Romantické divadlo

Romantické divadlo

– 19. stor., postupná likvidácia feudalizmu + nástup a stabilizácia kapitalizmu + moci sa chytá buržoázia + rozvoj výrobných síl + priemyselná revolúcia

– v prvej polovici storočia prevládajú v umeleckých dielach tóny nesúhlasu s danou skutočnosťou – konfrontácia odmietanej reality s vyznávaným ideálom ušľachtilejšieho sveta, útek do iného, vznešenejšieho života alebo do snov = tóny romantického protestu, individuálnej vzbury

– v druhej polovici – realistické diela

– typickou postavou javiska romantického divadla bol prenasledovaný a väznený hrdina, často vnútorne rozorvaný, ktorý obetovaním života vyzýval k odporu proti vtedajšej spoločenskej skutočnosti / alebo svoju vnútornú krízu riešil únikom z civilizácie do prírody, do minulosti, do snov či mystiky

– dôraz na emocionalitu

NEMECKO

– únik, protest, skepsa

– Ludwig TIECK: zakladateľ tzv. osudovej drámy (jednotlivec platí utrpením a smrťou vinu, ktorú spôsobili vplyvy mimo neho – tragický údel, osud) – dráma Jenovefa

– Heinrich von KLEIST: tiež osudová dráma – Katynka z Heilbronn, Kleist vytvoril i drámu silného nacionálneho pátosu – Hermannova bitka, napísal štúdiu o bábkach

– Ch. D. GRABBE: tiež osudová dráma – Vojvoda Theodor von Gothland, písal grotesky – Žart, satira, irónia a hlbší význam

– Georg BUCHNER: revolučný autor – Dantova smrť, Vojcek (prudké striedanie krátkych výjavov, na osude človeka z ľudu obnažil neudržateľnosť vtedajších sociálnych pomerov)

RAKÚSKO

– línia oficiálnej básnickej drámy Franza Grillparzera a Friedricha Hebbela (Judita, Gygov prsteň)

– okrem tejto línie sa vytvoril žáner originálnej viedeňskej ľudovej komédie – nadväzovala na tradíciu kočovného plebejského divadla. Náplňou boli tzv. singšpíly (hry so spevmi), kúzelné fantastické hry, ľudové veselohry viedeňského koloritu. K tvorcom patril napr. Ferdinand Reimund a J. N. Nestroy

– Nestroy – ostro politicky a protimeštiacky vyhrotené komédie Sloboda v Kocúrkove, Lady a krajčír

– rýchly epický spád v prudkom slede často krátkych výjavov + miesto pre lyriku a filozofické meditácie

FRANCÚZSKO

– rozčarovanie, úzkosť, vnút. kríza, búriaca sa osobnosť

– to bolo char. pre diela Victora Huga (Cromwell), Alexandra Dumasa (Jindřich III.)

– ďalší autori: Prosper Mérimée, Alfred de Musset, Alfred de Vigny

– romantická dráma sa búrila proti pravidlám a dogmám klasicizujúcej estetiky – príbehy obnažujú rozporuplné vnútra hrdinov – často krát sa stáva autorskou sebaprojekciou, demonštráciou básnikových osobných stavov, jeho myslenia a emócií

– premena herectva: extrémne polohy, založ. na hlbokom zážitku a vypjatej subjektivite, tvorba emocionálne pôsobivých postáv, prehnané gestá i hlasový prejav

– div. priestor: bohatá "podívaná", emocionálne zaujať, vzbudiť príslušnú náladu a atmosféru, iluzívna maliarska scéna, dôraz na citovú účasť publika, svetelné efekty (mesačný svit, stmievanie, východ a západ slnka), dôležitá je ATMOSFÉRA

– Wargner: umiestnil orchester pod úroveň javiska, zaviedol oponu sťahovanú do strán, zaviedol amfiteatrálne usporiadanie a hľadisko ponoril do tmy

– Karl Immermann: režisér, riaditeľ divadla v Düsseldorf, v duchu Shakespeara zbavil scénu dekorácií, zaviedol nový systém skúšok (čítaná, práca v skúšobni, skúšky na javisku), žiadal presné stvárnenie a vyjadrenie básnikovho diela, súhru a ucelenosť inscenácie

RUSKO

– romantická dramatika Puškinova(Boris Godunov) a Lermontova (Maškaráda) – pátos protestu a odporu proti konzervativizmu a spoločenskému útlaku, kritika panujúceho rádu

– realistická, z životnej skúsenosti vyťažená, dramatika Gogolova