Architektúra (20. storočie)

Spoločenské vedy » Umenie

Autor: verca123
Typ práce: Referát
Dátum: 08.12.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 169 slov
Počet zobrazení: 12 672
Tlačení: 555
Uložení: 606
Architektúra (20. storočie)
 
Úvod
20. storočie je hádam najbohatšie na rôzne slohy, štýly a hnutia, čo sa týka architektúry. Za jej rozmanitosť sa podpisuje industrializácia, ktorá vypukla v druhej polovici 19. storočia rovnako, ako vojny, hospodárske krízy či diktátorské režimy toho storočia. Je zaujímavé sledovať ako vplýva hospodárska, sociálna situácia, technický pokrok alebo náhly nárast obyvateľstva na celkový vzhľad miest, ich urbanizmus. Mojou úlohou je bližšie vás oboznámiť s pokrokom v architektúre, ktorý je v tomto storočí najzreteľnejší. Rozoberiem problematiku urbanizmu veľkomiest, ktorá vypukla začiatkom 20. rokov a jeho voľnomyšlienkárske riešenie v podobe Unité d’Habitation od Le Corbusiera . Snahu o ovládnutie extrémne redukovaného a strohého štýlu Ludwiga  Mies van der Rohe všetkých architektonických trendov, či nepremyslenú postmodernu, odsúdenú na zánik. Budem sa takisto snažiť odpovedať na otázku kam smeruje architektúra 21. storočia a objasniť prečo je architektúra plná kontrastov idúcich oproti sebe.
 
3 Teoretická analýza
3.1 Architektúra všeobecne 

Slovo „architektúra“ je odvodené z gréckeho slova architekton, ktoré znamenalo „ majster staviteľ alebo umelec.“ Aktuálna definícia vo Websterovom novom univerzálnom neskrátenom slovníku uvádza, že architektúra je „profesia navrhovania budov, otvorených priestranstiev, spoločenských celkov a iných umelých konštrukcií a prostredí, obvykle s estetickým účelom“. Ľudia v profesii jednotne uvádzajú, že architektúra nerovná sa stavba. Stavbou sa často rozumie čokoľvek postavené, zatiaľ čo architektúra je obvykle definovaná ako ovplyvnená estetikou.
Architektúra je nazývaná matkou umenia. Najprv bol dom a potom to ďalšie – pre jeho výzdobu, pre jeho vybavenie. Práve preto sa od architektúry odvíjali ďalšie umelecké obory – maliarstvo, sochárstvo, užité umenie. Vytvárala im rámec a podmienky, a pritom sa sama postupne odsúvala do pozadia. Vzhľadom k tomu, že k jej vykonávaniu je nutné používať techniku a uplatňovať poznatky vedy, sa mala architektúra stať súčasťou vedy či techniky. Napriek tomu ostáva základným druhom umenia, i keď zvláštnym druhom.
 
3.2 Prvá polovica 20. storočia
Industrializácia sa spájala s nepoznaným hospodárskymi, technickými a spoločenskými zmenami. Vo vysoko rozvinutých štátoch väčšina obyvateľov už nežila na vidieku a nepracovala v poľnohospodárstve, ale vo veľkomestách, kde ako robotníci nádenníčili v priemyselnej výrobe a žili v nedostatočných bytových podmienkach: v mimoriadnej hustej blokovej zástavbe. Na dennom poriadku boli „choroby chudoby“ rachitída či tuberkulóza. Nedalo sa prehliadnuť, že tento stav vyplýval zo zanedbávania širokých vrstiev obyvateľstva.
 
3.2.1 Hľadanie novej formy
Reakciou na tieto neľudsky a neprirodzene pôsobiace pomery sa začiatkom 20. storočia stal „návrat k prírode“. Uvedomenie si prírody sa aj pre architektov a ostatných umelcov stalo východiskom zo strnulého historizmu: používali rastlinné tvary a tečúce línie, motívy úponkov, vodopády či dlhé ženské vlasy. Hlavným stavebným materiálom sa stalo železo, ktoré už nebolo schovávané za štukatúru, kameň alebo drevo, podobne ako betón. Prvé stavby, ktoré môžeme zaradiť do secesného štýlu sú Tasselov dom od Victora Horty v Bruseli z roku 1892. V roku 1895 bol Paríž okúzlený domom Castel Beranger od Hectora Guidmarda. V Mníchove nový smer ohlásilo priečelie Ateliéru Elvíra od Augusta Endella  v roku 1897, jedna z najexpresívnejších fasád nielen svojej doby. Tento štýl mal na rôznych miestach rôzne pomenovanie. V Nemecku to bol Jugendstil podľa časopisu  Jugend (Mladosť). V Rakúsku to bola skupina s názvom Secession, ktorá vyjadrovala smerovanie mladých architektov. Pod vedením Josefa M. Olbricha postavili v roku 1898 vlastný pavilón.  Je to robustná symetrická stavba, ktorú odľahčuje charakteristická pozlátená „vavrínová“ kupola. V Anglicku bolo hnutie pomenované Arts and Crafts. Vo Francúzsku a Belgicku zas Art Nouveau. Najznámejším predstaviteľom tohto hnutia bol nepopierateľne Katalánec Antonio Gaudí, ktorý takmer všetky stavby realizoval v Barcelóne. Jeho inšpirácia je rýdze miestna – španielska gotika a katalánske hory, k tomu priložil svoje náboženské presvedčenie. Jeho najznámejšie diela sú záhrady Guell, kde malo ísť pôvodne o záhradné mesto s niekoľkými desiatkami rodinných domov. Podarilo sa však zrealizovať len dva (v jednom z nich žil Gaudí). Takisto známe sú luxusné bytové domy  Casa Batlló a Casa Milá, kde nepripustil nijaké rovné steny a pravé uhly. Jeho nepochybne najväčším dielom bola Sagrada Familia (Kostol sv. rodiny), započatá v neogotickom slohu. Do svojej smrti v roku 1926 dielo nedokončil. Kostol nie je dostavaný dodnes.
 
3.2.2 Moderna
Priekopník moderny Rakúšan Adolf Loos vzbudil rozruch, keď v roku 1902 označil ornament „za zločin“. Podľa neho vyzdobené produkty sa dajú predávať lepšie než hladké, ale nie sú primerane drahšie, preto remeselníci dostávajú iba hladové mzdy. Týmto proroctvom mal Loos pravdu a jeho významné stavby, ako napríklad obchodný dom Goldman & Salatsch, pôsobil ako provokácia. Vzhľadom na vášnivú túžbu po dekoráciách s prepchatými priestormi znamenala aj voľná hladká plocha veľké víťazstvo.
 
3.2.3 Futurizmus a konštruktivizmus

Začiatkom 20. storočia vládlo presvedčenie, že ďalšie pokračovanie technickej, duchovnej a spoločenskej premeny bude znamenať vznik novej epochy s celkom „novým“ človekom. Úspech bol zaznamenaný najmä v Taliansku a Rusku. Hnutia boli orientované na radikálne politické ideológie. V Taliansku vznikol myšlienkový a umelecký smer- futurizmus (budúcnosť), ktoré sa spájalo s tamojším fašizmom. Hlavným manifestom, ktorý zverejnil F.T. Marinetti, bolo tempo, nebezpečenstvo a násilie priemyselnej epochy. Z architektov treba spomenúť Antonia Sant’Eliu, ktorý zahynul počas 1. svet. Vojny ako 28-ročný. Futuristi realizovali málo stavieb, no ich utopické myšlienky prenikli aj do Ruska, kde čoskoro zavládol iný umelecký smer: konštruktivizmus, ktorý sa spájal s marxistickou ideológiou. Založil ho Kazimír Malevič. Snažil sa prekonať plošné myslenie nahradiť ho priestorovým v oblasti maliarstva. Konštruktivizmus prenesený do architektúry mal predstavovať široké ovládnutie priestoru, stavby sa týčili do neba šikmo alebo strmo dohora, zredukované na základne tvary a farby. Preslávili ich projekty ako Tatlinov návrh pamätníka III., návrh rečníckej tribúny pre Lenina. Projekty však ostali len v teoretickej rovine. Konštruktivisti spočiatku súhlasili s dogmami boľševikov, no postupným mocenským utužovaním, keď sa k moci dostal Stalin, bol vystavený vzrastajúcemu nepriateľstvu, čo vyústilo do úplného zavrhnutia.
 
3.2.4 Expresionizmus a racionalizmus
V roku 1907 architekt Peter Behrens, dovtedy univerzálny umelec, vybudoval Továreň na turbíny AEG, ktorá sa označuje za míľnik modernej architektúry, pretože budova už nevyužíva historický kostým, ktorý by bol cudzí jej podstate, a jej tvorba vychádza z konštrukčnej štruktúry.
V uplatňovaní Behrensových myšlienok pokračoval po roku 1911 aj jeden z jeho ďalších významných žiakov – Walter Gropius, ktorý spolu s Adolfom Meyerom postavili továreň Fagus, na  rozdiel od AEG nevyniká nijakou symbolikou ani slávnostnými črtami. Namiesto toho vznikla ľahká transparentná kocka vyznačujúca sa prostou vecnosťou. Týmto maximálnym obmedzením stavebného objektu sa stali priekopníkmi v racionalizme. Spočiatku sa hlavná pozornosť v architektúre sústreďovala na expresionizmus, ktorí sa objavoval najmä v Nemecku, Škandinávii a Holandsku. Najmonumentálnejšou expresionistickou stavbou bol Čílsky dom od Fritza Högera. Charakteristickou črtou tohto obdobia bol pátos. Avantgardní architekti sa však väčšinou realizovali len na papieri, pretože nastalo obdobie inflácie.
 
3.2.5 Bauhaus
Predstavoval umeleckú školu úplne nového typu. Bol založený v roku 1919 vo Weimare pod vedením Waltera Gropia. Bauhaus si kládol zacieľ vychovať nový typ remeselníka pre oblasť remesla a priemyselnej výroby, typ, ktorý podľa Gropia v tejto dobe úplne chýbal. Typ, ktorý sa na rovnakej úrovni osvojí novú techniku, nové materiály a to ho privedie k novej forme, ktorú tak hľadali. Medzi pedagógmi sa ocitol aj Ludwig Mies van der Rohe, ktorý bol jeho ďalším riaditeľom. Bauhaus však nefungoval dlho pretože, vtedajšie Nemecko sa delilo na konzervatívny, nacionalistický, prípadne sociálno-nedemokratický a komunistický tábor  a Bauhaus bol priradený k ľavicovým politický silám a v roku 1924 vystriedala ľavicu pravicová koalícia, ktorá odsunula Bauhaus do Berlína, kde pôsobil už len krátko, do roku 1933. Nacisti považovali Bauhaus za „kultúrny boľševizmus“. V Nemecku vtedy skončila nakrátko éra racionalizmu a priklonili sa ku hrubšiemu klasicizmu s antickými prvkami, ktoré vzbudzovali rešpekt a obavu. V období vojny platil v Nemecku zákaz používania ocele a železobetónu na stavebné účely, pretože sa z nich prednostne vyrábali zbrane a budovali bunkre. Prírodný kameň sa stal materiálom číslo jeden.
 
3.2.6 Moderna v Amerike
Architekti v USA čerpali z inventára európskych slohov začiatku storočia, a v tom čase vznikla napr. budova ministerstva obrany USA Pentagon (1941/2) alebo Minca v San Franciscu (1937). V mestách prevládala najmä na mrakodrapoch a iných komerčných budovách secesia (art decó). V art decó sa spájali elegancia racionalizmu a čisté ušľachtilé materiály Miesa van der Rohe. V 30. rokoch však americkí architekti nevytvorili nič pozoruhodné. Toto sa zmenilo vo chvíli, keď do USA emigrovalo mnoho významných architektov ako Richard Neutra.
 
3.3 Druhá polovica 20.storočia
Po druhej svetovej vojne nastal čas moderny. Rozvoju architektúry v Amerike pomohla najmä emigrácia architektov z Európy, ktorá bola v tej dobe poznačená vojnami a novými režimami. Architekti s novými víziami v Amerike vtedy plnej slobody a nových možností bola kombinácia, ktorá sa zaslúžila o prevrat modernej architektúry.
 
3.3.1 Revízia moderny
V roku 1938 emigroval do USA Ludwig Mies van der Rohe, ktorý teraz udával tón v estetickom vzhľade amerických budov. Navrhoval najmä mrakodrapy s čoraz širšími základňami, ktoré boli čisto racionálne, bez zbytočného zdobenia. Architekti mali odvážne vízie o novom usporiadaní miest, pretože počas bytovej krízy začali vznikať sídliská, ktoré kompletne narušili urbanizmus miest a mestá sa začali členiť na oblasti: bývanie, správa, produkcia, konzum a voľný čas. Le Corbusier prišiel s úplne prevratným nápadom – Unité d’Habitation, podľa ktorého malo ideálne mesto vzniknúť doslova na rysovacej doske. Vznikol tak čisto umelý, nový, utopistický svet v podobe mesta. Chceli vytvoriť jednotky načo najmenších plochách a ponechávali tak viac voľného priestoru. Záujem o tieto nevšedné mestské koncepty prejavili iba rozvojové krajiny, ktoré optimisticky pozerali do budúcnosti. Na tomto princípe bola  postavená metropola Brazília, ktorá sa ale so svojou sterilitou a chladným prepychom nikdy nepresadila.
 
3.3.2 Skulpturálna architektúra
Objavili sa silné pochybnosti, či práve prísne racionalistická architektúra vyjadruje slobodu a demokraciu, a preto sa súbežne vyvíjali aj „organické“ tvary, zaoblené, ohýbané či asymetrické, ktoré mali symbolizovať slobodnú tvorbu. Kritériom architektúry sa opäť stáva človek vo vzťahu k budove. Prejavila sa aj výraznejšia snaha vnímať budovu ako skulptúru. Najznámejšie skulptúrne diela tohto obdobia boli Opera v Sydney (Jörn Utzon), Pútnická kaplnka Notre– Dame-du-Haut (Le Corbusier) či Guggenheimovo múzeum (Frank Lloyd Wright).
 
3.3.3 Architektúra technicizmu
Okrem organické architektúry sa v 60. rokoch rozvíjala aj myšlienka budovy ako technicky organizovaného umeleckého diela. Korene tejto architektúry na báze najmodernejších technológií (tzv. high-tech architektúry) možno nájsť už na londýnskom Krištáľovom paláci od Josepha Paxtona z r. 1851. Ešte pozoruhodnejšie sa to prejavilo na mníchovskom Olympijskom štadióne, ktorý realizoval v roku 1972 Frei Otto s Gunterom Behnischom. Za vrchol, ale aj konečnú stanicu modernej architektúry sa dá pokladať Centre Pompidou v centre Paríža, ktoré je najznámejšou stavbou architektúry technicizmu. Pre vysoké náklady, ktoré sprevádzajú zdĺhavú výstavbu, sa futuristická architektúra používala takmer výlučne v oblasti výstavby administratívnych budov, veľkých hál a podobných objektov.
 
3.3.4 Postmoderna
„Organicko-romantická“ architektúra, ktorú inšpirovali zakrivené secesné plochy, formy odvodené z prírodných tvarov, a najmä dielo Antonia Gaudího, ovplyvnila určitým spôsobom všeobecný vývoj architektúry. Za priekopnícku stavbu postmoderny možno označiť Guild House vo Philadelphii, ktorý v r. 1960 projektoval Robert Venturi. Architekti tejto epochy predložili originálny program: mal byť protiváhou moderny a spomínal na slávne časy pred modernou. Možno povedať, že postmodernu charakterizuje nejednotnosť farieb, tvarov i používaných materiálov. Duchovná podstata tohto slohu sa prejavila tak chabo, že postmoderná architektúra dokázala pútať pozornosť pomerne krátko, do konca 80. rokov.
 
3.3.5 Dekonštruktivizmus
Postmodernu vytlačil na prelome 80-tych a 90-tych rokov dekonštruktivizmus, smer pomenovaný podľa newyorskej výstavy Deconstructivist Architecture. Sloh bol označovaný aj nová moderna, ale architekti sa inšpirovali konštruktivizmom a suprematizmom. Najznámejšie stavby v tomto slohu sú napríklad Tschumiho pavilóny so strohým tvarom pretkávajúci Parc de la Villette na okraji Paríža a pôsobila nedokončené a pokrivené konštrukcie, pripomínajúce zrúcaniny.

4 Vlastná práca
4.1 Poučenie z chýb?

Budova je budovou, keď spĺňa svoju funkciu. V tomto prípade nehovoríme ale  o architektúre. Pri architektúre je okrem praktickosti dôležitý vonkajší i vnútorný vzhľad budovy, ktorý v nás zanechá príjemný pocit, čiže okrem praktického hľadiska musí poskytovať aj estetický zážitok.
V prvom rade je však budova chápaná ako objekt, ktorý má chrániť pred nepriaznivým počasím či jednoducho vytvoriť podmienky pre miesto, ktoré možno nazývať domovom. Architektúra preto podliehala vždy väčšej kritike so strany obyvateľstva než maliarstvo alebo sochárstvo, pretože s ňou denne prichádzali do styku. Prednostné postavenie v architektúre má pred estetickým zážitkom praktickosť a tam to aj zákonite v 20. storočí smerovalo. I keď vždy sa objavili výkyvy v podobe postmoderny či dekonštruktivizmu. Ich nepraktickosť, ktorá sa prejavovala realizovaním budov s cimburím alebo schodiska, ktoré neviedlo nikam, dlho nečakala na odozvu, keď boli zavrhnuté.

Moderna bola zdanlivo odpoveď na dokonalé praktickú architektúru bez zbytočných ozdôb, ktoré by odpútavali pozornosť od budovy ako celku a od jej účelu. Hrozilo však opakovanie vonkajších foriem. Na toto nebezpečenstvo upozornil aj filmový režisér Jacques Tati vo filme Play-time, kde predstavil svetu utopické mesto budúcnosti, ktoré kopírovalo strohú architektúru Ludwiga Mies van der Rohe. V súčasnosti sa architekti snažia nadviazať na slávne začiatky 20-tych rokov. Nie je to však krok dozadu? Čo potom možno nazývať krokom dopredu? Istí architekti považujú dekonštruktivizmus za začiatok modernej architektúry . Dnes ale  v architektúre panuje pluralizmus, podobne ako v hudbe, i keď podľa prognóz smeruje k revidovanej moderne (prísnemu chápaniu racionalizmu). Nech je však jej smerovanie akékoľvek, aj bez zásahu nejakého programu či politickej vôle tu už dávno prebieha proces, aký kedysi nadšene podporovali priekopníci modernej výstavby. Veď vyspelé stavby  a moderné mesto, ktoré možno skôr označiť za obrovské a rozčlenené sídlisko než mesto v niekdajšom zmysle, zodpovedajú duchu našej súčasnosti.

5 Záver
V práci som sa snažila viac priblížiť vývoj architektúry 20. storočia. Slávne príchody a následné vystriedanie slohu podľa momentálnych pomerov, či už kultúrnych alebo sociálnych. 20. storočie prinieslo do vývoja architektúry zásadné zmeny. Vložilo do nej veľa nových hľadísk, ktorými sa dovtedy nemusela zaoberať, a to nielen technicko-stavebných, ale aj spoločenských. Jedným z nich sa stala globalizácia, ktorá je odlišná od jednotnosti historických štýlov. Architektúra prestala byť národnou a miestnou záležitosťou, ale stala sa svetovo univerzálnou. Na začiatku 21. storočia sa dostala architektúra do situácie, ktorá zodpovedá spoločenskej situácií. Je veľmi rozmanitá, používa nielen široké spektrum stavebných konštrukcií, technológií a materiálov a takisto pracuje s veľmi rozmanitou škálou architektonických smerov. Pri skúmaní historického vývoja od konca 19. storočia ukazuje, že rozmanitosť je daná predovšetkým našim vnímaním a naším malým odstupom od práve prebiehajúcich javov.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Umenie

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.026 s.
Zavrieť reklamu