60 rokov Bábkového divadla v Žiline

60 rokov Bábkového divadla v Žiline – najstaršie profesionálne bábkové divadlo na Slovensku

Bábkové divadlo Žilina je kultúrna a umelecká inštitúcia, repertoárové divadlo so stálym súborom, ktorého hlavným predmetom činnosti je vytváranie podmienok na vznik a šírenie bábkarskej a alternatívnej divadelnej tvorby pre deti a mládež.

História

Bábkové divadlo Žilina je najstaršie profesionálne bábkové divadlo na Slovensku a v roku 2010 slávi 60 rokov svojej existencie. Do dnešnej doby sa na jeho javisku uviedlo 213 premiér, účinkovalo na 4 kontinentoch sveta, (Amerika, Ázia, Afrika, Európa), v 33 krajinách (Mexiko, Filipíny, Egypt, Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Francúzsko, Grécko, Nemecko, Rakúsko... ) a odohralo na domácich a zahraničných scénach vyše 12 000 predstavení, ktoré videlo viac ako 2 500 000 divákov.

Prvá slovenská bábková scéna vznikla v roku 1950 pri Krajovom divadle pracujúcich vŽiline. Jej zakladateľmi boli vedúce osobnosti ochotníckej Bábkovej scény „Radosť“ v Žiline, páni Bohuš Žďársky a Teodor Zvara.

Bábkové divadlo Žilina sa v roku 1961 odčlenilo od činoherného divadla, medzitým premenovaného na Divadlo Petra Jilemnického. Úspešnú tvorivú činnosť zaznamenal v tomto období interný režisér Ján Hižnay (1966 – 1969) spolu so svojim tvorivým partnerom Jaroslavom Pivkom, s ktorým zrealizoval celú sériu rozprávok ako „Popolvár, najväčší na svete“, „Kresadlo“, „Trojruža“ a iné.

Do Žiliny neskôr nastúpili prví slovenskí absolventi Bábkarskej katedry DAMU v Prahe, vtedy jedinej vysokej bábkarskej školy. Patril medzi nich napríklad Vladimír Predmerský - režisér a dramaturg divadla v rokoch 1956 – 1961.

V 70. a 80. rokoch divadlo spolupracovalo s mnohými, najmä českými režisérmi. Dominantné postavenie však mal domáci režisér Milan Tomášek, od roku 1982 umelecký vedúci divadla. Počas svojho pôsobenia naštudoval nielen klasické bábkové hry, ale i adaptácie detskej prózy vo vlastných úpravách. Milan Tomášek zrežíroval v BD Žilina vyše tridsať inscenácií. Pôsobil v divadle do roku 1987.

V roku 1981 sa stal riaditeľom divadla Ján Papp, ktorý vystriedal riaditeľku Lýdiu Lizoňovú.

V 80. rokoch pôsobili v BD Žilina dve významné osobnosti českého a slovenského bábkového divadla – režisér Karel Brožek a autor a dramaturg Jozef Mokoš. Vytvorili niekoľko mimoriadne zaujímavých inscenácií, s ktorými sa súbor prezentoval aj na domácich a zahraničných prehliadkach. Medzi najzaujímavejšie inscenácie patrili symbolická hra J. Kvapila „Púpavienka“ v úprave J. Mokoša a javisková kompozícia „Obrazy z dejov ríše Veľkomoravskej“ v úprave Jána Pappa.

Prelom 80. a 90. rokov bol pre Bábkové divadlo Žilina obdobím hľadania, v ktorom prebiehala generačná výmena umeleckého súboru, v rámci ktorej sa v divadle vystriedali aj viacerí dramaturgovia – Barbara Turčíkova, Jozef Mokoš, Dagmar Inštitorisová, Peter Ničík a režiséri – Karel Brožek, Ondrej Spišák, Jiří Davídek.

V 90. rokoch sa v BD Žilina vystriedalo niekoľko riaditeľov. Jána Pappa vystriedal Ján Hižnay, neskôr Vladimír Soviar, ktorý angažoval novú generáciu mladých tvorcov.

Entuziazmus tvorcov ako Ivan Kmeco, Nikita Slovák a Anton Šulík ml. v súčinnosti so skúsenejšími kolegami otvárali cestu hľadania, spoznávania nového. Potrebu vlastnej filozofie tvorby vyjadrili vo svojom programe „Projekt Archa“ v sezóne 1994/95. Prvá inscenácia Projektu Archa „Keď veľryby spievajú“ bola ambicióznym, autorsky i réžijne úspešným projektom.

Anton Šulík ml. sa stal v roku 1994 interným režisérom divadla a od roku 1996 aj jeho riaditeľom. Dramaturgia divadla sa od začiatku pokúšala o zložitejšie, divadelne bohaté inscenácie a projekty. Patrili medzi ne napr.: „Podivuhodné dobrodružstvá Dona Quijota“ (v spolupráci s výtvarníkmi Ivanom Hudákom a Františkom Liptákom ), „Strašidlo Cantervillské“ či rocková balada na juanovské motívy „Don Juan 96“ v réžiách Antona Šulíka ml. Permanentnými spolupracovníkmi tejto vízie boli scénograf Boris Kudlička a hudobník Peter Vaňouček.

V roku 1999 sa riaditeľkou BD Žilina stala členka umeleckého súboru Bibiana Tarasovičová. Problémom, ktorý musela prioritne riešiť bola mimoriadne ťažká finančná situácia a zadĺženosť divadla. Aj napriek tomu jej úsilie smerovalo hlavne k opätovnému otvoreniu divadla novým tvorcom a osobnostiam, ku vzkrieseniu pôvodnej bábkárskej tvorby pre deti a mládež. Inscenácie ako „Najstaršia rozprávka“, „O hlúpej žene“, „Čarodejník z krajiny OZ“ boli konfrontáciou divadla s názormi, myslením a vnímaním nových tvorcov.