dvore vizigótskeho kráľa
-  uvedomili si, že Európu čaká doba temna
-  vykonali úžasné činy: prekladali všetky grécke spisy do latinčiny
-  CASSIODORUS založil kláštor Vivarium
-  tu žil a svoj život zasvätil tomu, aby odovzdal vedomosti antiky budúcim generáciám – prekladal
-  kláštory boli vlastne prvé miesta v Európe, ktoré poskytovali relatívny pokoj na vzdelanie a štúdium – preto sa všetka vzdelanosť sústreďovala práve sem – jediná vzdelanosť bola kláštorná
 
Vznik barbarských kráľovstiev
Franská ríša
-  založil ju CHLODOVIK
-  Frankovia si uvedomili, že ak chcú založiť ríšu, ktorá má budúcnosť, musia mať podporu zvonku i zvnútra – prijali kresťanstvo
-  vrchol dosiahla  ríša za vlády kráľa Karola Veľkého (korunovaný v r. 800)
-  obdobie jeho vlády sa nazýva Karolínska renesancia
-  v tomto období sa šírila vzdelanosť a umenie, zakladali sa školy…
-  veľký význam to malo i pre hudbu
-  Karol veľký sa osobne zúčastnil na šírení kresťanskej liturgie na celom území Franskej ríše a prostredníctvom výbojov aj inde (šírenie kresťanstva – šírenie hudby)
 
Pyrenejský polostrov
-  na území polostrova, veľmi blízko európskeho diania, žila silná civilizácia – ARABI
-  rozvíjali vzdelanosť
 
Írsko
-  Íri prijali kresťanstvo veľmi skoro, napr. aj zásluhou sv. Patrika – skôr ako Frankovia
-  Írski misionári šírili kresťanstvo po celej Európe
-  v Európe v tomto období prekvitala nevzdelanosť zhýralstvo, hriešny život (a to i v kláštoroch)
-  jediná znalosť gréčtiny existovala na Írskom ostrove
-  i Karol Veľký si povolal írskych misionárov, aby vo Franskej ríši šírili vzdelanosť
 
Začiatky kultúry „Abendlandu“
-  západná Európa
-  = kultúra, ktorá začala v stredoveku
-  = jednotná, univerzálna kultúra západu (Francúzsko, Nemecko, …)
-  na západe sa moc získavala dohodami, obchodmi (na rozdiel od východu, ktorý potreboval patriarchu, niekoho nad ľudom) – s tým súvisí ida pokroku, rozvoja, ktorá je v európskej kultúre prítomná – z toho tiež vyplýva rozdelenie dejín umenia – štýly, slohy..
 
· podľa téz treba doplniť informácie  zo študijnej literatúry
 
2.  Ranokresťanská hudobná kultúra
-  MILÁNSKY EDIKT, r. 313 – to bol podnet k tomu, aby sa naplno začala rozvíjať ranokresťanská hudba
-  kresťanstvo prvých storočí bolo značne roztrieštené, nejednotné
-  šírenie kresťanstva:
-  od Malej Ázie – do Grécka – na sever
  - do Ríma
-  do Írska
-  šíriteľom kresť. trvalo dlho, kým sa dostali na cieľové územie, preto tu potom pobudli dosť dlhý čas
-  zjednotenie učenia riešilo niekoľko koncilov
-  v 4. stor. Preložil germánsky biskup VULFILA bibliu do runového písma
-  v tom čase tu však platilo tzv. ariánske kresťanstvo (verzia) – tá bola neskôr odmietnutá, preto bol tento Vulfilov čin značne podcenený a zabudnutý
-  v Európe existovali množstvo centier a každé malo svoju liturgiou, ergo i hudbu
 
- verzie liturgie (chorálu) pred zjednotením:
•  starorímska liturgia (oblasť rímskeho biskupa)
•  ambroziánska liturgia (poznáme autora chorálu – sv. Ambróz, Milánsky biskup, 4. stor., veľmi charizmatická osobnosť, zjednocoval ľud i v boji proti barbarským kmeňom, proti moru, podnecoval zdravých ľudí, aby sa schádzali v kostole
•  mozarabská liturgia (oblasť Pyrenejského polostrova – tu v neuveriteľnej zhode žili vedľa seba kresťania a Arabi)
•  galikánska liturgia (na území Gálie, budúcej Franskej ríše)

-  z mnohých dôvodov (najsilnejším bol politický dôvod) bolo treba zjednotiť liturgiu
-  proces kanonizácie sa spája s menom pápeža Gregora Veľkého
-  tento proces sa nazýva PROCES KODIFIKÁCIE (680 – 800)
-  (pretože prvým krokom bola kodifikácia jednotného kanonického chorálu)
-  na príprave a zavŕšení kodifikácie sa však podieľali cirkevní hodnostári už od 4. Storočia
-  prvým krokom k tomuto cieľu urobila štátom uznaná cirkev už v 4. Storočí – založila inštitúciu profesionálnych cirkevných spevákov a neskôr založenie rímskeho pápežského spevokolu Schola cantorum
-  dôležitú úlohu zohral aj vývin notácie
-  jednotný chorál sa potom šíril ďalej (západ, sever, východ – okrem Byzancie)
-  už  v tomto období boli veľmi zreteľné rozdiely medzi východom a západom
-  východ si naďalej zachovával gréčtinu
-  západ používal od 4. stor. ako liturgický jazyk latinčinu (jazyk vzdelancov)
-  do latinčiny preložil bibliu Hieronymus a volala sa Vulgata
 
-  na šírení Gregoriánskeho chorálu sa podieľali kňazi vyškolení v SCHOLA CANTORUM v Ríme (kantori a lektori)
-  bola to inštitúcia, kde sa kňazi školili kanonizovaným chorálom – notové písmo ešte neexistovalo, jediná možnosť nadobúdania vzdelania bola učiť sa všetko naspamäť – to bolo veľmi zdĺhavé
-  proces šírenia Gregoriánskeho chorálu bol veľmi zdĺhavý
-  najväčšiu zásluhu na šírení oficiálnej kanonizovanej liturgie mal Karol Veľký
-  prostredníctvom výbojov šíril kresťanstvo, do dobytých území dosádzal svojich biskupov
-  tu sa začína formovať tzv. európsky univerzalizmus = proces myšlienkového zjednotenia Európy – jednotný jazyk, liturgia
 
Pôvod kresťanských spevov
-  nachádzame v synagogálnych spevoch
-  Židia mali len jediný chrám, v ktorom bola uložená Archa úmluvy (tabuľa s 10 prikázaniami, ktorú dal Mojžišovi Boh)
-  pretože židovský chrám bol zničený v roku 73 po Kr. (s ním bola zničená i Archa úmluvy), zostali veriacim len synagógy
-  ranní kresťania si už nepamätali chrámové spevy, preto nadviazali na synagogálne
-  v synagógach bol malý priestor, tu bol priestor len pre spev
-  ranní kresťania najskôr slávili omše spolu so Židmi v synagógach
-  tu sa najviac spievali žalmy (žalospevy) – 150 textov zo Starého zákona
-  spev žalmov sa nazýva PSALMÓDIA
 
Gregoriánsky chorál
Charakteristika gregoriánskeho chorálu
-  je to jednohlasný latinský spev zboru alebo sólistov
-  vyznačuje sa úspornosťou hudobných prostriedkov
striktná jednohlasná, vokálna hudba
vylučuje akýkoľvek doprovod - žiadne hudobné nástroje
voľný rytmus - žiadna hudobná organizácia (jedine diktus latinčiny)
deklamačný spev - chorálna melódia je akýmsi hudobným ornamentom, ktorý plynie nad textom, chorálne spevy veľmi dôsledne sledujú členenie textu
reperkusná melodika – spev na jednom hlavnom tóne, ktorý sa nazýval tenor alebo reperkusa (najmä pri speve žalmov)
-  koncepcia gregoriánskeho chorálu vychádza z východného hudobného myslenia, ktoré je založné na maqamovom (modelovom) type hudobného prejavu; tento typ hudobného myslenia tvorí melódiu z melodických celkov (modelov)
-  (prastaré európske hudobné myslenie je založené na tom, že melódie sa skladajú z jednotlivých tónov)
centonizácia – skladba sa tvorí spájaním prevzatých melodických úryvkov rôzneho pôvodu
melodický a dynamický akcent latinčiny – melodika a dynamika vychádza z prízvuku latinského textu – prízvučná slabika sa spieva vyššie, alebo sa ozdobí skupinkou nôt – melizmou (čím sa predĺži)
zhudobňovanie prozaických a poetických textov – gregoriánsky chorál si vyberá texty z Biblie, hlavne z biblických žalmov, čo sú prozaické texty. Výnimku tvoria hymny, ktoré sú veršované texty, tu sa stretávame so strofickosťou = opakovanie jednej kratšej melódie pri všetkých strofách básne
-  v gregoriánskom chorále rozlišujeme 3 typy chorálových spevov:
•  sylabický štýl (typ spevu) – spev, v ktorom sa zhoduje jedna slabika textu s jedným tónom melódie
•  neumatický štýl (typ spevu) – na jednu slabiku sa spievajú 2-4 tónové melizmy
•  melizmatický štýl (typ spevu) – na jednu slabiku sa spievajú dlhšie melizmy (viec než 4 tóny)
-  gregoriánske spevy sa spievali:
responziorálne – striedanie sóla a zboru
antifonálne – striedanie dvoch zborov v rámci jednej skladby
 
Chorál v dobovej kultúre
-  zjednodušenie umeleckých prostriedkov má svoje korene v novej ideológii
-  obmedzenie technických prostriedkov chorálu je typickým výrazom doby: je odrazom nového postoja k svetu a k umeniu, ktorý prinášalo kresťanstvo
-  kresťanstvo prichádza s predstavou vyššieho ideálneho sveta, ktorý je nadradený nášmu pozemskému bytiu
-  kresťania nechcú v umení zobrazovať realitu, ale radšej symboly vyššieho nadzmyslového sveta
-  hudba rímskej spoločnosti neskorej antiky bola typická veľkými súbormi účinkujúcich, rôznymi kombináciami spevu a nástrojov, spájaním hudby s tancom a efektným predstavením
-  pre bohoslužbu západného kresťanstva boli takéto hudobné prejavy rušivým prvkom – zmyslový zážitok, sluch, nemá brániť sústredeniu sa na myšlienku, modlitbu, posvätný text
-  preto bola spočiatku hudba niekedy celkom vylúčená z bohoslužieb a preto nakoniec prevládol hudobný prejav, ktorý je zbavený všetkého, čo pôsobí na zmysly – čistá vokálna linka zbavená pulzujúceho rytmu, nástrojového zvuku i doprovodných hlasov
-  dôvody použitia jednohlasu zdôvodňovala a argumentovala celá PATRISTIKA
-  jednohlas vyhovuje z asketických dôvodov, je vhodný ku kresťanskej modlitbe, kedy sa kresťan prihovára bohu, nemôže byť pri tom veľmi rušený priveľmi zmyslovou hubou, aby sa nepripútaval k pozemskému (pozemskej kráse)
-  melizmatická melodika a modelový typ hudobného prejavu má svoje korene v mimoeurópskych orientálnych kultúrach, v Stredomorí, na Blízkom východe
-  tvorba chorálnych nápevov z melodických modelov sa stala jedným z hlasných princípov kresťanského spevu. Vyhovoval i nadosobnému ideálu kresťanskej filozofie: v takýchto nápevoch, ktoré zdanlivo nikto nevytvoril a ktoré sú pri tom majetkom všetkých, videli cirkevní predstavitelia výtvor ducha ,„pneumatu“, ktorý zostupuje k posvätným textom a napĺňa myseľ veriacich – hovorilo sa o „pneumatickom speve“
 
-  k najjednoduchším druhom gregoriánskeho chorálu patria LEKCIE
-  bol to prednes bohoslužobných čítaní a modlitieb podľa jednoduchých melodických modelov, jednoduchá recitácia na jednom tóne členená ustálenými melodickými obratmi (na vystihnutie interpunkčných znamienok textu)
 
-  charakteristickým typom raného kresťanského spevu bola:
PSALMÓDIA = spev žalmov
-  je zhudobnením prozaických textov z Biblie
-  veľmi asketický, recitatívny charakter
-  žalmy sa spievali na tzv. žalmové tóny = melodické modely zložené z niekoľkých základných tónových výšok, s typickými obratmi pre začiatok, stred a koniec
-  využíva len niekoľko melodických modelov
 
-  neskôr pribudol spev hymnov:
HYMNÓDIA = spev hymnov
-  sú to latinské strofické piesne, ktoré sa objavujú od konca 4. Storočia
-  od ostatných chorálnych spevov sa líšia veršovaným textom (sú zhudobnením poézie)
-  jeden z najväčších autorov bol sv. Ambróz (žil v Miláne v 4. storočí; podľa neho sa nazýva i typ Ambroziánskej liturgie, jediná, ktorá sa požíva dodnes (jedinou výnimkou je kaplnka v Tolede, kde sa raz za čas spieva starý Mozarabský chorál)
 
-  melódie gregoriánskeho chorálu sú zapísané v stovkách manuskriptov, datovaných od 9. Storočia – vznikajú liturgické knihy

OMŠA
-  bola najzložitejším a najprepracovanejším typom bohoslužby
-  bola najdôležitejším liturgickým prvkom
-  prvou omšou bola vlastne posledná večera, od vtedy sú omše spomienkou na túto udalosť
-  rané omše boli skutočne takýmito spomienkami
-  uskutočňovali sa v katakombách
-  predstavovali stretnutia veriacich a sýtenie chudobných – tu sa dialo „agapé“ = duchovná láska
-  postupne sa podoba omše menila, začala sa ceremonializovať, kanonizovať
-  OMŠA má cyklickú štruktúru = skladá sa z viacerých samostatných častí, ktoré tvoria celok
-  2 typy priebehu:
•  ORDINÁRIUM = tzv. stále časti omše, ktoré sú na omši vždy
•  PROPRIUM = tzv. premenlivé časti, ktoré sa menia podľa sviatku, roč. obdobia, či je pôst, advent, omša za zosnulých a pod.

ORDINÁRIUM:
-  Kyrie
-  Gloria
-  Kredo
-  Sanctus
-  Benedictus
-  Agnus dei
(- pozn. Sanctus a Benedictus sú niekedy spolu)
-  práve tieto časti sú najčastejšie predmetom zhudobňovania
 
KYRIE ELEISON = pane, zmiluj sa
-  ako jediná zo všetkých častí je v gréčtine
-  pôvodne sa na jeho speve podieľali veriaci, kňazi len vyslovovali nejaký text a veriaci zborovo odpovedali (litánie)
-  tento typ spevov možno sledovať už v starorímskych obetách (při kulte cisára), kresťania im však dali iný význam
-  prvé správy o Kyrie sú zo 6. stor.
-  zachovalo sa asi 250 melódií
-  zaujímavé je, že Kyrie má špecifickú podobu v rôznych lokalitách (melódie sú často viazané na isté územie)
forma Kyrie  je 3-dielna, každý diel sa  spieva 3krát
-  pretože Kyrie eleison je striedané s Kriste eleison:
-  ABA:  A Kyrie eleison (3x)
  B  Kriste eleison (3x)
  A  Kyrie eleison  (3x)
-  prvýkrát sa objavuje forma, ktorá je tak typická pre európsku hudbu (spevy) – 3-dielna forma
 
GLORIA in exelsis deo = sláva bohu na výsostiach
-  oslavný spev, hymnus, spätý hlavne s východným kresťanstvom (najstaršie zmienky)
-  text je prastarý, objavuje sa už na začiatku 4. storočia v spise …
-  zachovalo sa mnoho melódií, sú veľmi ozdobné – melizmatické
 
KREDO = verím (vyznanie viery)
-  existuje niekoľko verzií
-  potvrdené Nicejským koncilom (v maloázijskom mestečku Nikaia, lat. Nicea), r. 325
-  niekoľko krát bolo zrušené a znova prijaté, až zostalo dodnes
-  začína spievať kňaz
-  pôvodne sa spievalo len pri krste (kedysi sa krstili len dospelí)
-  Karol Veľký ho začlenil do liturgie ako stálu časť
-  dvakrát sa potvrdilo ako súčasť liturgie v 11. storočí, keď sa Henrich II. zasadil o to, aby bolo prítomné i v rímskej pápežskej omši (a teda i na celom území, kde sa vyznáva kresťanstvo)
 
SANCTUS = svätý
-  pravdepodobne najstarší spev
-  spieval sa už v 14. stor.
-  zmienka o melódiách sa zachovala až z 11. stor.
-  pravdepodobne túto časť spievalo celé zhromaždenie (kongregácia)
 
BENEDICTUS
-  je vlastne súčasťou Sanctu
 
AGNUS DEI = Baránok boží
-  prvá zmienka o tomto speve je zo 7. stor.
-  Baránok boží ako obraz Krista, ktorý sníma hriechy sveta
-  spieva sa tak dlho, kým sa nepripraví všetko potrebné na lámanie chleba, resp. prijímanie
-  neskôr sa zredukovalo na 3 opakovania
 
Liturgia omše
-  nepozostáva len zo spievania a hovorenia slov, zahŕňa i gestá, postoje a rúcha
-  rituál slávnostnej omše zo stredoveku sa odvodzuje z časti z rímsko-byzantského dvorského ceremoniálu neskorého staroveku
-  v raných obdobiach nemal kňaz také postavenie ako neskôr

3.  Hudobná filozofia, teória a estetika prvého tisícročia
kresťanská patristika (začiatky 3. – 4. stor.) nastoľuje nový ideál života a človeka a tým aj nový ideál umenia
-  v Ríme v 4. storočí suverénne vládne úpadková pôžitkárska hudba, tradícia starovekej rímskej hedonistickej hudobnej kultúry je stále živá
odsudzovanie úpadkového hudobného hedonizmu a obdiv vznešenej jednoduchosti sú typickými zjavmi prechodu z antiky do stredoveku
-  základy nového poňatia hudby určuje principiálne nový svetonázor – cirkevní otcovia hlásajú vnútornú harmóniu, ktorú možno dosiahnuť náboženskou askézou, podľa nich, človek má žiť v zhode, nie s prírodou, ale s Kristom
-  z toho dôvodu sa stáva umenie zbytočné, nanajvýš ho možno tolerovať vtedy, keď napomáha uskutočniť nový transcendentný životný cieľ
-  hudba je služobníčkou náboženstva, odmieta sa samostatné estetické pôsobenie hudby, pretože to odpútava od vlastného cieľa, ktorým je velebenie boha
-  kresťanský spev mal byť dôstojný, skromný a jednoduchý, preto sa za najvyhovujúcejší spev považovala psalmódia s malým tónovým rozsahom
-  raná kresťanská hudba od psalmódie po hymnódiu je svojím melodickým materiálom a formotvornými princípmi zmesou vplyvov helenistickej epochy a na vysokom stupni integruje najrozličnejšie židovské, sýrske a iné prvky
-  nový hudobný priestor napĺňa pneumatický melos oddelený od textu, ktorý v podobe koloratúr a melodických formúl prekypuje ponad text
-  v diele sa objavuje jediná všeobsiahla pneumatická melódia
-  nový melodický materiál je teda „vzdušný“, široko klenutý spev, ktorý už formovo nie je členený tanečným, „časomerným“ rytmom antickej hudby, ale rytmickým systémom nového typu, ktorý nadväzuje na hovorený jazyk
-  kresťanská ideológia bola spočiatku svetonázorom vykorisťovaných a búriacich sa ľudových más Rímskej ríše
-  kresťanstvo sa mohlo stať náboženstvom utláčaných a vykorisťovaných preto, že vyjadrovalo odpor ľudových más voči Rímu, očakávanie príchodu Krista, ktorý zučtuje s neprávosťou a asketizmus postavený proti prepychu a spôsobu života vládnucich tried
-  druhý príchod Krista však bol len ilúziou, a preto sa postupne nové náboženstvo menilo na podporovanú jednotnú organizáciu a štátnu cirkev
-  zároveň sa rodí i nová hudobná estetika
-  objavuje sa požiadavka kultúrneho univerzalizmu, ktorý smeruje k potlačeniu hudobných tradícií jednotlivých barbarských kmeňov, ktoré prechádzali ku kresťanstvu, no zároveň tieto „barbarské vplyvy“ ovplyvňujú liturgickú hudobnú prax a mnohé ich prvky sa integrujú do oficiálnych hudobných prejavov
-  do popredia sa dostáva asketizmus i v rámci začlenenia hudby do liturgie – kresťanská patristika odmieta aristotelovskú katarziu (Augustínus: Vyznania – je neodpustiteľné, že divák prežíva katarzný umelecký zážitok pri sledovaní cudzích osudov a cudzích útrap)
-  hudba ako „veda“, ako abstraktná teoretická disciplína dostala miesto medzi „siedmimi slobodnými umeniami“, ale skutočne znejúca hudba (hudba ako praktická zručnosť) bola značne podceňovaná
 
novopythagoreizmus (matematický základ hudby)
-  vychádza z toho, že hudba je vlastne veda, presnejšie, metrologická matematická disciplína
-  počnúc klasifikáciou vied Martiana Capellu sa dostala v systéme „siedmych slobodných umení“ do kvadrívia, kde fungovala popri aritmetike, geometrii a astronómii
-  v stredoveku sa vedy koncipovali ako systém siedmych slobodných umení, ktoré sa rozdeľovali do 2 stupňov
trivium – gramatika, rétorika, logika
kvadrivium – aritmetika, geometria, astronómia a muzika
-  nad nimi stála teológia
-  hudba sa pokladá za také umenie (ars), ktorého základom je matematická veda, nielen  praktická skúsenosť
-  harmónia sfér už nepredstavuje len metafyzický zákon bytia, ale aj spev anjelov
-  Augustinus vo svojom šesťzväzkovom diele De musica nastoľuje tézu o správnej „modulácii“ (výber modu spievanej melódia), spev alebo hudba je podľa neho „veda“ o správnom používaní modov
-  vývoj stredovekého modálneho systému bol postupný proces
-  úplnú podobu dosiahol v 11. stor. – zahrňoval systém ôsmych modov, čiže cirkevných „stupníc“, odlišujúcich sa rôznym zložením celých tónov a poltónov v rámci diatonickej oktávy a rôznymi finálmi (= väčšinou posledný tón melódie)
-  mody sa označovali číslami a spájali sa do párov: nepárne sa volali autentické, párne plagálne (odvodené)
-  korene stredovekých modálnych stupníc nachádzame v Oriente
-  základnou osobitosťou bolo opačné ponímanie stupníc ako u Grékov – zdola hore
-  neskôr sa mody označovali slovne, použili sa názvy gréckych stupníc (dórsky, frygický, lydický atď. modus
-  symbolicky označovali osem blažeností
 
-   období okolo 9. storočia vyvrcholili i snahy o kodifikáciu jednotnej liturgie (gregoriánsky chorál), ktoré zavŕšil pápež Gregor Veľký
-  snahy o kanonizáciu sa tu boli už dávno predtým (5. – 9.  Stor.)
-  prvým krokom, ktorý urobila cirkev k tomuto cieľu bolo založenie inštitúcie profesionálnych cirkevných spevákov a založenie rímskeho pápežského spevokolu Schola cantorum
-  druhým významným vplyvom bol vývin notácie
-  spočiatku, kým sa chorál tradoval ústne, postačovala notácia, ktorá slúžila na oporu pamäti – značky, tzv. neumy, sa písali nad text a označovali približné stúpanie a klesanie melódie, neurčovali presnú výšku, ani dĺžku –  bezlinajková neumová notácia zachytávala melodickú líniu
-  keď repertoár melódií vzrastal, objavuje sa potreba spresnenia notácie - v priebehu 10. storočia sa neumy vpisovali do rôznej výšky nad textom
-  veľký pokrok znamenalo zavedenie linajky, okolo ktorej sa neumy grupovali
-  Guido z Arezza už v 11. storočí používal štvorlinajkovú osnovu a dovŕšil tak predchádzajúce pokusy o zavedenie notovej osnovy
-  zavedenie osnovy si vyžiadalo úpravu v písaní neum – vznikla notová hlavička a nôžka, zložené neumy sa spájali do tzv. ligatúr
-  v 12. a 13. stor. sa v južnej Európe ustálili štvorhranné hlavičky, ktoré sa pri notovaní chorálu používajú dodnes
 
4.  Prvé kompozície v rámci chorálových spevov
(jednohlasná hudobná tvorba)
-  rozklad chorálu sa postupne dial dvomi základnými spôsobmi:
-  1. trópovanie (trópy a sekvencie)
-  2. viachlas
 
Princíp trópovania (9. storočie)
-  prenikanie gregoriánskeho chorálu do nových oblastí je spojené so vznikom nových foriem, predovšetkým trópov a sekvencií
-  chorál sa prispôsoboval novým podmienkam jednak podkladaním textov pod rozsiahle melizmy a jednak tvorbou nových melódií i s textami
-  trópovanie úzko súviselo s cirkevnou politikou – ak chcela cirkev pritiahnuť k sebe obyvateľstvo, musela sa postarať o to, aby rozumelo bohoslužbe v chráme, mala teda záujem na prenikaní domácich prvkov do chorálu
-  trópovanie predstavuje zásah do gregoriánskeho chorálu jednak na stránke textovej, jednak na stránke hudobnej (sylabickým podložením textu sa rušila melizmatika, do piesní sa vkladali i tanečné, „populárne“ melódie)
-  typický je odklon od melizmatiky, čo sa prejavuje v textovom trópovaní chorálu a v sylabickom charaktere nových druhov
-  charakteristickou vlastnosťou gregoriánskeho chorálu je prozaický text a k nemu prislúchajúca prekomponovaná forma, trópovanie vnáša do chorálu strofické textové útvary s veršovanými textami
 
TRÓPUS
-  trópy pridávali nový textový a hudobný materiál do rámca už existujúcej liturgickej kompozície
-  melizma v chorále sa podložila textom, pričom na každú notu pripadla jedna slabika textu
-  išlo prevažne o textové doplňovanie na začiatku, v priebehu alebo na konci spevov
-  niektoré trópy mali dokonca aj dialogické vsuvky (napr. Vianočné, Veľkonočné spevy) a boli zrejme predchodcami kresťanských drám
-  trópus menil melizmatický spev na sylabický
-  trópy môžeme označiť za jedny z najcharakteristickejších pamiatok pôvodnej európskej hudobnej tvorivosti
-  postupne sa cirkev stavia nevraživo voči trópom – Tridentský koncil (okolo r. 1560) ich vylúčil z liturgie
 
SEKVENCIA
-  pridávanie textového a hudobného materiálu, ale nie do rámca liturgickej kompozície, ale na koniec spevu
-  sekvencie predstavujú podkladanie textu pod melizmu nasledujúcu po alelujatických jubiláciách
Alelujatické jubilácie
-  skladajú sa z refrénu na slovo aleluja a z verša, za ktorým nasleduje opakovanie refrénu
-  sólista spieva aleluja, ktoré zbor zopakuje a pokračuje jubilom (jubilus=oslava), čiže dlhou melizmou na finálnej slabike „a“
-  sólisti ďalej spievajú verš, zbor sa pripojí pri poslednej fráze a napokon sa zborovo spieva aleluja s jubilom, tentokrát zvyčajne v dlhšej a ozdobnejšej podobe
-  tieto predĺžené, obohatené opakovania sa nazývali sekvencie
-  sekvencie vznikali sylabickým otextovaním dlhých meliziem nad poslednou slabikou spevu Aleluja
-  od gregoriánskeho štýlu sa odlišujú prevažne sylabickosťou
-  prvé sekvencie údajne napísal Notker Balbulus (notker=koktavý)
-  bol to mních, ktorý žil v St. Gallen (Švajčiarsko), v 9. Storočí, zomrel v r. 912
-  podložil slová pod dlhé netextové melizmy a údajne to urobil preto, aby sa melódia dala ľahšie zapamätať
-  sekvencií existuje viacero typov
-  sekvencie Tridentský koncil vylúčil z liturgie (s výnimkou štyroch sekvencií)

5.  Raný viachlas v rámci chorálu,
hudobná teória v 9. – 10. Storočí
sklon hudby európskeho severu k viachlasu
-  odklon od mimoeurópskeho „orientálneho“ typu muzicírovanie, ktorého prvky sa objavili v gregoriánskom chorále  a prechod k  špecificky európskej hudobnosti
-  namiesto skladania spevov z celých voľne obmieňaných tónových skupín nastupuje vytváranie melódií z jednotlivých tónov, ktoré mali presne určenú výšku
-  i hudobná teória v tomto období objavuje možnosť zaznamenať výšku tónu zavedením notovej osnovy (Guido z Arezza)
-  počiatky 1. tisícročia sa v hudbe európskeho stredoveku spájajú s počiatkami viachlasu v praxi bohoslužobného spevu
-  išlo o pripájanie druhého hlasu k nápevom gregoriánskeho chorálu, najskôr len improvizované
-  okolo roku 900 sa už objavujú v hudobno-teoretických spisoch konkrétne popisy viachlasu, ktorý sa od začiatku nazýval organum
-  bol to spev v súbežných intervaloch kvinty a kvarty, po roku 1000 sa objavuje už i protipohyb
-  prvé informácie o praxi organa prináša hudobnomatematický traktát Musica enchiriadis (9. stor.) , ktorého autorstvo sa pripisuje Hucbaldovi (Pseudohucbaldus)
-  podľa nej vzniká organum vtedy, ak je hlavná melódia (vox principalis), prevzatá z chorálu, podkladaná paralelne, nota proti note, kvartami, kvintami alebo oktávami (vox organalis)
-  prvýkrát v dejinách sa tu hudba chápe ako rozčlenená, ale statická vec, ako analógia vnútornej harmónie mnohorakého, ale staticky chápaného života; hudobný „súzvuk“ (konsonancia) je usporiadanosť a jednota simultánnej mnohorakosti
 
organálna technika, organum
-  organum znamenalo na začiatku improvizovanie kvintových a kvartových paralelizmov pridávaných k pôvodným gregoriánskym chorálom; organum zvukovo obohacovalo chorál bez toho, aby ho narúšalo
-  organálna technika sa nazýva aj kontrapuktický štýl, čo znamená, že každá nota chorálu bola dopĺňaná notou (tónom) organálneho hlasu (punctum contra punctum)
-  pôvodná gregoriánska melódia sa nazývala vox principalis a spevný sprievodný hlas vox organalis
-  základné vývojové typy viachlasu:
paralelné organum - na začiatku a na konci fráz zotrvávajú oba hlasy v unisone. Vox organalis zotrváva na východiskovom bode, kým sa medzi ním a vedúcim hlasom nevytvorí interval kvarty. Potom už oba hlasy postupujú paralelne.
stranné organum – dva polohovo oddelené hlasy, postupujúce prevažne rovnakým smerom, a to v paralelných intervaloch rôzneho druhu, nie len v konsonantných kvartách, kvintách a oktávach
smerovo nezávislé organum – smerovo vzájomne nezávislý pohyb dvoch hlasov, najmä protipohyb (ďalší moment osamostatňovania hlasov), pripúšťa sa kríženie hlasov
melizmatické organum (florid organum) – organálny hlas je už nad melódiou, odlučuje sa od princípu nota proti note a stavia už viac nôt oproti jednej note chorálneho hlasu, kontrapunkujúca melódia sa stáva bohatšou, výraznejšou ako chorálna melódia
 
-  stredoveká teória pokladala spočiatku čistú kvintu a kvartu za dokonalosť samu osebe, ostatné intervaly sa v teórii dlho pokladali za nedokonalé, disonantné, hoci do praxe prenikli už od 11. stor.
-  organum sa spočiatku spievalo v rámci pobožností mníchov a nie v kostole, pretože takýto spev by rušil veriacich pri modlitbe
-  neskôr cirkev organum prijala a väčšinou bolo vyhradené pre slávnostné príležitosti a pre sólistov
 
- Guido z Arezza – bol jedným z najvýznamnejších hudobných teoretikov tohoto obdobia
-  vytvára základy stredovekej hudobnej teórie
-  zaviedol štvorlinajkovú notovú osnovu – umelá hudba prechádza z ústneho tradovania do oblasti písomne fixovanej tvorby
-  vytvoril metódu slomizačného spievania – 6 solmizačných slabík pripadlo na 6 tónov hexachordu vytvorilo solmizačný rad: ut re mi fa sol la
-  v traktáte Mikrologus sa prihovára za voľné organum, kde sa voľne striedajú prímy, kvinty, kvarty a oktávy (spomína sa už v Musica enchiriadis)

6.  Polyfónia 11. – 13. storočie
florid organum = melizmatické Aquitánske organum
-  vyvinulo sa na juhu Francúzska, zač. 12. stor.
-  proti každej note chorálneho hlasu sa stavia viac nôt organálneho hlasu; väčšia melodická samostatnosť organálneho hlasu spôsobila narúšanie pôvodne plynulého toku chorálnej melódie a preťahovanie jej tónov
-  chorálne melódia, ktorá tvorí základ polyfonických skladieb sa nazýva cantus firmus, spodný pridávaný hlas je tenor
-  takýto spev je náročný na koordináciu hlasov (spevu) sólistov, hlavne po rytmickej stránke, pretože rytmus ešte nebol notovaný
-  významným centrom polyfonickej tvorby bol kláštor Saint Martial  de Limoges v južnom Francúzsku, tu sa komponovanli vyspelé organá, v ktorých sa dôraz definitívne presúva z chorálnej melódie na vox organalis
 
Škola (pri katedrále) Notre-Dame v Paríži, Notre-damské organum
-  predstavuje významné centrum polyfonickej tvorby v 12. - 13. storočí
-  je to prvá európska skladateľská škola
-  notre-damské organum malo i rytmickú notáciu, zvuková podoba je oveľa dokonalejšia než u jeho štylistických predchodcov
-  3 štýly organa:
-  organum purum s voľným pohybom oboch hlasov
-  organum copula s voľným spodným hlasom a rytmizovaným horným hlasom
-  organum diskant s oboma hlasmi v prísnom rytme
-  používala sa tzv. modálna rytmika – spočíva v používaní  šiestich hlavných rytmických vzorcov, modelov, tzv. modov, ktoré zodpovedali antickým básnickým stopám
-  tieto modely sa opakovali po pravidelných skupinkách a striedali sa
-  uzákonenie výlučne trojdobových modov sa v teórii zdôvodňovali číslenou symbolikou, posvätnosťou čísla 3 (svätá trojica apod.); trojdobé delenie sa považovalo sa dokonalé (perfekcio), oproti imperfektnému deleniu na dve
-  najvýznamnejšími skladateľmi notre-damskej školy boli:
-  majster LEONINUS, ktorému sa prisudzuje dielo Magnus liber organi de graduali et antifonario (veľká kniha orgán) – je to kniha liturgických spevov pre cirkevné sviatky celého roka
-  jeho nasledovníkom bol PEROTÍNUS – bol prvým známym skladateľom štvorhlasných orgán
-  v jeho organách sa strieda unisonový spev s polyfónnymi úsekmi, partie v melizmatickom saint-martialskom slohu s úsekmi, kde na jednu notu tenoru pripadá krátka melizma v organálnom hlase, tieto melizmatické pasáže plynú v modálnom rytme – takýto typ spevov sa postupne začal nazývať clausula = technikou organa spracúva len kratšie úseky chorálových melódií a medzi ne vsúva jednohlasné úseky liturgických spevov
-  Perotínus a jeho súčasníci písali i trojhlasné (triplum) a štvorhlasné (kvadruplum) organá
 
-  popri organách sa v Notre-Dame spieval i ďalší typ viachlasnej skladby – conductus – boli to jednoduché duchovné i svetské piesne, v ktorých boli novokomponované všetky hlasy, text bol rovnaký vo všetkých hlasoch (jednoduché umelé latinské básne duchovné a svtetské básne), všetky hlasy sa pohybovali v rovnakom rytme, nota proti note, zjednotené kadencie vo všetkých hlasoch
-  konduktus  bol prvým druhom stredovekého umelého viachlasu, ktorý nevznikol zdobením predom danej melódie, umelecká fantázia skladateľov dostala úplnú voľnosť
 
-  hlavným a vývojovo najdôležitejším typom viachlasnej hudby v 13. storočí bolo moteto
-  najskôr vznikal novovytvoreným sylabickým otextovaním vrchného hlasu (hlasov) clausuly
-  ich spodný hlas (tenor) tvoril úryvok z gregoriánskeho chorálu
-  hlavnou črtou moteta je to, že okrem základného textu, obsiahnutého v melódii tenoru  (pochádzajúceho z gregoriánskeho chorálu), dostáva skladba samostatne prikomponované hlasy s novým textom
-  jednotlivé hlasy sú rôzne rytmizované modálnou rytmikou
-  neskôr sa v motete miešajú duchovné témy so svetskými, modlitby sa miešajú s truvérskou poéziou, tzv. spoločenské motetá rozprávajú o spôsobe života rozličných spoločenských tried v Paríži (alegória, politický či ironický text), nadobudli zložitú textúru: kadencie v hlasoch sa nekryli, text bol ťažko zrozumiteľný, často sa texty v jednotlivých hlasoch písali i  v rôznych jazykoch– polytextuálnosť (najčastejšie fancúzsky a latinský text)
 
Ars antiqua, Parížska škola 13. storočia
-  stredoveká viachlasná francúzska škola (približne 1250 – 1320)
-  rozvíja sa moteto
-  uvoľňuje sa schematický modálny rytmus moteta, melodika sa stáva spevnejšou a mnohotvárnejšou, rešpektuje sa vzájomný súzvuk hlasov, čo sa deje najmä v tvrobe skladateľov: Petrus de Cruce a Franko Kolínsky
-  objavuje sa tendencia stvárňovať hlasy čoraz nezávislejšie, samostatnejšie
frankónske a petroniánske  moteto má vrchný hlas v rýchlejšom pohybe než spodné hlasy (diferencovaná textúra)
-  výraznú zásluhu na týchto nových kvalitách moteta má Petrus de Cruce
-  v r.1250 - 1280 Franko Kolínsky napísal spis Ars cantus mensurabilis (umenie menzurálneho spevu), v ktorom vytvoril jasný a prehľadný nový notačný systém menzurálnej notácie, kde majú noty individuálny tvar podľa rytmických hodnôt
-  vychádza ešte z modov, preto základné delenie je na tri doby (perfektné)
-  používa štyri samostatné notové znaky: duplex longa, longa (dlhá), brevis (krátka), semibrevis
 
-  dalším významným skladateľom obdobia Ars antiqua bol Adam de la Halle
-  vo svojej tvorbe sa pokúša spájať formu jednohlasných trubadúrskych a truvérskych piesní s viachlasovou technikou; z jeho pera sa zachovali stredoveké hry, napr. o Robinovi a Marion a piesne, tzv. kantilény
 
-  najstarší zachovaný rukopis s hudbou ars antiqua je Bambergský kódex, tiež je známy Montpellierský a Turínsky kódex zapísané frankónskou notáciou, rukopis z Besanconu (13. stor), ako aj rukopisy z anglických kláštorov
-  jedným z najvýznamnejších teoretikov tohoto obdobia bol Anonymus IV.
-  Anglická polyfónia obľubovala žáner, ktorý sa nazýval rota – je to druh kruhového kánonu, v ktorom hlasy nastupujú postupne s tým istým melodickým materiálom
-  najznámejším príkladom roty je tzv. letný kánon (Sumes is icumen in)
 
7.  Jednohlasná duchovná hudba.
Jednohlasná svetská hudobná tvorba
-  žije paralelne s cirkevným, duchovným organálnym viachlasom
-  svetská hudba bola iba jednohlasná, pretože len kláštory a chrámy vytvárali priestor pre vzdelanie, a tak tu vznikal sofistikovaný cirkevný viachlas
-  najstaršie zachované ukážky neliturgickej hudby sú spevy s latinskými textami
prvé typy jednohlasných skladieb (o ktorých máme vedomosť) sú tzv. Vagantské a Goliardské piesne (14 piesní)
druhý typ – kultúra kurtoázie: trubadúrska pieseň, truvéri, Minnessängeri
 
Vaganti, Goliardi
-  boli to stredovekí všestranní umelci – skladali básne aj hudbu
-  o  svetskom jednohlase sa málo vie, informácie sú sporadické, najranejšie správy spomínajú hudbu Vagantov a Goliardov
Goliardi – kresťanskí ariánski biskupi, ktorí neboli uznaní všeobecnou cirkvou, nemali duchovnú autoritu (čiže biskupstvo) a stali sa z nich putovní klerici. Svoj pôvod odvodzovali od biskupa Goliáša (Goliarda), ktorý sa ako prvý vydal po Európe a poukazoval na nedostatky (a pod.)
Vaganti – putujúci študenti teológie, ktorí tvorili (spievali, písali), putovali ešte pred založením univerzít od školy ku škole. Najranejšie správy pochádzajú už zo 7. stor.
-  najväčší repertoár vagantských a goliardských piesní v zbierke:
· Carmina Burana – najväčšia pamiatka, našla sa v benediktínskom kláštore Benediktbauern v Bavorsku v 13. stor., je v nej vyše 200 vagantských a goliardských piesní v latinčine, no nie všetky majú zaznamenanú aj melódiu. Sú v nej aj dramatické hry.
-  ďalší dôležitý prameň piesní je rukopis z Camridge (11. stor.)
tematika piesní je číro svetská, ľúbostná, erotická, zo života, ospevujú sa láska, život, víno, ženy ale nachádzame aj množstvo piesní satirických a spoločensko-kritických. Mnohé z nich priamo pranierujú život duchovných, najväčšia kritika sa vynášala na pápeža - stratu autority duchovenstva. Tiež sú tu piesne, ktoré ospevujú vandrovnícky spôsob života.
 
Jongleuri a minstreli
-  často sa mylne spájajú s kultúrou trubadúrov
jongleuri boli to rozprávači, zabávači, artisti, akrobati, trieda profesionálnych hudobníkov, ktorá sa po prvý raz objavuje okolo 10. stor.; muži a ženy, vandrujúci jednotlivo alebo v skupinách od dediny k dedine, od kláštora ku kláštoru, zarábajúci si hrami, spevom, nacvičenými trikmi a vystúpeniami trénovaných zvierat
-  stali sa terčom útokov zo strany spoločnosti a cirkvi, ktorí im závideli slobodu a táto závisť sa transformovala do oficiálneho negovania a potlačovania žonglérskeho umenia
-  spievali piesne, epické poémy o hrdinských činoch spievané na jednoduché melodické motívy v národných jazykoch – chansons des geste (Pieseň o Orlandovi – národný epos Francúzov, Artušovi, Tristanovi a Izolde, Lohengrin, Richard III. Levie srdce…)
minstreli boli žongléri v službe feudála
-  v 11. storočí sa sami organizujú do bratstiev, z ktorých sa neskôr vyvinuli hudobnícke cechy, puy
 
-  1227 – Koncil, ktorý zakázal kňazom, aby púšťali ? k bohoslužbám
-  1229 – študenti na Parížskej univerzite pápežského vyslanca vyniesli z mesta, na tom sa  zúčastnili i Goliardi
 
Kurtoázna lyrika, trubadúri a truvéri
-  rytierska kultúra, je to svetská kultúra, prvkovaná svetskými hudobníkmi pre svetské ciele
-  trubadúr, truvér znamená to isté = vynálezca (textov a melódií)
trubadúr ako termín sa používal v južnom Francúzsku
truvér sa používal v severnom Francúzsku
-  prax týchto hudobníkov sa rozširuje v 12. stor. hudbou trubadúrov v oblasti Aquitánie – Provensálsko (južné Francúzsko)
-  písali v provensálčine – tzv. langue d’oc
-  ich umenie sa rýchlo rozšírilo do severného Francúzska k truvérom, ktorí písali v langue d’truil, dialekte stredovekej francúzštiny
-  obrazy tejto lyriky sú odozvou arabskej kultúry, používajú sa aj prvé sláčikové nástroje
-  trubadúrska kultúra sa objavil na juhu Francúzska práve pre geografickú blízkosť k arabskej kultúre (Pyrenejský polostrov)
-  arabská kultúra bolo toho času veľmi rozvinutá a kultivovaná, a práve Arabi nám sprostredkovali grécku kultúru a filozofiu
 
Hudobný štýl trubadúrov
- jednohlasný
- prevzali ho ďalšie generácie hudobníkov (truvéri, minnesängeri)
- zásadným spôsobom ovplyvnili svetský európsky viachlas (kantilény – rondo, balada)
- pre hudobnú štruktúru bola dôležitá štruktúra textu, texty boli strofické i litániové
- dovtedy bola jediným jazykom latinčina; trubadúrska kultúra začína využívať vernakulárne  (všeobecne zrozumiteľné) jazyky
- trubadúri veršovali v provensálčine
- minnesängri – v starej nemčine

· kurtoázna lyrika – hlavnou témou bola láska k panej; trubadúr je oddaný sluha svojej milovanej, je preň nedosiahnuteľným objektom, po ktorom taký trubadúr neprestajne túži
· existoval vypracovaný kánon, čo je trubadúr voči panej povinný, ako jej má slúžiť
· odozva tejto kultúry existuje podnes v podobe zbožšťovania ženy
 
najvýznamnejší trubadúri:
-  prvým trubadúrom bol údajne Viliam IX. z Aquitánie (1071-1127)
-  založil kláštor pre kurtizány, čo bol otvorený výsmech cirkvi
-  jeho lyrika bola najskôr sústredená na ženu ako na erotický objekt, neskôr sa posúva do zorného uhla zbožňovanej panej a vládkyne
Bertrand de Ventadorn – slúžil na dvore Eleanor Aquitánskej
Bertrand de Born, Arnaud Daniel (vynašiel verš sestínu), Raimbault de Vaqueiras – napísal veľmi známu Calenda maja, Piere Vidal
-  rytieri sa objavili spolu s križiackymi výpravami na oslobodenie Svätej zeme (Jeruzalem) a pokresťančovanie; neskôr sa podnikali križiacke výpravy aj proti „kacírom“ (čiže proti akýmkoľvek odporcom či kritikom cirkvi v jej vtedajšej podobe)
Križiacka výprava proti kacírom v Albigens (1208) podlomila trubadúrske umenie
-  mnohí trubadúri boli feudálneho pôvodu (Richard III. Levie srdce, Viliam IX., Henrich IV.)
najvýznamnejší truvéri:
Gace Brulé, Adam de la Halle (prelom k obdobiu viachlasu)
 
Minnesängri v Nemecku
-  prví minnesängri importujú francúzske umenie
-  minnesang vrcholí v osobe Waltera von der  Vogerweide
-  je tvorcom jednej z najznámejších piesní tohoto obdobia – Pieseň o Palestíne
-  predstavuje najväčšieho lyrika svojej doby (12. stor.)
Neihart von Reuenthal
Wolfram von Eschenbach – napísal básne Parsifal a Titurel
Heinrich von Meissen (Frauenlob) – jeden z posledných minnesängrov, zjednocuje text svojich piesní s melódiou tak, že sú neodlúčiteľne spojené (snaha o individualizmus)
-  láska (Minne), o ktorej spievajú bola často viac zjemnelá jako trubadúrska a mala veľmi blízko k religióznemu tónu
-  tematika: dvorská láska, náboženské a politické témy, ospevuje aj križiacke výpravy
Meistersingri
-  boli to kupci a remeselníci nemeckých miest, pravdepodobní pokračovatelia minnesängrov v 14. – 16. stor.
-  ich umenie bolo spútané pravidlami, hudba pôsobí meravo a nevýrazne
Konrad von Wurzburg, Hans Sachs
 
Španielsko
-  španielske jednohlasné piesne zahrňujú veľké množstvo tzv. cantigas, hymnov na kráľovnú
-  pripomínajú piesne trubadúrov
Alfonso X – Cantigas de Santa Maria
 
Taliansko
-  talianske jednohlasné piesne sa volali laudy (spirituali) a spievali sa pri procesiách kajúcnikova mali hudbu vyložene populárneho charakteru
 
8. Hudba 14. Storočia – Ars nova (1320 – 1420)
Ars nova vo Francúzsku
-  v 13. storočí mladí hudobníci odmietali Ars antiqu a oduševnili sa za nové hudobné ideály
-  v r. 1320 vznikol spis Philipa de Vitry, ktorý nazval Ars nova (umenie nové)
-  Philip de Vitry bol jedným z najvzdelanejších a najpokrokovejších mužov svojej doby, zbehlý vo filozofii, matematike, histórii, hudobnej teórii, bol diplomat, skladateľ a básnik, pracoval v službách francúzskeho kráľovského dvora a neskôr sa stal biskupom – no bol to kňaz nového, svetského typu, s osvieteným duchom
-  hlásal novú myšlienku čistého, svojprávneho umenia
-  jeho spis Ars nova znamenal revolúciu v hudobnej teórii
-  P. de Vitry uznal za konsonancie už aj tercie a sexty
-  rozobral nový notačný spôsob zachytávania rytmu:
isorytmia – rytmizovanie skladby opakovanými, presne usporiadanými, ale voľne budovanými rytmickými modelmi (v tenore)
talea – doslovne opakovaný rytmus
color – doslovne opakovaná melódia
colorovanie – zmena z párneho na nepárne metrum
-  vedúcou formou Ars novy bolo moteto, ktoré sa oslobodilo od modálnej rytmiky a komponuje sa izorytmickým spôsobom
-  obľúbenou technikou v 13. a 14. storočí bola tzv. hocketová technika: melódia sa rozdelí medzi dva hlasy, pričom jeden hlas vždy mlčí, kým druhý spieva
-  termínom hocket sa označovala buď kompozičná technika, alebo samostatný druh kratšej skladby
-  ďalším charakteristickým typom viachlasnej skladby 14. storočia boli kantilény –  polyfónne svetské piesne, piesňové „formes fixes“
-  boli to viachlasne (dvojhlasné, trojhlasné) spracované jednohlasné piesne, melódia bola v najvrchnejšom alebo v prostrednom hlase, všetky hlasy mali jeden text, kompozičná technika konduktová – t. j. mierne ozdobený kontrapunkt, nota proti note
-  najrozšírenejšími druhmi kantilén boli: rondeau (strieda dve melodické myšlienky v nepravidelnom slede /napr. A b a A a b A/), ballade (melodický spevný hlas je písaný vo výraznom, expresívnom slohu, je stavaná ako tzv. barová forma doplnená refrénom /napr. A A B Cr/), virelai (sú písané pre jeden vokálny hlas a inštrumentálny tenor, majú jednoduchú kantabilnú melodiku, barová forma rámcovaná refrénom /napr. Br A A B Br alebo A b b a A/)
 
-  cirkev nesúhlasila s takýmto smerovaním hudby a pokladala všetky prejavy polyfónie za zlé, čím takto bojovala i proti svetskej moci
-  pápež Ján XXII. sa bráni svojom Avignonskom dekréte (bula z roku 1324-5) proti takýmto tendenciám, kritizuje viachlas
-  tieto námietky však neboli dosť silné na to, aby sa zastavilo nové smerovanie hudby
-  v hudbe prevažuje svetská hudba, skladateľ sa hlási k dvorskému životu a k spoločenskej kritike, získava významné spoločenské postavenie
-  autorita pápeža je otrasená presídlením pápežského dvoru do Avignonu a následne pápežskou schizmou (na prelome 14. – 15. stor. boli dokonca traja pápeži)
Ars nova vo Francúzsku predstavuje elitné umenie, elitárnosť vyplýva predovšetkým z okruhu jej konzumentov – je to časť šľachty a predovšetkým bohaté meštianstvo, čiže vzdelané vrstvy, ktoré boli schopné prijímať komplikovaný umelecký produkt; francúzska hudba Ars novy má v mnohom exkluzívny, experimentálny charakter, je rafinovaná a vyumelkovaná
 
prameňmi našich vedomostí o francúzskej hudbe 14. storočia sú: rukopisné kódexy z Paríža s Machautovými skladbami, malý rukopis katedrálnej knižnice v Tournai, kódex z kapitulskej knižnice mestečka Ivrea v talianskych Alpách s hudbou z Avignonu, kódex zo Chantilly, Turína, Barcelony
 
-  zaujímavým prameňom je Roman de Fauvel – je to veršovaný satirický román, útočiaci proti prehmatom cirkvi, nemorálnemu životu kňazov a rôznym politickým nešvárom
-  verzia z r. 1316-1318 obsahuje asi 139 hudobných skladieb, ktoré predstavujú antológiu hudby tejto doby – od raných motet a chorálu až po pijanské piesne a izorytmické motetá
 
-  najvýznamnejšie osobnosti francúzskej Ars novy sú: Philip de Vitry, Johannes de Murris a Guillame de Machaut
Johhanes de Murris (asi 1290 – 1351)
-  bol profesorom na Sorbone, stúpenec Vitryho
-  napísal spis Ars novae musicae (1319)
 
Guillame de Machaut (asi 1300 – 1377)
-  najväčší skladateľ svojej doby
-  písal motetá v izorytmickom štýle
-  ťažisko jeho diela je však vo francúzkej svetskej, spoločenskej hudbe
-  nadväzuje na svetskú monódiu 13. storočia, na truvérsku lyriku a na refrénové piesňové formy a privádza jednohlasnú piesňovú tvorbu do posledného rozkvetu
-  jeho prínosom sú viachlasné spracovania týchto piesní
-  jeho najobľúbenejšou formou bola ballada
-  Machautova viachlasná svetská tvorba je vývojovo veľmi dôležitá, pretože tu experimentoval už so skutočnou voľnou polyfóniou
-  jeho sloh je výrazným hudobným dorazom neskorostredovekého ducha
-  Machaut uplatňuje princípy, ktoré sformuloval Vitry: používanie malých hodnôt, kolorovanie, ktorým sa vyznačuje synkopovanie a ostatné vybočenie z vyznačenej menzúry
-  historicky významným dielom je Machautova omša Messe de Notre Dame, zvaná Korunovačná
 
Inštrumentálna hudba stredoveku
-  stredoveké tance – estampidy
-  nástroje sa používali ako sprievodné hlasy
-  nástroje vnášali do hudby gotického veku i rôzne typy improvizovaného viachlasu
-  veľmi rozšíreným bol doprovod dlhými súvisle držanými tónmi
-  pri rôznych slávnostiach a mimoriadnych príležitostiach sa často vo funkcii fanfár objavuje neorganizované znenie rôznych nástrojov, ktoré nehrajú žiadnu melódiu
 
Ars nova v Taliansku
-  umenie obdobia trecenta (14. stor.), obdobie rozvoja talianskeho viachlasu trvá podľa pamiatok asi od r. 1325 do r. 1425
-  v 14. storočí sa vedľa Francúzska prvý raz stavia vo vývoji hudby ako rovnocenný partner Taliansko
-  vývoj talianskej spoločnosti v tomto období dáva aj hudbe špecifický charakter
-  oproti Francúzsku cíti táto spoločnosť oveľa menšiu zodpovednosť voči určitým vžitým vkusovým kánonom, je oveľa otvorenejšia, bezprostrednejšia a naivnejšia
-  taliansky skladatelia dávajú prednosť voľnejším formám so spontánnejšia plynúcou melodikou a priehľadnou faktúrou (pred štrukturálnou komplexnosťou a prekomponovanosťou francúzskej hudby)
-  estetickým kritériom sa stáva príroda a prirodzenosť
-  talianska spoločnosť vyhradzuje umeniu nové miesto, zvýrazňuje zmysel pre krásu pozemského (čo súviselo s epidémiou moru, ktorá tu ohrozovala život i s prebúdzajúcimi sa humanistickými myšlienkami – Bocaccio, Dante)
-  vokálna a inštrumentálna hudba sprevádzala všetky aktivity spoločenského života
-  hlavným strediskom talianskej hudby 14. storočia sú mestá: Bologna, Padova, Perugia Modena a predovšetkým Florencia
-  prvé zachované pamiatky polyfónnej hudby sa datujú až okolo r. 1330 – sú to dve skupiny rukopisov – stredotalianske a severotalianske
-  v stredotalianskych nachádzame prevažne taliansku svetskú hudbu tohoto obdobia a jej hlavné druhy: madrigal, ballata, caccia
madrigal (asi od r. 1313)
-  názov znamená báseň v materinskom, talianskom jazyku
-  predstavuje zhudobnenie najčastejšie troch trojriadkových strof (každá sa spievala na tú istú hudbu); na konci veršov nasledovalo ritorenlo, pridané riadky textu, prinášajúce pointu, zhudobnené v inom melodickom štýle
-  hlasy majú rovnaký text a postupujú v podobnom melodickom pohybe, pričom vrchný je viac melizmaticky vyzdobený
-  madrigalový dvojhlas sa predvádzal vokálne, možno s nástrojovým zdvojovaním
-  dáva sa veľký zreteľ na text, ktorému sa melódia prispôsobuje – melodický tvar je priamo daný textom
caccia
-  bola písaná pre dva vokálne hlasy, postupujúce v prísnom kánone s voľným inštrumentálnm doprovodom
-  opisujú sa tu živé scény z poľovačiek, rybačky, trhu, s vykrikovaním predavačov a kupujúcich, požiare, bitky, trúbenie, výkriky, hlasy vtákov, často sa využíva hocketová technika
ballata
-  formálne pripomína francúzsky virelai, forma A b b a /A/ - refrén sa opakuje na začiatku a niekedy  aj na konci stanci
-  najväčšími skladateľmi talianskej Ars novy s
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Umenie

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.803