Demokritova estetika

1. DEMOKRITOVÉ ESTETICKÉ SPISY
D. patril k iónskym filozofom, avšak okrem filozofie sa zaujímal o rôzne témy, najmä o teóriu poézie a umenia (spisy: O RYTMOCH A HARMÓNII, O POÉZII, O KRÁSE SLOV, O HOMÉROVI, O SPEVE,…)
  Neskorší grécki historici v ňom videli zakladateľa estetiky.
 
2. UMENIE A PRÍRODA
Jedna z najvšeobecnejších Demokritových myšlienok o umení sa týkala závislosti umenia od prírody -  „V najdôležitejších veciach sme sa stali žiakmi živočíchov. Od pavúka sme sa naučili umeniu tkať a plátať, od lastovičky stavať domy a od spevavých vtákov, labute a slávika spievať, tým, že sme ich napodobňovali.“
Demokritos tu hovorí o napodobňovaní prírody umením a používa slovo „mimézis“. Ale už nie v tom význame, aký toto slovo malo v choreii, nie v zmysle hereckého napodobňovania citov, ale v konaní podľa vzoru prírody, najmä podľa spôsobov jej činnosti.
Demokritos obrátil pozornosť aj na ďalší moment súvisu umenia a krásy s prírodou: to, že niektorí ľudia rozumejú kráse a usilujú sa o ňu, je podľa neho taktiež darom prírody.
 
3. RADOSŤ UMENIA
Iná D. myšlienka sa týkala pôsobenia umenia. Tvrdil totiž, že pohľad na krásne diela poskytuje veľa radosti. Táto jeho veta je najstarším spojením pojmov krásy, pozorovania a radosti.

4. INŠPIRÁCIA
Jeho nasledujúca myšlienka sa týkala vzniku umenia. Tvrdil, že nikto bez ošiaľu nemôže byť dobrým básnikom. - básnickú tvorbu vyvodzoval zo zvláštneho stavu vedomia.
Avšak túto tvorbu nechápal ako niečo, čo sa riadi nadprirodzenými silami, ale práve naopak, pokúšal sa ukázať, že sa spravuje silami mechanickými.
Toto bolo nové stanovisko, rozchádzajúce sa s tradíciou básnikov, ktorí svoju tvorbu vyvodzovali z inšpirácie múz.
Tvorba teda, ako všetko, čo sa deje na svete, bola preňho mechanickým procesom, ktorý sa však uskutočňuje za mimoriadnych podmienok, nie síce za nadprirodzených, ale za nadnormálnych.

5. DEFORMÁCIE V UMENÍ
Skúmal ako sa v súlade s prírodným zákonmi šíria lúče a pôsobia na zrak a ako treba postupovať, aby sa maľby nejasne namaľované menili v očiach divákov na zreteľné obrazy a aby plocho namaľované predmety zdali sa vypuklé a hlboké.
Jeho cieľom bolo, aby diváci videli veci také, aké sú v skutočnosti. Nepoučoval umelcov, k čomu majú smerovať, ale ukázal im ako majú konať, aby dosiahli účinok, o aký sa usilujú. (umenie analyzoval, a nie normoval)
 
6. ELEMETNÁRNE FARBY
Rozmýšľal menovite o tom, na aké elementárne farby by sa dali rozložiť všetky farebné odtiene, s ktorými sa stretávame. Patrilo to skôr do optiky, ale súviselo to aj s teóriou umenia. Demokritos podobne ako Empedokles pokladal za elementárne štyri farby: bielu, červenú a žltú.
 
7. HUDBA AKO ZÁLEŽITOSŤ PREPYCHU
Jeho názor na hudbu bol negatívny. Hovorí, že hudba nie je dôsledkom nevyhnutnosti ale prepychu, teda hudba nepatrí k prvotným činnostiam človeka, bola vecou ľudského výmyslu a nie vecou prírody.
 
8. MIERA, SRDCA A PROSTOTA
  Demokritos si podobne ako ostatní Gréci cenil mieru vo všetkých ľudských činnostiach a výtvoroch, a teda aj v umení a kráse. Táto myšlienka bola v súlade s jeho hedonistickým chápaním: „Ak sa prekročí správna miera, aj to najpríjemnejšie sa môže stať najnepríjemnejším.
Uznával duchovnú krásu rovnako ako telesnú a písal, že bez faktora inteligencie telesná krása je iba zvieracou.
Popri racionálnom faktore uznával v kráse faktor, tvrdil, že krása nie je úplná, ak sa prihovára iba zmyslom alebo rozumu, ale nie citu, ak je podľa jeho slov, „pozbavená srdca“.

Zhrnutie:
1., Jeho postoj bol postojom empirika a materialistu. Prejavilo sa to predovšetkým v tom, že sa zaoberal skôr teóriou umení jako teóriou krásy.
2., Vo vzťahu k umeniam ho zasa priťahovali skôr opisy jako predpisy.
3., Umenia pokladal za výtvory prirodzených ľudských síl. Bol presvedčený, že vznikajú bez božskej inšpirácie, že ich vzorom je príroda a ich cieľom zase príjemnosť.