Hudba - vypracované pojmy

Spoločenské vedy » Umenie

Autor: janka114
Typ práce: Referát
Dátum: 16.12.2009
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 583 slov
Počet zobrazení: 6 683
Tlačení: 441
Uložení: 449
VARIÁCIE
-  je to niekoľko dielna skladba, v ktorej sa zvolená téma opakuje v stále nových obmenách (variáciách), schéma: A A1 A2 A3 A4 A5 
-  slovo variácia – obmena sa používa v 4 zmysloch:
-  všeobecne akákoľvek obmena motívu alebo časti skladby
-  jeden zo spôsobov práce s motívom či témou v zmysle ozdobovania melódie
-  skrátený názov hudobnej formy „téma s variáciami“
-  obmeny témy v hudobnej forme „téma s variáciami“
-  táto forma vznikla v 16. Storočí
-  podľa spôsobu obmieňania hudobnej myšlienky rozoznávame dva hlavné typy variácií:
-  VONKAJŠIE
-  každá obmena myšlienky, pri ktorej nedochádza k podstatnej zmene; obmieňa sa spravidla iba niektorá zložka hudobnej reči
-  patria sem tieto variačné techniky:
- ornamentálne (formálne) variácie – zameriavajú sa na menšie obmeny, ktoré nemenia obsah a výraz hlavnej témy, forma a väčšinou i harmónia témy zostávajú zachované; (k melódii témy sa pridáva iný sprievod, melódia sa zdobí pridanými tónmi, akordmi, legato sa nahradí staccatom apod.)
- kontrapunktické variácie – súvisia s polyfónnou faktúrou skladby, melódia témy sa nemení, ale menia sa kontrapunktujúce hlasy; téma sa môže exponovať v rôznych hlasoch – najčastejšie v base; hlavné druhy kontrapunktických variácií sú chorálne variácie, passacaglia a ciacona
-  VNÚTORNÉ
- dotýkajú sa základných vlastností hudobnej myšlienky natoľko, že menia jej formový a výrazový charakter, mení sa viacero zložiek hudobnej reči naraz, skladateľ radikálne zasahuje do podoby hudobnej myšlienky
- charakteristické variácie – podstatnejšie menia ráz (charakter) hudobnej témy; z motívov hudobnej témy sa vytvárajú nové varianty, ktoré sa zreteľne líšia od celkového ladenia či žánru hudby témy a od ostatných variácií
- voľné variácie – ešte viac sa vzďaľujú od témy; z motívov hudobnej témy vznikajú celkom nové skladbičky s novou melódiou, sprievodom, formou i obsahom, niekedy nie je na začiatku ani uvedená téma, dá sa však rekonštruovať z jednotlivých variácií
 
-  variácie zvyčajne začínajú expozíciou témy
-  potom nasledujú jednotlivé variácie
-  na začiatku bývajú variácie jednoduchšie, neskôr zložitejšie 
-  autori významne uplatňujú princíp kontrastu – striedajú variácie rýchle s pomalými, lyrické s virtuóznymi, tematicky blízke s tematicky vzdialenejšími, molové s durovými ...
-  v jednoduchších cykloch sú jednotlivé variácie vzájomne oddelené, každá variácia končí úplným záverom a za ňou nasleduje ďalšia ako nová skladbička
-  v novších typoch sa objavujú medzi variáciami i medzivety
-  variácie výrazne gradujú – stúpa technická náročnosť, intenzita výrazu, dynamika, odklon od témy sa prehlbuje
-  zvyčajne sú tu dva vrcholy
-  variácie končia: kodou, opakovaním myšlienky (príp. vygradovaním myšlienky), fúgou
 
SONÁTOVÁ FORMA
-  je založená na kontraste dvoch či viacerých myšlienok a na rozvedení tohto kontrastu v priebehu skladby
-  jej vznik je spätý s vývinom inštrumentálnej hudby; názov sonáta vznikol na zač. 17. Stor. a používal sa na označenie skladieb hraných (sonare = hrať) na rozdiel od skladieb spievaných (cantare = spievať)
-  sonátová forma sa skladá z troch hlavných dielov: expozícia, rozvedenie a repríza
-  okrem týchto častí môže obsahovať i introdukciu a kódu, takáto forma sa zvyčajne nazýva veľká päťdielna sonátová forma
-  sonátový formový typ sa uplatňuje v cyklických i necyklických skladbách
 
EXPOZÍCIA
-  má za úlohu uviesť myšlienkový materiál  - viacero samostatných hudobných myšlienok navzájom odlišných
-  tieto medzi sebou kontrastujú – v oblasti tematickej, v tonalite, tempe, rytme, faktúre atď.
-  hlavný, základný kontrast je medzi myšlienkou hlavnouvedľajšou, tieto myšlienky bývajú od seba oddelené medzivetou
-  vnútorná štruktúra expozície: 1. Hlavná myšlienka al. myšlienková skupina
2. medziveta
3. vedľajšia myšlienka, al. myšlienková skupina
4. záverečná myšlienka al. myšlienková skupina
hlavná myšlienka býva ústredným tematickým jadrom sonátovej formy
-  má byť výrazná a spôsobilá na ďalšie rozvíjanie a variačnú prácu
-  jej tonalita je zvyčajne hlavnou tonalitou – tonálnym centrom skladby
-  sú dva hlavné typy formulácie hlavnej myšlienky:
typ uzavretý – ide o formovú zaokrúhlenosť, periodickú dopovedanosť, harmonicky úplný záver v hlavnej tónine. Medzi ukončením hlavnej myšlienky a začatím medzivety býva zvyčajne cezúra.
typ otvorený – posledná časť hlavnej myšlienky nie je tematicky a harmonicky ukončená, plynulo prechádza do medzivety
 
medziveta – má za úlohu preklenúť tonálny rozdiel medzi hlavnou a vedľajšou myšlienkou, oddeliť od seba myšlienky a vytvoriť prechod
-  má zvyčajne charakter evolučnej hudby, vyhýba sa periodicite, dáva prednosť voľnému rozvíjaniu hudobného procesu, je harmonicky labilnejšia
-  medzi koncom medzivety a zač. vedľajšej myšlienke je vždy cezúra
 
vedľajšia myšlienka – prináša nový kontrastný hudobný materiál, je typom expozičnej hudby
-  má otvorený koniec
-  svojím charakterom sa líši od hlavnej myšlienky čo možno najväčším počtom rečových prvkov: melodika, harmónia, faktúra, dynamika, tempo apod.
záver – má úlohu ukončiť expozíciu, často sa skladá z viacerých myšlienok
 
ROZVEDENIE
-  má za úlohu motivickou prácou rozviesť myšlienky, ktoré boli uvedené v expozícii a tým naplniť zmysel skladby
-  je typom evolučnej hudby
-  rozvedenie je bohaté na rôzne kontrasty, gradácie, spády, prudké zlomy, myšlienky sú variované, niekedy sem skladateľ vnáša nové myšlienky na zvýšenie kontrastu, do popredia sa dostáva dynamická stránka hudobného výrazu
 
REPRÍZA
-  opakuje myšlienkový materiál expozície s tonálnymi príp. inými zmenami
-  často zostáva v oblasti hlavnej tóniny skladby
-  dostávajú sa do nej aj prvky z rozvedenia (variácie, zhrnutie hlavných postupov z rozvedenia)
 
-  z necyklických skladieb sú najčastejšie v sonátovej forme písané predohrysymfonické básne
-  v sonátových cykloch sa sonátová forma uplatňuje v prvých a posledných častiach

cyklická sonátová forma
-  (symfónie, komorné skladby) má zvyčajne 4 časti:
1.  – úvodná, dramatická, máva stredne rýchle tempo (Allegro, Allegretto, Allegro moderato); prevažne komponovaná v sonátovej forme
2.  – pomalá časť, spevná (Largo, Adagio, Andante); formy dvoj-, trojdielne, variácie, rondo
3.  – je rýchla, má tanečný charakter ako menuet alebo scherzo (Allegreto, Vivace); zložená veľká trojdielna piesňová forma
4.  – záverečná rýchla časť (Allegro, Vivace, Presto); zvyčajne rondová alebo sonátová forma
-  každá časť má svoj vlastný tematický materiál, vzájomne dostatočne kontrastný
-  niekedy sa niektorá myšlienka cituje v inej časti, ide o tzv. reminiscenciu (spomienku)
-  prvá a posledná časť býva takmer vždy v rovnakej tónine, čím sa vytvára tonálna os cyklu
 
suitový cyklus – v minulosti sa skladal s presného počtu tanečných skladieb
-  dnes je to voľnejšie spojenie viacerých charakterovo odlišných hudobných obrazov, z nich len niektoré môžu byť tanečnej povahy

RONDO
-  nie je cyklická, ale plynulá forma
-  rondo je viacdielna forma, v ktorej sa jedna základná myšlienka niekoľkokrát opakuje/navracia a jej návraty sú poprekladané rôznymi kontrastnými myšlienkami
-  tieto myšlienky prechádzajú plynulo jedna za druhou
-  hlavná myšlienka sa navracia na spôsob refrénu po vybočeniach
-  rondo – pozostáva aspoň z 3 rôznych myšlienok (A, B, C)
- hlavná myšlienka sa aspoň 3x opakuje
-  najjednoduchšia formová schéma: ABACA
-  rondo má pôvod v usporiadaní tanca, v ktorom sa striedali výstupy párov s tancom tanečníkov
-  vo Francúzsku sa v 13. – 15.stor. označovalo slovom rondeau jeden druh tanečných piesní s refrénom, kt. spievali sólisti so zborom
-  podľa striedania myšlienok a podľa spôsobu ich usporiadania rozoznávame rondá piatich typov (podľa Burlasa):
¨  nižšie rondové typy

Rondo 1. typu = malé rondo = barokové rondo = couperinovské rondo
-  má jednu hlavnú myšlienku A , ktorá sa niekoľkokrát opakuje a medzi jednotlivými opakovaniami stoja medzivety ako spojujúce články
-  schéma: A1 mv A2 mv A3 mv; ...+koda; A s indexom = malá obmena
-  hlavná myšlienka sa nazýva rondo a je zvyčajne hudobne závažnejšia a dlhšia
-  vedľajšie myšlienky (medzivety) sa nazývajú kuplety (couplet) a sú kratšie a majú otvorený charakter
-  vzniklo o období baroka a skladal ho najmä F. Couperin (podľa neho couperinovské)
 
Rondo 2. typu
-  má hlavnú myšlienku a vedľajšiu myšlienku, ktorá sa od hlavnej odlišuje charakterom a tóninou
-  schéma: ABABA; ABAB + koda
-  hlavná myšlienka máva uzavretú periodickú stavbu, kým vedľajšia je často stavaná neperiodicky
 
Rondo 3. typu = veľké rondo
-  má tri a viac myšlienok – je to forma polytematická
-  prvý a tretí diel tvorí trojdielna forma ABA a stredný diel je kontrastný C
-  schéma: ABA C ABA; ABACADA – A je variovaná + tonálne zmeny
-  hlavná téma sa vracia v rôznych tóninách, často i skrátená, variovaná alebo evolučne spracovaná
-  veľké rondo je formovým typom, ale aj vyhraneným hudobným žánrom s osobitým obsahom a výrazom
-  píše sa vždy v rýchlejšom tempe a vyžaduje odľahčený spôsob prednesu, vtipný a hravý
 
¨  vyššie rondové typy
-  sú pod vplyvom sonátovej formy
Rondo 4. typu
-  ABA C ABA
-  hlavná myšlienka si zachováva stálu (hlavnú) tóninu
-  posledný diel (ABA) je celý v hlavnej tónine
 
Rondo 5. typu
-  ABC D ABC + koda
-  Má zo sonátovej formy kompletnú expozíciu a reprízu, namiesto rozvedenia sa však objavuje myšlienkovo i tonálne kontrastný stredný diel
 
CONCERTANTNÝ PRINCÍP, KONCERT
-  je založený na farebnom, dynamickom a sčasti aj myšlienkovom protipostavení zvukových telies, skupín a jednotlivých samostatných hlasov, ktoré sa v rámci hudobnej skladby striedajú a navzájom kombinujú
-  spočiatku sa objavuje v období renesancie  vo vokálnych polychórických skladbách v Benátkach (Chrám sv. Marka) – Adrian Villaert 1x použil tento princíp, dosiahol ho dislokáciou zboru na 2 časti a umiestnením do 2 častí priestoru
-  začiatkom baroka sa tento princíp uplatňuje aj v inštrumentálnej hudbe
-  pod tento pojem zahrňujeme:
¨  koncertantná sinfonia
-  trojdielna cyklická skladba, kde sa skupina hudobníkov rozdelí do dvoch skupín, v komornom obsadení kontrastovali oproti sebe jednotlivé nástroje
¨  concerto grosso
-  je založený na farebnom kontraste a kontraste intenzity a dynamiky medzi menšou skupinou nástrojov (concertino, concerto piccolo) a skupinou nástrojov obsadenou hromadne (ripieno, tutti, concerto grosso)
-  na prednese skladby sa skupiny striedajú alebo hrajú spoločne
-  cyklus concerta grossa nemal ustálený počet častí, spočiatku bol zväčša štvordielny, neskôr sa ustálil ako trojdielny (rýchlo – pomaly – rýchlo)
-  hrávalo spolu 7 – 10 hráčov (ansámbel)
-  veľkými majstrami concerta grossa boli Arcangelo Corelli, Alessandro Stradella a i.
-  tento princíp farebného a dynamického kontrastu sa v baroku vyvíjal preto, že v tomto období sa „vyvinuli“ rodiny nástrojov, veľa sa experimentovalo so zvukom a s nástrojmi
Koncert
-  koncert sólistu s orchestrom sa vyvinul z concerta grossa začiatkom 18. Stor. najmä zásluhou Antonia Vivaldiho
-  v sóle sa uplatňuje technická virtuozita sólistu
-  koncert sa ustálil ako trojdielna cyklická forma so striedaním tempa: allegro – andante – allegro
-  prvá časť býva v sonátovej forme, druhá vo forme piesňovej alebo variačnej, tretia ako rondo
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Umenie

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

0.022