Románsky sloh a umenie

Spoločenské vedy » Umenie

Autor: studak
Typ práce: Referát
Dátum: 10.02.2012
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 941 slov
Počet zobrazení: 10 502
Tlačení: 453
Uložení: 477
ROMÁNSKY SLOH
Z hľadiska jazykovedného pojem „románsky“ sa používa na jazyky latinského pôvodu. Od 19. storočia sa všeobecne zaužíval na označenie umenia, ktoré sa rozvíjalo na Západe po rozpade Karolínskeho cisárstva. Okolo roku 1000 mal vývoj umenia dve tváre : V Otonskej ríši sa zrodilo pomerne rovnorodé cisárske umenie, zatiaľ čo v ostatných krajinách Západu sa uplatňovali rozličné novátorské experimenty, z ktorých sa zrodilo Románske umenie. Časové vymedzenie slohu sa v jednotlivých krajinách líši ( Nemecko 11. storočie – ešte pretrváva Otonská renesancia, Francúzsko polovica 12. storočia – sa už ohlasuje umenie Gotické, Čechy 13. storočie – ešte sloh románsky) a aj charakter umenia sa v rôznych oblastiach značne odlišuje.

V druhej polovici 13. storočia románske umenie dožíva popri gotických formách, ktoré sa rozvíjali už viac ako storočie v mnohých západných mestách. Veľa budov stavaných v románskom slohu sa dokončilo v gotickom.

Intelektuálny a umelecký život bol uzavretý v kláštoroch a opátsvach, kde sa sústreďovala väčšina kňazov. Rímska cirkev bola v tom čase závislá od svetských vrchností. Okolo roku 1000 pokrok v organizácií a vybavení poľnohospodárstva vyvolali všeobecnú demografickú explóziu. Politika klčovania, obrábanie panenskej pôdy, budovanie nových miest kvôli pútnickému ruchu – znamenala koniec izolácie jednotlivých panstiev. Vznik miest znamenal aj rozkvet hospodársky (obchod), spoločenský (súdy, bezpečnosť) vojenský (opevnenie mesta, stále vojsko) a kultúrny (školy, rozvoj remesiel, objednávky na umelecké diela).

Na celom Západe sa rozšírili veľké mníšske rehole. Tieto rády (Benediktíni, Cisterciáni) svojimi početnými architektonickými dielami a dielňami, hrali významnú úlohu v šírení románskeho umenia. Počnúc 11. storočím cirkev dokázala zjednotiť Západ v hnutí za vydobytie Svätej zeme (Jeruzalém) od moslimov a organizovala križiacke výpravy. Boj cirkvi so svetskou mocou o Investitúru (dosadzovanie cirkevných hodnostárov do úradu) ukončil Wormský konkordát (1122) víťazstvom cirkvi. Rok 1122 bol potvrdením rastúceho vplyvu cirkvi nad rozličnými svetskými vrchnosťami a zjednotenie pod jedinou autoritou – Pápežom.

ROMÁNSKE UMENIE:
Týmto názvom označujeme komplex nových experimentov a výtvorov, ktoré vznikali od 10. storočia v krajinách Západu.

ARCHITEKTÚRA: Ohniskom ranorománskej architektúry bola stredomorská časť bývalej Karolínske ríše – od severného Talianska cez Francúzsko po severnú časť Španielska. Stavby raného románskeho umenia mali jednoduchý pôdorys (jedna až tri lode zakončené apsidou). Cieľom architektov bolo vtedy zlepšiť väzbu muriva a tým znížiť šírku múrov. Táto architektúra sa uplatňovala vo forme malých budov, stavaných prevažne z lomového kameňa napodobňujúceho tehly. Avšak hlavný záujem sa sústredil na spôsob stavby strechy a postupne sa pokúšali nahradiť drevený krov (ohrozovaný požiarmi) kamennou klenbou. Najprv sa používala len na niektoré časti stavby (apsidy, bočné lode), neskôr sa uplatnila nad celou stavbou.

Stále prevládal bazilikálny pôdorys v tvare latinského kríža. Nevídaný rozvoj chóru a transeptu umožnil vyhovieť liturgickým potrebám a zvýšenému počtu pútnikov. Drevený krov v zastrešení prevládal hlavne v Nemecku, v južnom Taliansku, v Normandií a v Anglicku. Tento typ strechy umožňoval budovať v múroch budovy široké otvory (kvôli osvetleniu). V ostatnej Európe sa šírilo kamenné zastrešenie, rozprestierajúce sa nad celou stavbou. Používali sa vtedy tri typy zastrešenia : Valená klenba (polkruhoválomený oblúk)

Krížová klenba

Kupola (hlavne kupola na pendatívoch)
P – tlak pŕs sa sústreďuje na rohy
L – líca zaťažujú celý podporný múr

Valenú klenbu tvoril polvalec z kameňa kladeného na loď. Na niektorých budovách dvojité oblúky opreté o piliere pomáhali udržať klenbu a tak vytvárali Travé (klenbové pole). Vytváral sa tak viazaný pôdorys. Mernou jednotkou je štvorec kríženia – na jedno klenbové pole hlavnej lode pripadajú dve polia bočných lodí.

KP – dlhé klenby sú často rozdelené klenbovými pásmi idúcimi kolmo na os priestoru
ČO – čelné oblúky sú rovnobežné so smerom hlavnej lode a ohraničujú travé zo strany

Keď bola klenba valená polkruhová, jej tlaky pôsobili horizontálne smerom k vonkajšku. Keď bola valená klenba s lomeným oblúkom, tlaky sa rozložili smerom k vonkajšku a k vertikále – k základom múrov. Vyváženosť týchto tlakov určovala výšku budovy.

Krížová klenba vzniká, keď sa navzájom prenikajú v pravom uhle dve valené klenby s rovnakým prierezom tak, že sa krížová klenba skladá zo štyroch pŕs valenej klenby. Čiary rezu sa nazývajú hrany a tlak zachytávajú podpory, respektívne oporný systém. Pri krížovej klenbe sa tlaky rozložili na rožné piliere, a tak cez múry budovy bolo možné preraziť rozsiahle otvory.

Na udržanie váhy klenieb sa používali viaceré riešenia:
- Prvé spočívalo v tom, že sa udržal tlak klenby buď hrubými múrmi, buď pripojením bočných lodí, ktoré sa dvíhali až do výšky tejto klenby.
- Iné riešenie spočívalo v tom, že nad bočnými loďami sa vybudovali slepé empory, ktoré podopierali múry v ich hornej časti. Budova sa potom osvetľovala cez  bočné lode.

Empora – tribúna alebo galéria v kostole

Otvárajú a uvoľňujú bočné múry hlavnej lode a stávajú sa 3. rytmickým prvkom medzi arkádami na prízemí a radom okien v hornej časti steny.

- Pri pravej empore sa tlaky klenby preniesli smerom nadol a horná časť múrov mohla byť prerazená otvormi nad emporami. Loď bola osvetlená priamo a jej výška sa členila na tri podlažia : veľké arkády, empory a vysoké obloky. Celkovo však veľký tlak klenieb vyžadoval hrubé steny, ktoré dávajú románskej architektúre charakteristické rysy hmotnosti, masívnosti a prevládajúcej horizontálnosti. Tieto rysy ešte podporuje skôr šírkový než výškový vývin stavby a mohutnosť stavebných prvkov.

STĹPY : Boli kruhového alebo polygonálneho pôdorysu a skladali sa z malých kamenných kvádrov (čiže nie z jedného kusu narozdiel od stĺpov starších stavieb). Hlavice sú veľmi rozmanité. Najjednoduchší typ je kamenná krychľa dole mierne zaoblená, iné sú vyzdobené listím odvodeným hlavne z korintských hlavíc. Niekedy sú vyzdobené pletencovým ornamentom pripomínajúcim geometrické motívy írskeho umenia. V iných oblastiach (Španielsko) sa na hlaviciach odrážajú islámske vplyvy.

Obľúbenými motívmi hlavíc stĺpov boli štylizované podoby zvierat: levov, pávov a grifov odpozorovaných z umeleckých predmetov dovážaných z Východu. Na hlaviciach sa objavovali aj námety zo Starého a Nového zákona, z poľnohospodárskych prác, z umeleckých a remeselníckych dielní. Tieto témy vytvárali skutočnú plastickú encyklopédiu stredovekého života.

SOCHÁRSTVO.
Plní funkciu šírenia náboženských ideí, pretože hlavným objednávateľom je cirkev. Silnie tak transcedentálny ráz sochárstva a antirealistický program. Idea a myšlienka sa stavia nad skutočnosť. Umenie má pripomínať cnosti a hroziť večnými trestami. Románske sochárske výtvarné umenie sa nazýva aj biblia pauperum = biblia chudobných pre svoj naratívny (rozprávačský, dejový) charakter.

1. Nezáujem o priestor: umelci nepoužívajú perspektívu. Scény sú často zobrazované v pásoch nad sebou, postavy sú umiestnené na fiktívnom pozadí. Častá je tzv. hieratická perspektíva, kde veľkosť postavy závisí od dôležitosti v cirkvi.

- Nezáujem o plastickosť: objem je nahradený plošnou skratkou a v sochárstve prevláda plošný reliéf.
- Kompozičné schémy: umelci nepracujú podľa prírody, ale podľa kreslených vzorníkov. Tie obsahujú typizované podoby a postoje postáv, gestá, atribúty a hlavné náboženské výjavy. (Zjavenie Sv. Jána – Apokalypsa, Posledný súd a Kristus Pantokrator) Sochári často pracujú podľa iluminácií a tým sa ešte zosilňuje plošnosť a lineárnosť reliéfov.
- Štylizácia: neustále opakovanie určitých schém viedlo k výraznejšej štylizácii až ku vzniku dekoratívneho ornamentalizmu. (ornamentalizovali sa hlavne detaily-napr. účesy a drapérie, ktoré boli chápané akoby bez vzťahu k telu a členené samoúčelnou ornamentikou)

Hlavné druhy sochárstva:

Kamenárstvo: Dekoratívne (výzdobné) sa uplatňovalo na portáloch, okenných archivoltách a stĺpoch. Rastlinné: palmeta, akant

Geometrické: meander, perlovec, pletenec, šachovnica, píla, ozuby, hviezdica, diamantový rez, povrazec, ..

Zoomorfné: fantastické zvieratá

Figurálne: tak isto úzko súviselo s architektúrou. Figurálna skulptúra pokrývala portály chrámov, hlavice stĺpov a pilierov a plnila didaktickú funkciu. Obľúbeným bol námet posledného súdu, ktorý umožňoval názorne zobraziť odmenu za bohabojný život a trest za porušenie náboženských prikázaní. (Hrôzam pekelných múk sa samozrejme venuje omnoho väčšia pozornosť ako radostiam spasených)

Kovolejárstvo: hlavnou úlohou odlievačov boli monumentálne bronzové dvere chrámu, kde sú v reliéfnych poliach zobrazované výjavy z Biblie.

Rezbárstvo: hlavným námetom tu bol Kristus na kríži. Obrovské nadživotné krucifixy, bohato polychrómované, sa dochovali vo veľkej miere v Taliansku, Francúzsku a Sasku.

MALIARSTVO
Aj maliarstvo slúžilo cirkvi a propagovalo náboženskú ideológiu vo všetkých svojich hlavných druhoch, v nástennej, knižnej  tabuľovej maľbe aj maľbe na skle. Z byzantského umenia prevzalo románske maliarstvo antirealistický program prejavujúci sa nezáujmom o priestor a plastický tvar, tendenciu plošnosti a linearizmu až ornamentálnu štylizáciu. Iluminátori používali s obľubou zlatú, ktorá pokrývala spolu s purpurovou pozadie miniatúr. Do doby románskeho slohu spadá aj vznik oboch druhov maliarstva, ktoré sa plne rozvinú až v gotickom umení – maľba na skle (vitráž) a tabuľová maľba (vaječná tempera na dreve).

ROMÁNSKE UMENIE VO FRANCÚZSKU
Umenie vo Francúzsku nebolo nikdy pod vplyvom exotického umenia ako v Španielsku a nepôsobili naň ani klasické rímske stavby ako v Taliansku. Rozdielne hospodárske, politické, etnické, cirkevné a kultúrne podmienky v rôznych častiach zeme viedli k vytvoreniu siedmich architektonických škôl : Provensálska, Languedocká, Auvernská, Akvitánska, Burgundská, Kráľovského domínia a Normandská škola)

Provensálska :  Táto škola najlepšie zachovávala klasické rímske formy a niektoré priečelia – napr. chrám v Arles – by sa mohli považovať za výtvor rímskeho umenia.

Najznámejšími stavbami tejto školy sú Saint-Gilles-du- GardSaint Trophime.

Dôležité sú hlavne priečelia z výzdobou inšpirovanou repertoárom antickej ornamentiky doplnenej mnohými skulptúrami s námetmi z kresťanskej ikonografie. Interiéry týchto chrámov sú naopak takmer bez sochárskej výzdoby. (Archeológovia pokladali pôvodne provensálsku školu za najstaršiu románsku školu vo Francúzsku, ikonografia portálu však dokazuje dobrú znalosť kresťanských sochárskych námetov.)

Languedocká : Preslávila sa hlavne majstrovským dielom francúzskej románskej architektúry – veľkým kláštorným kostolom Saint-Sernin alebo Saint-SaturninTouluse.

Je to päťloďová bazilika s kríženímambitom, ktorý vytvára predĺženie dvojloďových bočných priestorov do jednoloďového traktu obiehajúceho priečnu loď a chór s vencom kaplniek. Usporiadaním jednotlivých častí je typickým príkladom pútnického kostola.

Na dvojité bočné lode nadväzuje komunikačný priestor po obvode priečnej lode a ambit, ktorý umožňoval pútnikom prechádzať v rade okolo relikvií alebo ostatkov svätých vystavených v chóre kostola. Svetlo prenikalo do hlavnej lode oknami v stene druhej bočnej lode a v tribúnach nad bočnými loďami.

Iným pútnickým kostolom s priestranným ambitom pre pútnikov je Saint-FoyConques. Tento pôvabný kostol pochádza z polovice 11. storočia a zachoval si svoj neporušený stredoveký ráz.

Auvernská : Kostoly v tomto kraji (stredné Francúzsko) sú pozoruhodných rozmerov a majú vždy ambitempory nad bočnými loďami.  Stredná loď je zhora osvetlená otvormi v empore, zdola otvormi v bočných lodiach. Najcharakteristickejším príkladom  tohto chrámového typu je Notr-Dame-du-PortClermont-Ferrand, ktorý sa stal vzorom pre celý rad ďalších kostolov v okruhu 20 km. (napr. Saint-Nectaire) Majú priečelie s dvoma bočnými vežami, hlavná i bočné lode kryté jednou strechou, osvetlenie priečnej lode otvormi na veži nad krížením a apsidu s lúčovite rozloženými kaplnkami okolo ambitu.

Vonkajšie steny auvernských stavieb sú ozdobené architektonickými motívmi veľkých oblúkov. Priečelie chrámu máva z obidvoch strán veže, zakončené niekedy kupolami v podobe tiár takmer kuželovitého tvaru.

Na kostole Notre-Dame-La-Grande sa prejavuje tento vplyv bohatou výzdobou západného priečelia, ktoré vytvára pôsobivú kulisu. Na priečelí katedrály sú dekoratívne oblúky s množstvom skulptúr dômyselne rozmiestnených. Veže na nárožiach sú ukončené kuželmi so šupinovitou krytinou (pripomínajúc tak borovicové šišky), štít je vyzdobený geometrickými kresbami, rytými alebo vytvorenými väzbou muriva.

Akvitánska : V tejto oblasti sa postupne objavovali kupoly, ktoré nahrádzali valené klenby. Najslávnejším príkladom kupol tvoriacich hlavné prekrytie kostola je Saint-Front v Périguex s piatimi veľkými kupolami na pendatívoch, ktoré sú podopreté štvorbokými piliermi nad pôdorysom v tvare gréckeho kríža. Vyzerá to akoby sa tu zopakovala v románskej podobe byzantská bazilika Sv. Marka v Benátkach a jej vzdialená predloha – chrám Sv. Apoštolov v Konštantínopole. (Narozdiel od nich je postavený z kameňa, nie z tehál.)
 (Saint-Front v Périguex)

Burgundská : Bola spočiatku skromná, neskôr však zohrala významnú úlohu. Burgundskí stavitelia sa usilovali dôkladne oboznámiť so systémom  krížových klenieb. Hlavným dielom burgundskej školy bol III. päťloďový chrám v Cluny (Cluny III.), ktorý bol po dlhé obdobie najväčšou bazilikou románskeho kresťanstva (zničený koncom 18. storočia). Mala vstupnú predsieň s dvoma bočnými vežami, vysokú hlavnú loď nad ktorou je impozantná laternová veža s množstvom oblokov, napokon má chór s ambitom a vencom kaplniek, čiže prvky, ktoré sa potom rozšírili po celom svete.

Cluny III.
K ďalším významným stavbám burgundskej školy patrí bazilika Sainte-Madeleine vo Vézelay. Na západnom priečelí sa vstupuje do nartexu portálom, ktorého sochárska výzdoba chrám preslávila.

Veľmi pretiahnutú loď prekrývajú krížové klenby, ktoré zvonku podopiera sústava oporných oblúkov, zvedených nad bočnými loďami do oporných pilierov. Tento systém neskôr používali gotický architekti. Ile-de-France : (Škola kráľovského domínia) Vytvorila takisto významné dielo, kostol Saint-Denis. Chrám priniesol peknú novinku – veniec kaplniek a ambit, umožňujúce, aby vnútorný priestor zalievalo svetlo. Tento kostol sa však zväčša považuje za prvú gotickú katedrálu.

Normandská : Bola to veľmi svojrázna škola v severnom Francúzsku. Normanské kostoly sú vysoké s uváženou dispozíciou a podľa dobrého osvetlenia možno usudzovať, že touto otázkou sa stavitelia najviac zapodievali. Stredná loď sa spočiatku prekrývala dreveným krovom, lebo v takej výške by bolo obtiažne udržať tlaky valenej klenby. Keď sa však architekti oboznámili s krížovými klenbami, lode sa upravili a drevené krovy sa nahradili klenbami z kameňa. Takto boli prestavané dva veľké kostoly v Caen : Saint-Etienne (mužský kláštor) a La-Trinité (ženský kláštor sv. Trojice). Početné okná umožňujú optimálne osvetlenie rozľahlých lodí prekrytých vysokými klenbami. Sochárska výzdoba nie je veľmi bohatá a väčšinou sa obmedzuje na tympanóny priečelia.

SVETSKÁ ARCHITEKTÚRA.
Vo Francúzsku sú mnohé zámky, v ktorých sa zachovali pozostatky pôvodných románskych hradov, rozšírených v gotickom a renesančnom období o nové prístavby. Rovinné hrady, zakladané ako vodné hrady, boli v priebehu storočí častejšie zničené ako hrady postavené na vyvýšených miestach, a práve preto v nás reprezentujú predstavu hradov. Tieto hrady mali zväčša mohutnú vežu Donjon, v ktorej býval hradný pán so svojou rodinou a služobníctvom. Donjon mal 2 alebo 3 podlažia a na každom bola priestranná miestnosť.

obranným stavbám hradu patrí predhradie – Barbakan, veže, okružný múr s Parkanom (priestorom medzi vnútorným a vonkajším okruhom hradieb – niekedy sa tento priestor používal na slávnostné hry), vodná priekopa, padací most, obranné chodby s cimburím a donjon ako rozhľadňa a posledné útočisko (vo Francúzsku a v Porýnií aj ako obytné priestory).

Medzi obytné miestnosti hradu patria paláce a komnaty, ako aj hradná kaplnka va hospodárske stavania rozmiestnené podľa terénnych daností. Takto chránený hrad je vo Foix, na vysokej skale nad mestom. Vo Francúzsku sa najmohutnejším opevnením vyznačuje mesto  Carcassone. Vo vnútri tohto starého mesta sa zachovalo mnoho stavieb aj celých ulíc, ktoré sú príkladom stredovekého mesta.

K najvýznamnejším stavbám tohto obdobia  patria mosty. Takmer vždy sú úzke a iba s jedným oblúkom, aby sa tak predišlo obtiažnemu cementovaniu pilierov. Cez veľké rieky sa však musrli mosty s viacerými oblúkmi ( a teda aj s piliermi). Najslávnejším mostom bol Avignonský cez rieku Rhôna postavený podľa vzoru rímskeho mosta.

SOCHÁRSTVO.
O počiatkoch stredovekej francúzskej skulptúry vieme veľmi málo. Od 11. storočia sa však v plnej šírke rozvinula sochárska výzdoba chrámového portálu alebo celej fasády, ktorá tvorila hlavnú úlohu románskych sochárov.

Vo Francúzsku sa dá plynulo sledovať vývoj románskeho sochárstva – od neobratných počiatkov cez obnovenie figurálnej skulptúry až k vytvoreniu monumentálnych sôch oslobodených od závislosti na architektúre. (K úplnému  uvolneniu sochárstva z nadvlády architektúry došlo až v Gotike). Takisto ako v architektúre aj vo francúzskom sochárstve rozoznávame celú radu značne odlišných škôl (burgundská, languedocká, auvernská, akvitánska a provensálska) Niektoré významné sochárske diela sú však úplne svojbytné a nezávisia od nijakej školy.

Námety : Najčastejším námetom výzdoby portálov bolo apokalyptické zjavenie Jána. Boh bol zobrazený na tróne v oválnej aureole so štyrmi symbolmi evanjelistov. Hlavnou postavou románskych umeleckých diel je Kristus. Takmer výlučné zobrazovanie postavy Krista možno prirovnať k významu obrazu Matky Božej v gotickom období. Tieto románske námety, obsahovo zhodné, sa opakujú s veľkou štýlovou rozmanitosťou. Zriedka sa nejaké umenie vyvíja tak rýchlo ako francúzske románske sochárstvo.

Významné diela francúzskeho sochárstva z 11. a polovice 12. storočia ( ako priečelia chrámov v Moissacu, vo Vézelay a v Autune ) sú čisto expresívne, takmer  ako diela mnohých moderných umelcov. Na tympanóne chrámu Sainte-Madeleine vo Vézelay je pretiahnutá postava Krista – Pantokratora v kruhu apoštolov. Z vystretých  Kristových rúk mu vyžarujú lúče. Odborníci sa nevedia zhodnúť, či sa jedná o „Nanebovstúpenie“ alebo o „Vyslanie apoštolov na misie“. Na tympanóne v Autune vzbudzuje silný dojem výjav „Posledného súdu“ so strašnými démonickými bytosťami a anjelmi s neúmernými postavami. Autorom je sochár známy pod menom Gislebert. (GISLEBERT : „Zatratenec“)

Tento umelec často zámerne porušoval proporcie ľudskej postavy, menil umiestnenie končatín, aby neprirodzenými pohybmi vyjadril nadpozemský charakter postáv, alebo aby ich vtesnal do tvaru vymedzeného architektonickým rámcom. Výborným príkladom obmedzenia priestoru architektúrou v jeho diele – je zvláštna „ postava  Evy“ plaziacej sa v lístí, aby ukradomky odtrhla jablko, odvracajúc od neho zrak. Tento reliéf bol súčasťou nadpražia severného portálu priečnej lode katedrály Saint-Lazare v Autune.

Niektorí francúzsky sochári románskeho obdobia sa naopak vyznačujú veľkým realizmom, najmä umelci toulouskej školy. Dôkazom toho sú nádherné hlavice v kláštore Saint-Pierre v Mossacu, a pôvabné reliéfy portálu kostola Saint-Sernin v Toulouse. Čisto ornamentálna výzdoba s motívmi viniča, akantov a meandrov je niekde ešte zdôraznená tmavým pozadím, docieleným pomocou vŕtanej techniky. V Chartreskej katedrále sú známe sochy – stĺpy zmeravených obrysov, veľmi pretiahnuté, so zvislo padajúcimi záhybmi šiat pripomínajúce kanelúry. Podobné postavy nad portikom opátstva Saint-Denis majú ešte neúmernejšie proporcie, takže pripomínajú väčšmi stĺpy než sochy.

MALIARSTVO.
Najpôsobivejším zachovaným dielom francúzskeho románskeho maliarstva je súbor nástenných malieb v kostole Saint-Savin-sur-Gartempe vo Vienne. (Nazýva sa aj Sixtínskou kaplnkou románskej maľby.) Objavil ich Prosper Mérimée roku 1845. Nad strednou loďou v dvoch pásoch nad sebou sú zobrazené výjavy z Genezis a ostatného Starého zákona.

Farebnosť fresiek je jemná, tlmené červené a žlté prechádzajú do sivej so zeleným nádychom bez rušivých tmavých odtieňov. Maliari kostola Saint-Savin zrejme patrili ku škole so širokým okruhom pôsobnosti, pretože podobné fresky nájdeme aj v iných francúzskych mestách v mnohých románskych kostoloch. Najtypickejšou stredovekou maliarskou technikou bola maľba na skle. V románskom období sa na obločné sklá nemaľovali ornamenty alebo figurálne výjavy, ale sa vyrezávali kusy skla vo farbách podľa potreby a tie sa potom spájali do priesvitnej mozaiky olovom, ktoré svojím tmavým sfarbením zdôrazňovalo kontúru kresby. Je to tzv. technika vitráže.

Vo Francúzsku sa najstaršie farebné okná zachovali v remešskom chráme Saint-Rémi, potom až z polovice 12. storočia okná z katedrál v Sens, Chartres, Angers, PoitiersLe Mans.

V románskom období zohralo významnú úlohu zlatníctvo. Najvýznamnejším je poklad Saint-Denis. Spomínajú ho rozličné kroniky v súvislosti s činnosťou opáta Sugera, ktorý sa snažil obohatiť kláštor o mnohé umelecké diela. Skvelá váza z egyptského porfýru, ktorej dal románsky zlatník podobu orla, alebo dvere z kovaného bronzu sú presvedčivým dôkazom zručnosti umelcov v Sugerových službách.

Pre zlatníctvo sú však najcharakteristickejšie emailylimogeského kraja. Limogeskí zlatníci zavrhli drahú a zložitú techniku byzantského priehradkového emailu. Namiesto tejto techniky nanášali hrubé vrstvy emailu priamo na medené dosky, do ktorého vyhlbovali technikou champlevé (email vypĺňa vyryté alebo vbíjané vzory) jamky a tie potom vyplňovali hustou sklovinou príslušných farieb. Pri vypaľovaní sa objem skloviny zmenší na polovicu, ale jej jednotlivé farby sa nezlievajú a každá ostáva vo svojej jamke podľa schémy pôvodného návrhu. Jednotlivé doštičky vedeli umelci dômyselne spájať a vytvárali z nich rôzne skrinky a relikviáre, ktoré sa v značnom počte uchovávajú v múzeách.

Tkaniny : V katedrále v Bayex sa zachovala jedna z najznámejších pamiatok výšivkárskeho umenia, ktoré sa v tomto období ujalo v Európe. (Je nazývaná aj tapiséria Kráľovnej Matildy.)  Toto dielo sa nesprávne označuje ako tapiséria, hoci v skutočnosti je to výšivka ihlou na ľanovom plátne dlhom 70 m a širokom 0,5 m. Znázorňuje v 58 obrazoch dobytie Anglicka Viliamom Dobyvateľom.

Všetky udalosti  bitky, ktorou Normani získali Anglicko, sú tu zobrazené s latinskými textami – na spôsob moderných kreslených seriálov. Zo všetkých druhov umenia začala v románskom období upadať len knižná miniatúra, pretože poklesla záľuba v knihách, veľmi rozšírená ešte v karolínskom období.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Umenie

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.022