Slovenské umenie 19. storočia

Slovenské umenie 19. storočia

– Štúrovci položili základy slovenskej kultúry v modernom poňatí. Slovensko nemalo vyvinutú meštiacku triedu. Mali sme iba nevýznamné drobné zemianstvo či inteligenciu, preto sme nemali umelecké spolky ani galérie. Talenty odchádzali na štúdiá do Pešti, Mnichova, Prahy a Viedne.

Jedine pražská Akadémia umožňovala slovenským umelcom rozvoj v bratskom prostredí. Na Slovensku existovalo iba nie­koľko súkromných škôl, najvýznamnejšou bola škola Klimkovičovcov v Košiciach. Niekoľkí umelci zakotvili celkom v cudzine, iní získavali výhodnejšie postavenie v Uhorsku. Okolo polovice 19. stor. prichádza k slovu obrodenecká generácia odchovancov pražskej Akadémie.

1. Obdobie 1790 – 1840

– zahrňuje 2 slohové prúdy – klasicizmus, empír

– meštiacky sloh sa prejavil najmä v obliekaní, nábytku a bytovom zariadení, svojou pohodlnosťou, ľahkými, nadnesenými formami a účelnosťou

– Dobré pozorovanie a pádny humor charakterizujú maliarstvo. Vznikajú najmä portréty.

2. Obdobie 1840 – 1670

– Doba národno – obrodeneckého pohybu

– vedúcu úlohu v kultúrnom politickom živote hrá inteligencia. Umelci vytvárajú syntézu romantickému idealizmu s osobitne poňatým idealizmom

– Peter Bohúň

– vytvárajúci zväčša portréty zemanov, inteligencie, národných buditeľov. Na Slovensku sa nevedel uživiť, odchádza do Poľska, kde zomiera na TBC.

– Portrét Janka Francisiho (obr. 245)

– Jozef Klemens

– vynikajúci portrétista

– Andrej Sládkovič (obr. 246), Ľudovít Štúr (obr. 247)

3. Obdobie 1870 – 1890

– Rozvoj realizmu, žánrovej a krajinnej maľby

– Dominik Škutecký

– študoval vo Viedni a v Mnichove. Dlho Pôsobil v Benátkach, kde maľoval ľúbivé žánrové obrazy, vyhľa­dávané obchodníkmi i zberateľmi. Neskôr sa usadil v Banskej Bystrici .

– Veľmi ho zaujala práca kotlárov pri rozžera­vených peciach.

– Pred obedom (obr. 248), Trh v Banskej Bystrici (obr. 249)

– Najväčší pokrok zaznamenala krajinomaľba. Od romantizmu prešla k vyjadreniu individuálneho zámeru. Realistické krajinky maľoval Čordák.

– Ladislav Medňanský

– Narodil sa Beckove ako syn baróna poľského pôvodu. Študoval vo Viedni, Mníchove a v Paríži, kde dlhšie i žil. Zoznámil sa tu najmä s tvorbou Barbizonskej školy – umelci, tvoriaci vo voľnej prírode.

– Najradšej sa však vracia do Strážok pod Tatrami. Maliar sa najlepšie cítil v prostredí obyčajných ľudí, drevo­rubačov, tulákov, kočišov, čo mu rodina veľmi zazlievala. Týchto jednoduchých ľudí zobrazil v často expresívnych podobách. Do obrazov prírody prevteľoval najmä svoje osobné smútky, nepochopenie a vrúc­nosť citov. Lyričnosť im dodávajú najmä typické fialové a striebristošedé tóny. Častokrát stvárnil i prostredie Vysokých Tatier, maďarské pusty, nočné krajiny, napájadlá s havranmi. Počas 1. svet. vojny odchádza na taliansky a srbský front ako novinársky kreslič. V r. 1919 v biede a naprosto opustený zomiera vo Viedni. Z hrobu chudobných ho nedávno preniesli a pochovali v Budapešti.

– Robotník (obr. 250)

Hudba

– Ján Levoslav Bella

– už ako poslucháč teológie prehlboval vlastenecké cítenie. Dirigoval zbor slovenských národovcov, ľudovú pieseň považoval za nevyčerpateľné žriedlo. Veril v budúcnosť Slovanov, predpovedal rozvoj nežnej hudby.

– Komponoval omše, lyrické piesne, sláčikové kvartetá a symfonickú báseň Osud a ideál, v ktorej rieši svoje duševné rozpory kňaz – umelec a kňaz – žena. Vzdal sa kňažského poslania, usadil sa ako dirigent a učiteľ hudby v Rumunsku. Tu napísal i slovenskú operu v nemeckej reči Kováč Wieland. Po návrate na Slovensko vytvoril kantátu Jánošíkova svadba.

– Villiam Figuš Bystrý

– Ako rodák z Banskej Bystrice vychádza z pohronskej a detvianskej piesne. Mal romantické predstavy o hrdom detvianskom ľude. Spracoval okolo tisíc slovenských piesní pre klavír a spev.

– Je autorom i opery na slovenský text Detvan (podľa Sládkovičovej predlohy).

– Chcel vytvoriť prosté, zrozumiteľné dielo. Bol samoukom, chýbala mu technická skladateľská zručnosť a preto sa opera neujala.