Stredoveká hudobná kultúra

Stredoveká hudobná kultúra

1. Chronológia stredoveku

Periodizácia umeleckých štýlov

– ranokresťanské umenie

– Byzantské umenie

– Románsky sloh

– Gotický sloh

Periodizácia hudobno-teoretická

– Ranokresťanská hudba

· Obdobie množstva liturgií a chorálov

· Obdobie jedného typu chorálu – Štýl Gregoriánskeho chorálu (asi od r. 700)

– Byzantské umenie – Byzantská hudba sa netýka štúdia „západnej“, európskej hudby. Ranokresťanský i byzantský štýl sa vyvíjali zo spoločných základov – židovskej hudby. Neskôr dochádza k rozkolu. Už v 1. st. po Kr. sa diskutovalo o tom, či môžu byť prijatí do okruhu kresťanov ľudia, ktorí nie sú Židmi (teda sú/boli pohania). To bol problém misií apoštola Pavla, ktorý šíril kresťanstvo medzi pohanmi – nežidmi. Postupne si prví kresťania museli nájsť svoje priestory na bohoslužby (katakomby), vyvíjala sa liturgia (vidíme, že chorál pochádza zo synagogálnych spevov). Postupne sa západní a východní kresťania odlišovali. To vyvrcholilo v roku 1054 (niekde sa uvádza i rok 1056), kedy došlo i k formálnej schizme – rozkol medzi rímskou (latinskou) a gréckou cirkvou.

– Románsky sloh v umení

– v hudbe toto obdobie predstavuje Nástup viachlasu (zač. 9. stor. )

– Bol to nástup veľmi opatrný. Chorál, ako niečo prísne kanonické, sa teraz pomaly nahrádza viachlasom – to predstavovalo úplne odlišné chápania a svetonázor, už tu cítiť istú snahu o krásu, znenie hudby, vytráca sa prísna asketickosť. Priekopníkmi boli mnísi v kláštoroch. Oni sa začínajú „pohrávať“ s materiálom, pracujú so zvukom, začína sa prejavovať tvorivosť hudobníkov.

– Neskôr sa hudba tohoto typu objavovala v kláštorných centrách, napr. St. Martial
St. Gale
Cluny

– tieto snahy napokon vyvrcholili v kompozičnej škole Škola Notre Dame

– Ars Antiqua – škola, ktorá rozvinula rané moteto, tzv. petroviánske a krankónske. Centrum: Paríž. (1230 – 1320)

– Ars Nova – vnáša do hudby „ducha gotiky“ (1320-1420)

– Ars Subtilior – lokálne ohraničený štýl (1380 – ...)

Spoločensko – politická situácia
Stredovek = „doba temna“

– týka sa len Európy

– pravdepodobne to vyplýva z odlišného európskeho myslenia – neustála snaha o pokrok

– korene takéhoto chápania vidíme už v gréckej filozofii – grécka mytológia: bohovia neboli všemocní, mali ľudské vlastnosti….

Medzníky vzniku stredoveku:

– Milánsky edikt, r. 313 – prijal ho cisár Konštantín, zrovnoprávnenie kresťanstva s ostatnými náboženstvami; bol to veľmi významný krok pre hudbu; kresťania pomaly vystupujú z katakomb

– Rozpad Západorímskej ríše, r. 476

– Sťahovanie národov, 5. – 6. stor.

– Vznik raných barbarských kráľovstiev

Kultúra na území Európy sa mení

– v dôsledku sťahovania národov došlo k oslabeniu moci Ríma

– šírenie nových myšlienok spôsobilo odmietanie absolútnej moci Ríma, padnutie filozofie Ríma („rozklad štátu zvnútra“)

– postupné dohody Ríma s barbarskými národmi boli veľmi nevýhodné pre Rimanov – začína sa sťahovanie národov, hľadanie svojho miesta vo svete

– v tomto neustálom chaose, atmosfére tiahnutia más, nebolo možné rozvíjať antickú filozofiu, ktorá bola charakteristická tým, že sa učenie šírilo z učiteľa na žiaka (školy)

– vzdelanosť sa absolútne vytrácala, rovnako i znalosť gréčtiny

– túto skutočnosť si uvedomili dvaja filozofi neskorého staroveku – začiatku stredoveku, ktorí žili v 5. stor. N. l. : BOETHIUS a CASSIODORUS

– žili na dvore vizigótskeho kráľa

– uvedomili si, že Európu čaká doba temna

– vykonali úžasné činy: prekladali všetky grécke spisy do latinčiny

– CASSIODORUS založil kláštor Vivarium

– tu žil a svoj život zasvätil tomu, aby odovzdal vedomosti antiky budúcim generáciám – prekladal

– kláštory boli vlastne prvé miesta v Európe, ktoré poskytovali relatívny pokoj na vzdelanie a štúdium – preto sa všetka vzdelanosť sústreďovala práve sem – jediná vzdelanosť bola kláštorná

Vznik barbarských kráľovstiev
Franská ríša

– založil ju CHLODOVIK

– Frankovia si uvedomili, že ak chcú založiť ríšu, ktorá má budúcnosť, musia mať podporu zvonku i zvnútra – prijali kresťanstvo

– vrchol dosiahla ríša za vlády kráľa Karola Veľkého (korunovaný v r. 800)

– obdobie jeho vlády sa nazýva Karolínska renesancia

– v tomto období sa šírila vzdelanosť a umenie, zakladali sa školy…

– veľký význam to malo i pre hudbu

– Karol veľký sa osobne zúčastnil na šírení kresťanskej liturgie na celom území Franskej ríše a prostredníctvom výbojov aj inde (šírenie kresťanstva – šírenie hudby)

Pyrenejský polostrov

– na území polostrova, veľmi blízko európskeho diania, žila silná civilizácia – ARABI

– rozvíjali vzdelanosť

Írsko

– Íri prijali kresťanstvo veľmi skoro, napr. aj zásluhou sv. Patrika – skôr ako Frankovia

– Írski misionári šírili kresťanstvo po celej Európe

– v Európe v tomto období prekvitala nevzdelanosť zhýralstvo, hriešny život (a to i v kláštoroch)

– jediná znalosť gréčtiny existovala na Írskom ostrove

– i Karol Veľký si povolal írskych misionárov, aby vo Franskej ríši šírili vzdelanosť

Začiatky kultúry „Abendlandu“

– západná Európa

– = kultúra, ktorá začala v stredoveku

– = jednotná, univerzálna kultúra západu (Francúzsko, Nemecko, …)

– na západe sa moc získavala dohodami, obchodmi (na rozdiel od východu, ktorý potreboval patriarchu, niekoho nad ľudom) – s tým súvisí ida pokroku, rozvoja, ktorá je v európskej kultúre prítomná – z toho tiež vyplýva rozdelenie dejín umenia – štýly, slohy..

· podľa téz treba doplniť informácie zo študijnej literatúry

2. Ranokresťanská hudobná kultúra

– MILÁNSKY EDIKT, r. 313 – to bol podnet k tomu, aby sa naplno začala rozvíjať ranokresťanská hudba

– kresťanstvo prvých storočí bolo značne roztrieštené, nejednotné

– šírenie kresťanstva:

– od Malej Ázie – do Grécka – na sever

– do Ríma

– do Írska

– šíriteľom kresť. trvalo dlho, kým sa dostali na cieľové územie, preto tu potom pobudli dosť dlhý čas

– zjednotenie učenia riešilo niekoľko koncilov

– v 4. stor. Preložil germánsky biskup VULFILA bibliu do runového písma

– v tom čase tu však platilo tzv. ariánske kresťanstvo (verzia) – tá bola neskôr odmietnutá, preto bol tento Vulfilov čin značne podcenený a zabudnutý

– v Európe existovali množstvo centier a každé malo svoju liturgiou, ergo i hudbu

– verzie liturgie (chorálu) pred zjednotením:
• starorímska liturgia (oblasť rímskeho biskupa)
• ambroziánska liturgia (poznáme autora chorálu – sv. Ambróz, Milánsky biskup, 4. stor., veľmi charizmatická osobnosť, zjednocoval ľud i v boji proti barbarským kmeňom, proti moru, podnecoval zdravých ľudí, aby sa schádzali v kostole
• mozarabská liturgia (oblasť Pyrenejského polostrova – tu v neuveriteľnej zhode žili vedľa seba kresťania a Arabi)
• galikánska liturgia (na území Gálie, budúcej Franskej ríše)

– z mnohých dôvodov (najsilnejším bol politický dôvod) bolo treba zjednotiť liturgiu

– proces kanonizácie sa spája s menom pápeža Gregora Veľkého

– tento proces sa nazýva PROCES KODIFIKÁCIE (680 – 800)

– (pretože prvým krokom bola kodifikácia jednotného kanonického chorálu)

– na príprave a zavŕšení kodifikácie sa však podieľali cirkevní hodnostári už od 4. Storočia

– prvým krokom k tomuto cieľu urobila štátom uznaná cirkev už v 4. Storočí – založila inštitúciu profesionálnych cirkevných spevákov a neskôr založenie rímskeho pápežského spevokolu Schola cantorum

– dôležitú úlohu zohral aj vývin notácie

– jednotný chorál sa potom šíril ďalej (západ, sever, východ – okrem Byzancie)

– už v tomto období boli veľmi zreteľné rozdiely medzi východom a západom

– východ si naďalej zachovával gréčtinu

– západ používal od 4. stor. ako liturgický jazyk latinčinu (jazyk vzdelancov)

– do latinčiny preložil bibliu Hieronymus a volala sa Vulgata

– na šírení Gregoriánskeho chorálu sa podieľali kňazi vyškolení v SCHOLA CANTORUM v Ríme (kantori a lektori)

– bola to inštitúcia, kde sa kňazi školili kanonizovaným chorálom – notové písmo ešte neexistovalo, jediná možnosť nadobúdania vzdelania bola učiť sa všetko naspamäť – to bolo veľmi zdĺhavé

– proces šírenia Gregoriánskeho chorálu bol veľmi zdĺhavý

– najväčšiu zásluhu na šírení oficiálnej kanonizovanej liturgie mal Karol Veľký

– prostredníctvom výbojov šíril kresťanstvo, do dobytých území dosádzal svojich biskupov

– tu sa začína formovať tzv. európsky univerzalizmus = proces myšlienkového zjednotenia Európy – jednotný jazyk, liturgia

Pôvod kresťanských spevov

– nachádzame v synagogálnych spevoch

– Židia mali len jediný chrám, v ktorom bola uložená Archa úmluvy (tabuľa s 10 prikázaniami, ktorú dal Mojžišovi Boh)

– pretože židovský chrám bol zničený v roku 73 po Kr. (s ním bola zničená i Archa úmluvy), zostali veriacim len synagógy

– ranní kresťania si už nepamätali chrámové spevy, preto nadviazali na synagogálne

– v synagógach bol malý priestor, tu bol priestor len pre spev

– ranní kresťania najskôr slávili omše spolu so Židmi v synagógach

– tu sa najviac spievali žalmy (žalospevy) – 150 textov zo Starého zákona

– spev žalmov sa nazýva PSALMÓDIA

Gregoriánsky chorál
Charakteristika gregoriánskeho chorálu

– je to jednohlasný latinský spev zboru alebo sólistov

– vyznačuje sa úspornosťou hudobných prostriedkov

– striktná jednohlasná, vokálna hudba

– vylučuje akýkoľvek doprovod – žiadne hudobné nástroje

– voľný rytmus – žiadna hudobná organizácia (jedine diktus latinčiny)

– deklamačný spev – chorálna melódia je akýmsi hudobným ornamentom, ktorý plynie nad textom, chorálne spevy veľmi dôsledne sledujú členenie textu

– reperkusná melodika – spev na jednom hlavnom tóne, ktorý sa nazýval tenor alebo reperkusa (najmä pri speve žalmov)

– koncepcia gregoriánskeho chorálu vychádza z východného hudobného myslenia, ktoré je založné na maqamovom (modelovom) type hudobného prejavu; tento typ hudobného myslenia tvorí melódiu z melodických celkov (modelov)

– (prastaré európske hudobné myslenie je založené na tom, že melódie sa skladajú z jednotlivých tónov)

– centonizácia – skladba sa tvorí spájaním prevzatých melodických úryvkov rôzneho pôvodu

– melodický a dynamický akcent latinčiny – melodika a dynamika vychádza z prízvuku latinského textu – prízvučná slabika sa spieva vyššie, alebo sa ozdobí skupinkou nôt – melizmou (čím sa predĺži)

– zhudobňovanie prozaických a poetických textov – gregoriánsky chorál si vyberá texty z Biblie, hlavne z biblických žalmov, čo sú prozaické texty. Výnimku tvoria hymny, ktoré sú veršované texty, tu sa stretávame so strofickosťou = opakovanie jednej kratšej melódie pri všetkých strofách básne

– v gregoriánskom chorále rozlišujeme 3 typy chorálových spevov:
• sylabický štýl (typ spevu) – spev, v ktorom sa zhoduje jedna slabika textu s jedným tónom melódie
• neumatický štýl (typ spevu) – na jednu slabiku sa spievajú 2-4 tónové melizmy
• melizmatický štýl (typ spevu) – na jednu slabiku sa spievajú dlhšie melizmy (viec než 4 tóny)

– gregoriánske spevy sa spievali:

– responziorálne – striedanie sóla a zboru

– antifonálne – striedanie dvoch zborov v rámci jednej skladby

Chorál v dobovej kultúre

– zjednodušenie umeleckých prostriedkov má svoje korene v novej ideológii

– obmedzenie technických prostriedkov chorálu je typickým výrazom doby: je odrazom nového postoja k svetu a k umeniu, ktorý prinášalo kresťanstvo

– kresťanstvo prichádza s predstavou vyššieho ideálneho sveta, ktorý je nadradený nášmu pozemskému bytiu

– kresťania nechcú v umení zobrazovať realitu, ale radšej symboly vyššieho nadzmyslového sveta

– hudba rímskej spoločnosti neskorej antiky bola typická veľkými súbormi účinkujúcich, rôznymi kombináciami spevu a nástrojov, spájaním hudby s tancom a efektným predstavením

– pre bohoslužbu západného kresťanstva boli takéto hudobné prejavy rušivým prvkom – zmyslový zážitok, sluch, nemá brániť sústredeniu sa na myšlienku, modlitbu, posvätný text

– preto bola spočiatku hudba niekedy celkom vylúčená z bohoslužieb a preto nakoniec prevládol hudobný prejav, ktorý je zbavený všetkého, čo pôsobí na zmysly – čistá vokálna linka zbavená pulzujúceho rytmu, nástrojového zvuku i doprovodných hlasov

– dôvody použitia jednohlasu zdôvodňovala a argumentovala celá PATRISTIKA

– jednohlas vyhovuje z asketických dôvodov, je vhodný ku kresťanskej modlitbe, kedy sa kresťan prihovára bohu, nemôže byť pri tom veľmi rušený priveľmi zmyslovou hubou, aby sa nepripútaval k pozemskému (pozemskej kráse)

– melizmatická melodika a modelový typ hudobného prejavu má svoje korene v mimoeurópskych orientálnych kultúrach, v Stredomorí, na Blízkom východe

– tvorba chorálnych nápevov z melodických modelov sa stala jedným z hlasných princípov kresťanského spevu. Vyhovoval i nadosobnému ideálu kresťanskej filozofie: v takýchto nápevoch, ktoré zdanlivo nikto nevytvoril a ktoré sú pri tom majetkom všetkých, videli cirkevní predstavitelia výtvor ducha ,„pneumatu“, ktorý zostupuje k posvätným textom a napĺňa myseľ veriacich – hovorilo sa o „pneumatickom speve“

– k najjednoduchším druhom gregoriánskeho chorálu patria LEKCIE

– bol to prednes bohoslužobných čítaní a modlitieb podľa jednoduchých melodických modelov, jednoduchá recitácia na jednom tóne členená ustálenými melodickými obratmi (na vystihnutie interpunkčných znamienok textu)

– charakteristickým typom raného kresťanského spevu bola:

– PSALMÓDIA = spev žalmov

– je zhudobnením prozaických textov z Biblie

– veľmi asketický, recitatívny charakter

– žalmy sa spievali na tzv. žalmové tóny = melodické modely zložené z niekoľkých základných tónových výšok, s typickými obratmi pre začiatok, stred a koniec

– využíva len niekoľko melodických modelov

– neskôr pribudol spev hymnov:

– HYMNÓDIA = spev hymnov

– sú to latinské strofické piesne, ktoré sa objavujú od konca 4. Storočia

– od ostatných chorálnych spevov sa líšia veršovaným textom (sú zhudobnením poézie)

– jeden z najväčších autorov bol sv. Ambróz (žil v Miláne v 4. storočí; podľa neho sa nazýva i typ Ambroziánskej liturgie, jediná, ktorá sa požíva dodnes (jedinou výnimkou je kaplnka v Tolede, kde sa raz za čas spieva starý Mozarabský chorál)

– melódie gregoriánskeho chorálu sú zapísané v stovkách manuskriptov, datovaných od 9. Storočia – vznikajú liturgické knihy

OMŠA

– bola najzložitejším a najprepracovanejším typom bohoslužby

– bola najdôležitejším liturgickým prvkom

– prvou omšou bola vlastne posledná večera, od vtedy sú omše spomienkou na túto udalosť

– rané omše boli skutočne takýmito spomienkami

– uskutočňovali sa v katakombách

– predstavovali stretnutia veriacich a sýtenie chudobných – tu sa dialo „agapé“ = duchovná láska

– postupne sa podoba omše menila, začala sa ceremonializovať, kanonizovať

– OMŠA má cyklickú štruktúru = skladá sa z viacerých samostatných častí, ktoré tvoria celok

– 2 typy priebehu:
• ORDINÁRIUM = tzv. stále časti omše, ktoré sú na omši vždy
• PROPRIUM = tzv. premenlivé časti, ktoré sa menia podľa sviatku, roč. obdobia, či je pôst, advent, omša za zosnulých a pod.

ORDINÁRIUM:

– Kyrie

– Gloria

– Kredo

– Sanctus

– Benedictus

– Agnus dei
(- pozn. Sanctus a Benedictus sú niekedy spolu)

– práve tieto časti sú najčastejšie predmetom zhudobňovania

KYRIE ELEISON = pane, zmiluj sa

– ako jediná zo všetkých častí je v gréčtine

– pôvodne sa na jeho speve podieľali veriaci, kňazi len vyslovovali nejaký text a veriaci zborovo odpovedali (litánie)

– tento typ spevov možno sledovať už v starorímskych obetách (při kulte cisára), kresťania im však dali iný význam

– prvé správy o Kyrie sú zo 6. stor.

– zachovalo sa asi 250 melódií

– zaujímavé je, že Kyrie má špecifickú podobu v rôznych lokalitách (melódie sú často viazané na isté územie)

– forma Kyrie je 3-dielna, každý diel sa spieva 3krát

– pretože Kyrie eleison je striedané s Kriste eleison:

– ABA: A Kyrie eleison (3x)
B Kriste eleison (3x)
A Kyrie eleison (3x)

– prvýkrát sa objavuje forma, ktorá je tak typická pre európsku hudbu (spevy) – 3-dielna forma

GLORIA in exelsis deo = sláva bohu na výsostiach

– oslavný spev, hymnus, spätý hlavne s východným kresťanstvom (najstaršie zmienky)

– text je prastarý, objavuje sa už na začiatku 4. storočia v spise …

– zachovalo sa mnoho melódií, sú veľmi ozdobné – melizmatické

KREDO = verím (vyznanie viery)

– existuje niekoľko verzií

– potvrdené Nicejským koncilom (v maloázijskom mestečku Nikaia, lat. Nicea), r. 325

– niekoľko krát bolo zrušené a znova prijaté, až zostalo dodnes

– začína spievať kňaz

– pôvodne sa spievalo len pri krste (kedysi sa krstili len dospelí)

– Karol Veľký ho začlenil do liturgie ako stálu časť

– dvakrát sa potvrdilo ako súčasť liturgie v 11. storočí, keď sa Henrich II. zasadil o to, aby bolo prítomné i v rímskej pápežskej omši (a teda i na celom území, kde sa vyznáva kresťanstvo)

SANCTUS = svätý

– pravdepodobne najstarší spev

– spieval sa už v 14. stor.

– zmienka o melódiách sa zachovala až z 11. stor.

– pravdepodobne túto časť spievalo celé zhromaždenie (kongregácia)

BENEDICTUS

– je vlastne súčasťou Sanctu

AGNUS DEI = Baránok boží

– prvá zmienka o tomto speve je zo 7. stor.

– Baránok boží ako obraz Krista, ktorý sníma hriechy sveta

– spieva sa tak dlho, kým sa nepripraví všetko potrebné na lámanie chleba, resp. prijímanie

– neskôr sa zredukovalo na 3 opakovania

Liturgia omše

– nepozostáva len zo spievania a hovorenia slov, zahŕňa i gestá, postoje a rúcha

– rituál slávnostnej omše zo stredoveku sa odvodzuje z časti z rímsko-byzantského dvorského ceremoniálu neskorého staroveku

– v raných obdobiach nemal kňaz také postavenie ako neskôr

3. Hudobná filozofia, teória a estetika prvého tisícročia

– kresťanská patristika (začiatky 3. – 4. stor.) nastoľuje nový ideál života a človeka a tým aj nový ideál umenia

– v Ríme v 4. storočí suverénne vládne úpadková pôžitkárska hudba, tradícia starovekej rímskej hedonistickej hudobnej kultúry je stále živá

– odsudzovanie úpadkového hudobného hedonizmu a obdiv vznešenej jednoduchosti sú typickými zjavmi prechodu z antiky do stredoveku

– základy nového poňatia hudby určuje principiálne nový svetonázor – cirkevní otcovia hlásajú vnútornú harmóniu, ktorú možno dosiahnuť náboženskou askézou, podľa nich, človek má žiť v zhode, nie s prírodou, ale s Kristom

– z toho dôvodu sa stáva umenie zbytočné, nanajvýš ho možno tolerovať vtedy, keď napomáha uskutočniť nový transcendentný životný cieľ

– hudba je služobníčkou náboženstva, odmieta sa samostatné estetické pôsobenie hudby, pretože to odpútava od vlastného cieľa, ktorým je velebenie boha

– kresťanský spev mal byť dôstojný, skromný a jednoduchý, preto sa za najvyhovujúcejší spev považovala psalmódia s malým tónovým rozsahom

– raná kresťanská hudba od psalmódie po hymnódiu je svojím melodickým materiálom a formotvornými princípmi zmesou vplyvov helenistickej epochy a na vysokom stupni integruje najrozličnejšie židovské, sýrske a iné prvky

– nový hudobný priestor napĺňa pneumatický melos oddelený od textu, ktorý v podobe koloratúr a melodických formúl prekypuje ponad text

– v diele sa objavuje jediná všeobsiahla pneumatická melódia

– nový melodický materiál je teda „vzdušný“, široko klenutý spev, ktorý už formovo nie je členený tanečným, „časomerným“ rytmom antickej hudby, ale rytmickým systémom nového typu, ktorý nadväzuje na hovorený jazyk

– kresťanská ideológia bola spočiatku svetonázorom vykorisťovaných a búriacich sa ľudových más Rímskej ríše

– kresťanstvo sa mohlo stať náboženstvom utláčaných a vykorisťovaných preto, že vyjadrovalo odpor ľudových más voči Rímu, očakávanie príchodu Krista, ktorý zučtuje s neprávosťou a asketizmus postavený proti prepychu a spôsobu života vládnucich tried

– druhý príchod Krista však bol len ilúziou, a preto sa postupne nové náboženstvo menilo na podporovanú jednotnú organizáciu a štátnu cirkev

– zároveň sa rodí i nová hudobná estetika

– objavuje sa požiadavka kultúrneho univerzalizmu, ktorý smeruje k potlačeniu hudobných tradícií jednotlivých barbarských kmeňov, ktoré prechádzali ku kresťanstvu, no zároveň tieto „barbarské vplyvy“ ovplyvňujú liturgickú hudobnú prax a mnohé ich prvky sa integrujú do oficiálnych hudobných prejavov

– do popredia sa dostáva asketizmus i v rámci začlenenia hudby do liturgie – kresťanská patristika odmieta aristotelovskú katarziu (Augustínus: Vyznania – je neodpustiteľné, že divák prežíva katarzný umelecký zážitok pri sledovaní cudzích osudov a cudzích útrap)

– hudba ako „veda“, ako abstraktná teoretická disciplína dostala miesto medzi „siedmimi slobodnými umeniami“, ale skutočne znejúca hudba (hudba ako praktická zručnosť) bola značne podceňovaná

– novopythagoreizmus (matematický základ hudby)

– vychádza z toho, že hudba je vlastne veda, presnejšie, metrologická matematická disciplína

– počnúc klasifikáciou vied Martiana Capellu sa dostala v systéme „siedmych slobodných umení“ do kvadrívia, kde fungovala popri aritmetike, geometrii a astronómii

– v stredoveku sa vedy koncipovali ako systém siedmych slobodných umení, ktoré sa rozdeľovali do 2 stupňov

– trivium – gramatika, rétorika, logika

– kvadrivium – aritmetika, geometria, astronómia a muzika

– nad nimi stála teológia

– hudba sa pokladá za také umenie (ars), ktorého základom je matematická veda, nielen praktická skúsenosť

– harmónia sfér už nepredstavuje len metafyzický zákon bytia, ale aj spev anjelov

– Augustinus vo svojom šesťzväzkovom diele De musica nastoľuje tézu o správnej „modulácii“ (výber modu spievanej melódia), spev alebo hudba je podľa neho „veda“ o správnom používaní modov

– vývoj stredovekého modálneho systému bol postupný proces

– úplnú podobu dosiahol v 11. stor. – zahrňoval systém ôsmych modov, čiže cirkevných „stupníc“, odlišujúcich sa rôznym zložením celých tónov a poltónov v rámci diatonickej oktávy a rôznymi finálmi (= väčšinou posledný tón melódie)

– mody sa označovali číslami a spájali sa do párov: nepárne sa volali autentické, párne plagálne (odvodené)

– korene stredovekých modálnych stupníc nachádzame v Oriente

– základnou osobitosťou bolo opačné ponímanie stupníc ako u Grékov – zdola hore

– neskôr sa mody označovali slovne, použili sa názvy gréckych stupníc (dórsky, frygický, lydický atď. modus

– symbolicky označovali osem blažeností

– období okolo 9. storočia vyvrcholili i snahy o kodifikáciu jednotnej liturgie (gregoriánsky chorál), ktoré zavŕšil pápež Gregor Veľký

– snahy o kanonizáciu sa tu boli už dávno predtým (5. – 9. Stor.)

– prvým krokom, ktorý urobila cirkev k tomuto cieľu bolo založenie inštitúcie profesionálnych cirkevných spevákov a založenie rímskeho pápežského spevokolu Schola cantorum

– druhým významným vplyvom bol vývin notácie

– spočiatku, kým sa chorál tradoval ústne, postačovala notácia, ktorá slúžila na oporu pamäti – značky, tzv. neumy, sa písali nad text a označovali približné stúpanie a klesanie melódie, neurčovali presnú výšku, ani dĺžku – bezlinajková neumová notácia zachytávala melodickú líniu

– keď repertoár melódií vzrastal, objavuje sa potreba spresnenia notácie – v priebehu 10. storočia sa neumy vpisovali do rôznej výšky nad textom

– veľký pokrok znamenalo zavedenie linajky, okolo ktorej sa neumy grupovali

– Guido z Arezza už v 11. storočí používal štvorlinajkovú osnovu a dovŕšil tak predchádzajúce pokusy o zavedenie notovej osnovy

– zavedenie osnovy si vyžiadalo úpravu v písaní neum – vznikla notová hlavička a nôžka, zložené neumy sa spájali do tzv. ligatúr

– v 12. a 13. stor. sa v južnej Európe ustálili štvorhranné hlavičky, ktoré sa pri notovaní chorálu používajú dodnes

4. Prvé kompozície v rámci chorálových spevov
(jednohlasná hudobná tvorba)

– rozklad chorálu sa postupne dial dvomi základnými spôsobmi:

– 1. trópovanie (trópy a sekvencie)

– 2. viachlas

Princíp trópovania (9. storočie)

– prenikanie gregoriánskeho chorálu do nových oblastí je spojené so vznikom nových foriem, predovšetkým trópov a sekvencií

– chorál sa prispôsoboval novým podmienkam jednak podkladaním textov pod rozsiahle melizmy a jednak tvorbou nových melódií i s textami

– trópovanie úzko súviselo s cirkevnou politikou – ak chcela cirkev pritiahnuť k sebe obyvateľstvo, musela sa postarať o to, aby rozumelo bohoslužbe v chráme, mala teda záujem na prenikaní domácich prvkov do chorálu

– trópovanie predstavuje zásah do gregoriánskeho chorálu jednak na stránke textovej, jednak na stránke hudobnej (sylabickým podložením textu sa rušila melizmatika, do piesní sa vkladali i tanečné, „populárne“ melódie)

– typický je odklon od melizmatiky, čo sa prejavuje v textovom trópovaní chorálu a v sylabickom charaktere nových druhov

– charakteristickou vlastnosťou gregoriánskeho chorálu je prozaický text a k nemu prislúchajúca prekomponovaná forma, trópovanie vnáša do chorálu strofické textové útvary s veršovanými textami

TRÓPUS

– trópy pridávali nový textový a hudobný materiál do rámca už existujúcej liturgickej kompozície

– melizma v chorále sa podložila textom, pričom na každú notu pripadla jedna slabika textu

– išlo prevažne o textové doplňovanie na začiatku, v priebehu alebo na konci spevov

– niektoré trópy mali dokonca aj dialogické vsuvky (napr. Vianočné, Veľkonočné spevy) a boli zrejme predchodcami kresťanských drám

– trópus menil melizmatický spev na sylabický

– trópy môžeme označiť za jedny z najcharakteristickejších pamiatok pôvodnej európskej hudobnej tvorivosti

– postupne sa cirkev stavia nevraživo voči trópom – Tridentský koncil (okolo r. 1560) ich vylúčil z liturgie

SEKVENCIA

– pridávanie textového a hudobného materiálu, ale nie do rámca liturgickej kompozície, ale na koniec spevu

– sekvencie predstavujú podkladanie textu pod melizmu nasledujúcu po alelujatických jubiláciách
Alelujatické jubilácie

– skladajú sa z refrénu na slovo aleluja a z verša, za ktorým nasleduje opakovanie refrénu

– sólista spieva aleluja, ktoré zbor zopakuje a pokračuje jubilom (jubilus=oslava), čiže dlhou melizmou na finálnej slabike „a“

– sólisti ďalej spievajú verš, zbor sa pripojí pri poslednej fráze a napokon sa zborovo spieva aleluja s jubilom, tentokrát zvyčajne v dlhšej a ozdobnejšej podobe

– tieto predĺžené, obohatené opakovania sa nazývali sekvencie

– sekvencie vznikali sylabickým otextovaním dlhých meliziem nad poslednou slabikou spevu Aleluja

– od gregoriánskeho štýlu sa odlišujú prevažne sylabickosťou

– prvé sekvencie údajne napísal Notker Balbulus (notker=koktavý)

– bol to mních, ktorý žil v St. Gallen (Švajčiarsko), v 9. Storočí, zomrel v r. 912

– podložil slová pod dlhé netextové melizmy a údajne to urobil preto, aby sa melódia dala ľahšie zapamätať

– sekvencií existuje viacero typov

– sekvencie Tridentský koncil vylúčil z liturgie (s výnimkou štyroch sekvencií)

5. Raný viachlas v rámci chorálu,
hudobná teória v 9. – 10. Storočí

– sklon hudby európskeho severu k viachlasu

– odklon od mimoeurópskeho „orientálneho“ typu muzicírovanie, ktorého prvky sa objavili v gregoriánskom chorále a prechod k špecificky európskej hudobnosti

– namiesto skladania spevov z celých voľne obmieňaných tónových skupín nastupuje vytváranie melódií z jednotlivých tónov, ktoré mali presne určenú výšku

– i hudobná teória v tomto období objavuje možnosť zaznamenať výšku tónu zavedením notovej osnovy (Guido z Arezza)

– počiatky 1. tisícročia sa v hudbe európskeho stredoveku spájajú s počiatkami viachlasu v praxi bohoslužobného spevu

– išlo o pripájanie druhého hlasu k nápevom gregoriánskeho chorálu, najskôr len improvizované

– okolo roku 900 sa už objavujú v hudobno-teoretických spisoch konkrétne popisy viachlasu, ktorý sa od začiatku nazýval organum

– bol to spev v súbežných intervaloch kvinty a kvarty, po roku 1000 sa objavuje už i protipohyb

– prvé informácie o praxi organa prináša hudobnomatematický traktát Musica enchiriadis (9. stor.) , ktorého autorstvo sa pripisuje Hucbaldovi (Pseudohucbaldus)

– podľa nej vzniká organum vtedy, ak je hlavná melódia (vox principalis), prevzatá z chorálu, podkladaná paralelne, nota proti note, kvartami, kvintami alebo oktávami (vox organalis)

– prvýkrát v dejinách sa tu hudba chápe ako rozčlenená, ale statická vec, ako analógia vnútornej harmónie mnohorakého, ale staticky chápaného života; hudobný „súzvuk“ (konsonancia) je usporiadanosť a jednota simultánnej mnohorakosti

– organálna technika, organum

– organum znamenalo na začiatku improvizovanie kvintových a kvartových paralelizmov pridávaných k pôvodným gregoriánskym chorálom; organum zvukovo obohacovalo chorál bez toho, aby ho narúšalo

– organálna technika sa nazýva aj kontrapuktický štýl, čo znamená, že každá nota chorálu bola dopĺňaná notou (tónom) organálneho hlasu (punctum contra punctum)

– pôvodná gregoriánska melódia sa nazývala vox principalis a spevný sprievodný hlas vox organalis

– základné vývojové typy viachlasu:

– paralelné organum – na začiatku a na konci fráz zotrvávajú oba hlasy v unisone. Vox organalis zotrváva na východiskovom bode, kým sa medzi ním a vedúcim hlasom nevytvorí interval kvarty. Potom už oba hlasy postupujú paralelne.

– stranné organum – dva polohovo oddelené hlasy, postupujúce prevažne rovnakým smerom, a to v paralelných intervaloch rôzneho druhu, nie len v konsonantných kvartách, kvintách a oktávach

– smerovo nezávislé organum – smerovo vzájomne nezávislý pohyb dvoch hlasov, najmä protipohyb (ďalší moment osamostatňovania hlasov), pripúšťa sa kríženie hlasov

– melizmatické organum (florid organum) – organálny hlas je už nad melódiou, odlučuje sa od princípu nota proti note a stavia už viac nôt oproti jednej note chorálneho hlasu, kontrapunkujúca melódia sa stáva bohatšou, výraznejšou ako chorálna melódia

– stredoveká teória pokladala spočiatku čistú kvintu a kvartu za dokonalosť samu osebe, ostatné intervaly sa v teórii dlho pokladali za nedokonalé, disonantné, hoci do praxe prenikli už od 11. stor.

– organum sa spočiatku spievalo v rámci pobožností mníchov a nie v kostole, pretože takýto spev by rušil veriacich pri modlitbe

– neskôr cirkev organum prijala a väčšinou bolo vyhradené pre slávnostné príležitosti a pre sólistov

– Guido z Arezza – bol jedným z najvýznamnejších hudobných teoretikov tohoto obdobia

– vytvára základy stredovekej hudobnej teórie

– zaviedol štvorlinajkovú notovú osnovu – umelá hudba prechádza z ústneho tradovania do oblasti písomne fixovanej tvorby

– vytvoril metódu slomizačného spievania – 6 solmizačných slabík pripadlo na 6 tónov hexachordu vytvorilo solmizačný rad: ut re mi fa sol la

– v traktáte Mikrologus sa prihovára za voľné organum, kde sa voľne striedajú prímy, kvinty, kvarty a oktávy (spomína sa už v Musica enchiriadis)

6. Polyfónia 11. – 13. storočie

– florid organum = melizmatické Aquitánske organum

– vyvinulo sa na juhu Francúzska, zač. 12. stor.

– proti každej note chorálneho hlasu sa stavia viac nôt organálneho hlasu; väčšia melodická samostatnosť organálneho hlasu spôsobila narúšanie pôvodne plynulého toku chorálnej melódie a preťahovanie jej tónov

– chorálne melódia, ktorá tvorí základ polyfonických skladieb sa nazýva cantus firmus, spodný pridávaný hlas je tenor

– takýto spev je náročný na koordináciu hlasov (spevu) sólistov, hlavne po rytmickej stránke, pretože rytmus ešte nebol notovaný

– významným centrom polyfonickej tvorby bol kláštor Saint Martial de Limoges v južnom Francúzsku, tu sa komponovanli vyspelé organá, v ktorých sa dôraz definitívne presúva z chorálnej melódie na vox organalis

Škola (pri katedrále) Notre-Dame v Paríži, Notre-damské organum

– predstavuje významné centrum polyfonickej tvorby v 12. – 13. storočí

– je to prvá európska skladateľská škola

– notre-damské organum malo i rytmickú notáciu, zvuková podoba je oveľa dokonalejšia než u jeho štylistických predchodcov

– 3 štýly organa:

– organum purum s voľným pohybom oboch hlasov

– organum copula s voľným spodným hlasom a rytmizovaným horným hlasom

– organum diskant s oboma hlasmi v prísnom rytme

– používala sa tzv. modálna rytmika – spočíva v používaní šiestich hlavných rytmických vzorcov, modelov, tzv. modov, ktoré zodpovedali antickým básnickým stopám

– tieto modely sa opakovali po pravidelných skupinkách a striedali sa

– uzákonenie výlučne trojdobových modov sa v teórii zdôvodňovali číslenou symbolikou, posvätnosťou čísla 3 (svätá trojica apod.); trojdobé delenie sa považovalo sa dokonalé (perfekcio), oproti imperfektnému deleniu na dve

– najvýznamnejšími skladateľmi notre-damskej školy boli:

– majster LEONINUS, ktorému sa prisudzuje dielo Magnus liber organi de graduali et antifonario (veľká kniha orgán) – je to kniha liturgických spevov pre cirkevné sviatky celého roka

– jeho nasledovníkom bol PEROTÍNUS – bol prvým známym skladateľom štvorhlasných orgán

– v jeho organách sa strieda unisonový spev s polyfónnymi úsekmi, partie v melizmatickom saint-martialskom slohu s úsekmi, kde na jednu notu tenoru pripadá krátka melizma v organálnom hlase, tieto melizmatické pasáže plynú v modálnom rytme – takýto typ spevov sa postupne začal nazývať clausula = technikou organa spracúva len kratšie úseky chorálových melódií a medzi ne vsúva jednohlasné úseky liturgických spevov

– Perotínus a jeho súčasníci písali i trojhlasné (triplum) a štvorhlasné (kvadruplum) organá

– popri organách sa v Notre-Dame spieval i ďalší typ viachlasnej skladby – conductus – boli to jednoduché duchovné i svetské piesne, v ktorých boli novokomponované všetky hlasy, text bol rovnaký vo všetkých hlasoch (jednoduché umelé latinské básne duchovné a svtetské básne), všetky hlasy sa pohybovali v rovnakom rytme, nota proti note, zjednotené kadencie vo všetkých hlasoch

– konduktus bol prvým druhom stredovekého umelého viachlasu, ktorý nevznikol zdobením predom danej melódie, umelecká fantázia skladateľov dostala úplnú voľnosť

– hlavným a vývojovo najdôležitejším typom viachlasnej hudby v 13. storočí bolo moteto

– najskôr vznikal novovytvoreným sylabickým otextovaním vrchného hlasu (hlasov) clausuly

– ich spodný hlas (tenor) tvoril úryvok z gregoriánskeho chorálu

– hlavnou črtou moteta je to, že okrem základného textu, obsiahnutého v melódii tenoru (pochádzajúceho z gregoriánskeho chorálu), dostáva skladba samostatne prikomponované hlasy s novým textom

– jednotlivé hlasy sú rôzne rytmizované modálnou rytmikou

– neskôr sa v motete miešajú duchovné témy so svetskými, modlitby sa miešajú s truvérskou poéziou, tzv. spoločenské motetá rozprávajú o spôsobe života rozličných spoločenských tried v Paríži (alegória, politický či ironický text), nadobudli zložitú textúru: kadencie v hlasoch sa nekryli, text bol ťažko zrozumiteľný, často sa texty v jednotlivých hlasoch písali i v rôznych jazykoch– polytextuálnosť (najčastejšie fancúzsky a latinský text)

Ars antiqua, Parížska škola 13. storočia

– stredoveká viachlasná francúzska škola (približne 1250 – 1320)

– rozvíja sa moteto

– uvoľňuje sa schematický modálny rytmus moteta, melodika sa stáva spevnejšou a mnohotvárnejšou, rešpektuje sa vzájomný súzvuk hlasov, čo sa deje najmä v tvrobe skladateľov: Petrus de Cruce a Franko Kolínsky

– objavuje sa tendencia stvárňovať hlasy čoraz nezávislejšie, samostatnejšie

– frankónske a petroniánske moteto má vrchný hlas v rýchlejšom pohybe než spodné hlasy (diferencovaná textúra)

– výraznú zásluhu na týchto nových kvalitách moteta má Petrus de Cruce

– v r.1250 – 1280 Franko Kolínsky napísal spis Ars cantus mensurabilis (umenie menzurálneho spevu), v ktorom vytvoril jasný a prehľadný nový notačný systém menzurálnej notácie, kde majú noty individuálny tvar podľa rytmických hodnôt

– vychádza ešte z modov, preto základné delenie je na tri doby (perfektné)

– používa štyri samostatné notové znaky: duplex longa, longa (dlhá), brevis (krátka), semibrevis

– dalším významným skladateľom obdobia Ars antiqua bol Adam de la Halle

– vo svojej tvorbe sa pokúša spájať formu jednohlasných trubadúrskych a truvérskych piesní s viachlasovou technikou; z jeho pera sa zachovali stredoveké hry, napr. o Robinovi a Marion a piesne, tzv. kantilény

– najstarší zachovaný rukopis s hudbou ars antiqua je Bambergský kódex, tiež je známy Montpellierský a Turínsky kódex zapísané frankónskou notáciou, rukopis z Besanconu (13. stor), ako aj rukopisy z anglických kláštorov

– jedným z najvýznamnejších teoretikov tohoto obdobia bol Anonymus IV.

– Anglická polyfónia obľubovala žáner, ktorý sa nazýval rota – je to druh kruhového kánonu, v ktorom hlasy nastupujú postupne s tým istým melodickým materiálom

– najznámejším príkladom roty je tzv. letný kánon (Sumes is icumen in)
 
7. Jednohlasná duchovná hudba.
Jednohlasná svetská hudobná tvorba

– žije paralelne s cirkevným, duchovným organálnym viachlasom

– svetská hudba bola iba jednohlasná, pretože len kláštory a chrámy vytvárali priestor pre vzdelanie, a tak tu vznikal sofistikovaný cirkevný viachlas

– najstaršie zachované ukážky neliturgickej hudby sú spevy s latinskými textami

– prvé typy jednohlasných skladieb (o ktorých máme vedomosť) sú tzv. Vagantské a Goliardské piesne (14 piesní)

– druhý typ – kultúra kurtoázie: trubadúrska pieseň, truvéri, Minnessängeri

Vaganti, Goliardi

– boli to stredovekí všestranní umelci – skladali básne aj hudbu

– o svetskom jednohlase sa málo vie, informácie sú sporadické, najranejšie správy spomínajú hudbu Vagantov a Goliardov

– Goliardi – kresťanskí ariánski biskupi, ktorí neboli uznaní všeobecnou cirkvou, nemali duchovnú autoritu (čiže biskupstvo) a stali sa z nich putovní klerici. Svoj pôvod odvodzovali od biskupa Goliáša (Goliarda), ktorý sa ako prvý vydal po Európe a poukazoval na nedostatky (a pod.)

– Vaganti – putujúci študenti teológie, ktorí tvorili (spievali, písali), putovali ešte pred založením univerzít od školy ku škole. Najranejšie správy pochádzajú už zo 7. stor.

– najväčší repertoár vagantských a goliardských piesní v zbierke:

· Carmina Burana – najväčšia pamiatka, našla sa v benediktínskom kláštore Benediktbauern v Bavorsku v 13. stor., je v nej vyše 200 vagantských a goliardských piesní v latinčine, no nie všetky majú zaznamenanú aj melódiu. Sú v nej aj dramatické hry.

– ďalší dôležitý prameň piesní je rukopis z Camridge (11. stor.)

– tematika piesní je číro svetská, ľúbostná, erotická, zo života, ospevujú sa láska, život, víno, ženy ale nachádzame aj množstvo piesní satirických a spoločensko-kritických. Mnohé z nich priamo pranierujú život duchovných, najväčšia kritika sa vynášala na pápeža – stratu autority duchovenstva. Tiež sú tu piesne, ktoré ospevujú vandrovnícky spôsob života.

Jongleuri a minstreli

– často sa mylne spájajú s kultúrou trubadúrov

– jongleuri boli to rozprávači, zabávači, artisti, akrobati, trieda profesionálnych hudobníkov, ktorá sa po prvý raz objavuje okolo 10. stor.; muži a ženy, vandrujúci jednotlivo alebo v skupinách od dediny k dedine, od kláštora ku kláštoru, zarábajúci si hrami, spevom, nacvičenými trikmi a vystúpeniami trénovaných zvierat

– stali sa terčom útokov zo strany spoločnosti a cirkvi, ktorí im závideli slobodu a táto závisť sa transformovala do oficiálneho negovania a potlačovania žonglérskeho umenia

– spievali piesne, epické poémy o hrdinských činoch spievané na jednoduché melodické motívy v národných jazykoch – chansons des geste (Pieseň o Orlandovi – národný epos Francúzov, Artušovi, Tristanovi a Izolde, Lohengrin, Richard III. Levie srdce…)

– minstreli boli žongléri v službe feudála

– v 11. storočí sa sami organizujú do bratstiev, z ktorých sa neskôr vyvinuli hudobnícke cechy, puy

– 1227 – Koncil, ktorý zakázal kňazom, aby púšťali ? k bohoslužbám

– 1229 – študenti na Parížskej univerzite pápežského vyslanca vyniesli z mesta, na tom sa zúčastnili i Goliardi
 
Kurtoázna lyrika, trubadúri a truvéri

– rytierska kultúra, je to svetská kultúra, prvkovaná svetskými hudobníkmi pre svetské ciele

– trubadúr, truvér znamená to isté = vynálezca (textov a melódií)

– trubadúr ako termín sa používal v južnom Francúzsku

– truvér sa používal v severnom Francúzsku

– prax týchto hudobníkov sa rozširuje v 12. stor. hudbou trubadúrov v oblasti Aquitánie – Provensálsko (južné Francúzsko)

– písali v provensálčine – tzv. langue d’oc

– ich umenie sa rýchlo rozšírilo do severného Francúzska k truvérom, ktorí písali v langue d’truil, dialekte stredovekej francúzštiny

– obrazy tejto lyriky sú odozvou arabskej kultúry, používajú sa aj prvé sláčikové nástroje

– trubadúrska kultúra sa objavil na juhu Francúzska práve pre geografickú blízkosť k arabskej kultúre (Pyrenejský polostrov)

– arabská kultúra bolo toho času veľmi rozvinutá a kultivovaná, a práve Arabi nám sprostredkovali grécku kultúru a filozofiu

Hudobný štýl trubadúrov

– jednohlasný

– prevzali ho ďalšie generácie hudobníkov (truvéri, minnesängeri)

– zásadným spôsobom ovplyvnili svetský európsky viachlas (kantilény – rondo, balada)

– pre hudobnú štruktúru bola dôležitá štruktúra textu, texty boli strofické i litániové

– dovtedy bola jediným jazykom latinčina; trubadúrska kultúra začína využívať vernakulárne (všeobecne zrozumiteľné) jazyky

– trubadúri veršovali v provensálčine

– minnesängri – v starej nemčine

· kurtoázna lyrika – hlavnou témou bola láska k panej; trubadúr je oddaný sluha svojej milovanej, je preň nedosiahnuteľným objektom, po ktorom taký trubadúr neprestajne túži

· existoval vypracovaný kánon, čo je trubadúr voči panej povinný, ako jej má slúžiť

· odozva tejto kultúry existuje podnes v podobe zbožšťovania ženy

najvýznamnejší trubadúri:

– prvým trubadúrom bol údajne Viliam IX. z Aquitánie (1071-1127)

– založil kláštor pre kurtizány, čo bol otvorený výsmech cirkvi

– jeho lyrika bola najskôr sústredená na ženu ako na erotický objekt, neskôr sa posúva do zorného uhla zbožňovanej panej a vládkyne

– Bertrand de Ventadorn – slúžil na dvore Eleanor Aquitánskej

– Bertrand de Born, Arnaud Daniel (vynašiel verš sestínu), Raimbault de Vaqueiras – napísal veľmi známu Calenda maja, Piere Vidal

– rytieri sa objavili spolu s križiackymi výpravami na oslobodenie Svätej zeme (Jeruzalem) a pokresťančovanie; neskôr sa podnikali križiacke výpravy aj proti „kacírom“ (čiže proti akýmkoľvek odporcom či kritikom cirkvi v jej vtedajšej podobe)

– Križiacka výprava proti kacírom v Albigens (1208) podlomila trubadúrske umenie

– mnohí trubadúri boli feudálneho pôvodu (Richard III. Levie srdce, Viliam IX., Henrich IV.)
najvýznamnejší truvéri:

– Gace Brulé, Adam de la Halle (prelom k obdobiu viachlasu)

Minnesängri v Nemecku

– prví minnesängri importujú francúzske umenie

– minnesang vrcholí v osobe Waltera von der Vogerweide

– je tvorcom jednej z najznámejších piesní tohoto obdobia – Pieseň o Palestíne

– predstavuje najväčšieho lyrika svojej doby (12. stor.)

– Neihart von Reuenthal

– Wolfram von Eschenbach – napísal básne Parsifal a Titurel

– Heinrich von Meissen (Frauenlob) – jeden z posledných minnesängrov, zjednocuje text svojich piesní s melódiou tak, že sú neodlúčiteľne spojené (snaha o individualizmus)

– láska (Minne), o ktorej spievajú bola často viac zjemnelá jako trubadúrska a mala veľmi blízko k religióznemu tónu

– tematika: dvorská láska, náboženské a politické témy, ospevuje aj križiacke výpravy
Meistersingri

– boli to kupci a remeselníci nemeckých miest, pravdepodobní pokračovatelia minnesängrov v 14. – 16. stor.

– ich umenie bolo spútané pravidlami, hudba pôsobí meravo a nevýrazne

– Konrad von Wurzburg, Hans Sachs

Španielsko

– španielske jednohlasné piesne zahrňujú veľké množstvo tzv. cantigas, hymnov na kráľovnú

– pripomínajú piesne trubadúrov

– Alfonso X – Cantigas de Santa Maria

Taliansko

– talianske jednohlasné piesne sa volali laudy (spirituali) a spievali sa pri procesiách kajúcnikova mali hudbu vyložene populárneho charakteru

8. Hudba 14. Storočia – Ars nova (1320 – 1420)
Ars nova vo Francúzsku

– v 13. storočí mladí hudobníci odmietali Ars antiqu a oduševnili sa za nové hudobné ideály

– v r. 1320 vznikol spis Philipa de Vitry, ktorý nazval Ars nova (umenie nové)

– Philip de Vitry bol jedným z najvzdelanejších a najpokrokovejších mužov svojej doby, zbehlý vo filozofii, matematike, histórii, hudobnej teórii, bol diplomat, skladateľ a básnik, pracoval v službách francúzskeho kráľovského dvora a neskôr sa stal biskupom – no bol to kňaz nového, svetského typu, s osvieteným duchom

– hlásal novú myšlienku čistého, svojprávneho umenia

– jeho spis Ars nova znamenal revolúciu v hudobnej teórii

– P. de Vitry uznal za konsonancie už aj tercie a sexty

– rozobral nový notačný spôsob zachytávania rytmu:

– isorytmia – rytmizovanie skladby opakovanými, presne usporiadanými, ale voľne budovanými rytmickými modelmi (v tenore)

– talea – doslovne opakovaný rytmus

– color – doslovne opakovaná melódia

– colorovanie – zmena z párneho na nepárne metrum

– vedúcou formou Ars novy bolo moteto, ktoré sa oslobodilo od modálnej rytmiky a komponuje sa izorytmickým spôsobom

– obľúbenou technikou v 13. a 14. storočí bola tzv. hocketová technika: melódia sa rozdelí medzi dva hlasy, pričom jeden hlas vždy mlčí, kým druhý spieva

– termínom hocket sa označovala buď kompozičná technika, alebo samostatný druh kratšej skladby

– ďalším charakteristickým typom viachlasnej skladby 14. storočia boli kantilény – polyfónne svetské piesne, piesňové „formes fixes“

– boli to viachlasne (dvojhlasné, trojhlasné) spracované jednohlasné piesne, melódia bola v najvrchnejšom alebo v prostrednom hlase, všetky hlasy mali jeden text, kompozičná technika konduktová – t. j. mierne ozdobený kontrapunkt, nota proti note

– najrozšírenejšími druhmi kantilén boli: rondeau (strieda dve melodické myšlienky v nepravidelnom slede /napr. A b a A a b A/), ballade (melodický spevný hlas je písaný vo výraznom, expresívnom slohu, je stavaná ako tzv. barová forma doplnená refrénom /napr. A A B Cr/), virelai (sú písané pre jeden vokálny hlas a inštrumentálny tenor, majú jednoduchú kantabilnú melodiku, barová forma rámcovaná refrénom /napr. Br A A B Br alebo A b b a A/)

– cirkev nesúhlasila s takýmto smerovaním hudby a pokladala všetky prejavy polyfónie za zlé, čím takto bojovala i proti svetskej moci

– pápež Ján XXII. sa bráni svojom Avignonskom dekréte (bula z roku 1324-5) proti takýmto tendenciám, kritizuje viachlas

– tieto námietky však neboli dosť silné na to, aby sa zastavilo nové smerovanie hudby

– v hudbe prevažuje svetská hudba, skladateľ sa hlási k dvorskému životu a k spoločenskej kritike, získava významné spoločenské postavenie

– autorita pápeža je otrasená presídlením pápežského dvoru do Avignonu a následne pápežskou schizmou (na prelome 14. – 15. stor. boli dokonca traja pápeži)

– Ars nova vo Francúzsku predstavuje elitné umenie, elitárnosť vyplýva predovšetkým z okruhu jej konzumentov – je to časť šľachty a predovšetkým bohaté meštianstvo, čiže vzdelané vrstvy, ktoré boli schopné prijímať komplikovaný umelecký produkt; francúzska hudba Ars novy má v mnohom exkluzívny, experimentálny charakter, je rafinovaná a vyumelkovaná

– prameňmi našich vedomostí o francúzskej hudbe 14. storočia sú: rukopisné kódexy z Paríža s Machautovými skladbami, malý rukopis katedrálnej knižnice v Tournai, kódex z kapitulskej knižnice mestečka Ivrea v talianskych Alpách s hudbou z Avignonu, kódex zo Chantilly, Turína, Barcelony

– zaujímavým prameňom je Roman de Fauvel – je to veršovaný satirický román, útočiaci proti prehmatom cirkvi, nemorálnemu životu kňazov a rôznym politickým nešvárom

– verzia z r. 1316-1318 obsahuje asi 139 hudobných skladieb, ktoré predstavujú antológiu hudby tejto doby – od raných motet a chorálu až po pijanské piesne a izorytmické motetá

– najvýznamnejšie osobnosti francúzskej Ars novy sú: Philip de Vitry, Johannes de Murris a Guillame de Machaut

– Johhanes de Murris (asi 1290 – 1351)

– bol profesorom na Sorbone, stúpenec Vitryho

– napísal spis Ars novae musicae (1319)

– Guillame de Machaut (asi 1300 – 1377)

– najväčší skladateľ svojej doby

– písal motetá v izorytmickom štýle

– ťažisko jeho diela je však vo francúzkej svetskej, spoločenskej hudbe

– nadväzuje na svetskú monódiu 13. storočia, na truvérsku lyriku a na refrénové piesňové formy a privádza jednohlasnú piesňovú tvorbu do posledného rozkvetu

– jeho prínosom sú viachlasné spracovania týchto piesní

– jeho najobľúbenejšou formou bola ballada

– Machautova viachlasná svetská tvorba je vývojovo veľmi dôležitá, pretože tu experimentoval už so skutočnou voľnou polyfóniou

– jeho sloh je výrazným hudobným dorazom neskorostredovekého ducha

– Machaut uplatňuje princípy, ktoré sformuloval Vitry: používanie malých hodnôt, kolorovanie, ktorým sa vyznačuje synkopovanie a ostatné vybočenie z vyznačenej menzúry

– historicky významným dielom je Machautova omša Messe de Notre Dame, zvaná Korunovačná

Inštrumentálna hudba stredoveku

– stredoveké tance – estampidy

– nástroje sa používali ako sprievodné hlasy

– nástroje vnášali do hudby gotického veku i rôzne typy improvizovaného viachlasu

– veľmi rozšíreným bol doprovod dlhými súvisle držanými tónmi

– pri rôznych slávnostiach a mimoriadnych príležitostiach sa často vo funkcii fanfár objavuje neorganizované znenie rôznych nástrojov, ktoré nehrajú žiadnu melódiu

Ars nova v Taliansku

– umenie obdobia trecenta (14. stor.), obdobie rozvoja talianskeho viachlasu trvá podľa pamiatok asi od r. 1325 do r. 1425

– v 14. storočí sa vedľa Francúzska prvý raz stavia vo vývoji hudby ako rovnocenný partner Taliansko

– vývoj talianskej spoločnosti v tomto období dáva aj hudbe špecifický charakter

– oproti Francúzsku cíti táto spoločnosť oveľa menšiu zodpovednosť voči určitým vžitým vkusovým kánonom, je oveľa otvorenejšia, bezprostrednejšia a naivnejšia

– taliansky skladatelia dávajú prednosť voľnejším formám so spontánnejšia plynúcou melodikou a priehľadnou faktúrou (pred štrukturálnou komplexnosťou a prekomponovanosťou francúzskej hudby)

– estetickým kritériom sa stáva príroda a prirodzenosť

– talianska spoločnosť vyhradzuje umeniu nové miesto, zvýrazňuje zmysel pre krásu pozemského (čo súviselo s epidémiou moru, ktorá tu ohrozovala život i s prebúdzajúcimi sa humanistickými myšlienkami – Bocaccio, Dante)

– vokálna a inštrumentálna hudba sprevádzala všetky aktivity spoločenského života

– hlavným strediskom talianskej hudby 14. storočia sú mestá: Bologna, Padova, Perugia Modena a predovšetkým Florencia

– prvé zachované pamiatky polyfónnej hudby sa datujú až okolo r. 1330 – sú to dve skupiny rukopisov – stredotalianske a severotalianske

– v stredotalianskych nachádzame prevažne taliansku svetskú hudbu tohoto obdobia a jej hlavné druhy: madrigal, ballata, caccia

madrigal (asi od r. 1313)

– názov znamená báseň v materinskom, talianskom jazyku

– predstavuje zhudobnenie najčastejšie troch trojriadkových strof (každá sa spievala na tú istú hudbu); na konci veršov nasledovalo ritorenlo, pridané riadky textu, prinášajúce pointu, zhudobnené v inom melodickom štýle

– hlasy majú rovnaký text a postupujú v podobnom melodickom pohybe, pričom vrchný je viac melizmaticky vyzdobený

– madrigalový dvojhlas sa predvádzal vokálne, možno s nástrojovým zdvojovaním

– dáva sa veľký zreteľ na text, ktorému sa melódia prispôsobuje – melodický tvar je priamo daný textom

caccia

– bola písaná pre dva vokálne hlasy, postupujúce v prísnom kánone s voľným inštrumentálnm doprovodom

– opisujú sa tu živé scény z poľovačiek, rybačky, trhu, s vykrikovaním predavačov a kupujúcich, požiare, bitky, trúbenie, výkriky, hlasy vtákov, často sa využíva hocketová technika

ballata

– formálne pripomína francúzsky virelai, forma A b b a