Expresionizmus, dadaizmus, surrealizmus

Spoločenské vedy » Umenie

Autor: verca123
Typ práce: Referát
Dátum: 08.12.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 909 slov
Počet zobrazení: 9 433
Tlačení: 345
Uložení: 412
Expresionizmus, dadaizmus, surrealizmus - Výtvarné avantgardy prvej polovice 20. storočia

1.Úvod

MANIFEST  NEVYHNUTNOSTI UMENIA  PRE ČLOVEKA 21.STOROČIA

Prečo?
1.Pretože umenie je vyjadrením osobnosti človeka.(viď. expresionizmus)
Pretože každý človek je individualita s jedinečným charakterom, ktorý sa dá jednoducho prejaviť spôsobom odievania, výberom obľúbenej hudby, filmov alebo divadelných predstavení. Hoci si to častokrát neuvedomujeme, táto naša každodenná rutina taktiež súvisí s vnímaním umenia.
 
2.Pretože cesta sebarealizácie je vhodnejšia ako cesta sebadeštrukcie
a vplyv umenia je v najširšom zmysle slova obohacujúci a nie degenerujúci
Pretože každý z nás počas svojho života zažíva situácie, ktoré veľmi výrazne ovplyvnia jeho nasledujúce pohľady a postoje, no nie vždy sú to príjemné, pozitívne situácie. Je však potrebné si uvedomiť, že snaha zabudnúť, potláčanie problémov situáciu postupne len zhoršujú. Naše podvedomie je totiž schopné prijať a uložiť nespočetné množstvo nepríjemných zážitkov.
Pretože mnoho mladých ľudí tieto problémy nevie riešiť a následne začína vyhľadávať drogy.
Síce sa stále vraví, že drogy nedokážu vyriešiť trápenie, prečo im však stále viac a viac ľudí padá za obeť?
 
Pretože nepoznajú alternatívnejšie spôsoby odreagovania sa. Tie, ktoré človeku neublížia, ale naopak pomôžu rozvíjať obzory jeho myslenia a podporia ho v sebarealizácií. Áno, aj teraz hovoríme o umení. O umení, ktoré najlepšie pomáha “odstrániť“, eliminovať nepríjemné a často ničivé skutočnosti, myšlienky z nášho vnútra a tak sa účinne vyrovnať s problémami. ( viď. depresívne námety Edvarda Muncha )
 
3.Pretože peniaze nie sú najdôležitejšie
Pretože sa nám nepáči, že väčšina mladých (no nielen mladých ) ľudí sa až neúmerne zaujíma o materiálne hodnoty, a tým etickým, ktoré úzko súvisia s estetickými prikladá minimálny význam.
 
4.Pretože kvôli umeniu nevznikajú vojnové konflikty alebo
byť bláznom nemusí znamenať skutočné šialenstvo, ale svojskú formu protestu.
 Pretože sa nám páči, že až na malé výnimky ( talianski futuristi ) sa drvivá väčšina umelcov odmietala (a stále odmieta ) stotožniť s militaristickými myšlienkami, ba priam ich odsudzuje a vyjadruje to svojimi manifestami, či už dielami samotnými. (napr.: Picasso, hnutie DADA)
 
5.A  pretože sme autorkami my.....
V neposlednom rade preto, lebo obidve máme veľmi rady umenie v širokom zmysle tohto slova a svoj život si bez neho absolútne nedokážeme predstaviť.
 
2.Teoretické východisko pre avantgardy:
 
„Žiť slobodne a robiť umenie.“
  Paul Gaughin
 
„...maliarstvo, toť oko a ruka...“
Edouard Manet
Odilon Redon : On the backdrop of our nights

Od impresionizmu cez symbolizmus až po secesiu...
Podnetom pre vznik nového delenia maliarov v druhej polovici 19.storočia sa stal slávny obraz Clauda Moneta s názvom: Dojem, východ slnka. Podľa tohto diela vznikol názov celej skupiny Impresionistov ( impression = dojem ). Na výstave tohto obrazu v roku 1874 maliari prijali program vyznačujúci sa predovšetkým vynechaním tmavým, špinavých tónov a snahou  poukázať na premenlivosť vecí, ich vzhľadu v meniacej sa atmosfére, v premenách denného svetla. Práve svetlo bolo objavené ako komunikačný prostriedok medzi objektom a subjektom, medzi vecou a ľudským zrakom ale i ako prepojenie medzi vecou a priestorom. K významným predstaviteľom tohto hnutia patria po Monetovi Camille Pissarro, Auguste Renoir, Alfred Sisley, Edgar Degas.
 
Z generácie postimpresionistov sú azda najznámejší  maliari Vincent van Gogh a Henri de Toulouse-Lautrec. Ďalšími známymi predstaviteľmi sú: Paul Gaughin, Paul Cézanne a Georges Seurat, neskôr s Paulom Signacom predstaviteľ vlastného smeru - tzv. pointilizmu.
 
V období poslednej výstavy impresionistov vzniká nová konštelácia umeleckých smerov, vzniká symbolizmus predstavovaný skupinou Nabis, ktorý neskôr pozvoľna prechádza do secesie. Maliar odmietajúci akékoľvek začlenenie do týchto skupín, Odilon Redon, býva často predsa prirovnávaný k symbolistom – najvýznamnejšími sú maliari Fedinand Hodler a James Whistler. Podobne i Edvard Munch a James Ensor ( neskôr známi expresionisti ) začínajú tvoriť práve v tomto období.
 
Secesia, ktorá sa šírila celou Európou v období na prelome storočí ako Art noveau, Jugendstil, alebo Modern style predstavovala protestné hnutie moderných umelcov. V súčastnosti ju považujeme za posledný univerzálny výtvarný sloh. Hlavné znaky – ornamentálnosť, lineárnosť, plošnosť, záľubu v neobyčajne lomených farbách a estetické využitie rozličných materiálov - využívali predovšetkým Gustav Klimt, Aubrey Beardsley a Egon Schiele.
 
Súčasne s rozvíjaním umeleckých smerov začiatkom 20. storočia rozvíja svoju tvorbu svojrázna štvorica umelcov, ktorých pre ich prevažujúci odklon od tendencií vtedajšieho obdobia spomenieme okrajovo. Síce sa v mnohých literatúrach uvádza zaraďovanie týchto významných maliarov do rôznych smerov, pre rôznorodosť prameňov, ktoré sa miestami odlišujú tu uvádzame len smery najbližšie, našpecifickejšie autorom.
 
Paul Klee sa v období formovania nem. expresionizmu podobne ako i Vassilij Kandinskij stal členom skupiny Modrý jazdec. Obaja autori teda začínali svoju tvorbu práve pod vplyvom expresionizmu, neskôr sa Klee “utieka“ do vlastného sveta magických akvarelov, ktoré sa pre ich jedinečnosť nadajú jednoznačne zaradiť k určitej avantgarde.  Naproti tomu Kandinskij, s ktorým Klee spolupracoval aj od r. 1924 v skupine Modrá štvorka  ( spolu s L. Feiningerom a A. G. Jawlenskym ), po expresionizme plynule prechádza do abstraktného expresionizmu, a časťou tvorby ho zaraďujeme tiež do geometrickej abstrakcie.
 
Marc Chagall, maliar východoeurópskeho pôvodu spolu s talianskym maliarom Amadeom Modiglianim pôsobil v zoskupení École de Paris. Parížska škola združovala maliarov rôznych národností, zväčša židovského pôvodu, ktorí sa usadili v Paríži pred 1. svetovou vojnou a odmietali sa stotožniť s vtedajšími umel. smermi ( napr.: Modigliani tvrdo odmietal Futurizmus bohato rozvinutý v Taliansku. ) Spoločným znakom ich diel boli prevládajúce rysy melanchólie a tragickej osudovosti, ku ktorým Chagall pridal značný podiel čohosi záhadného, snového a Modigliani zasa kresbu umocnenú sugestívnym koloritom.

3.Vlastná práca
Avantgardné umelecké smery v období rokov 1905 – 1917
 
„Subjektívni umelci sú jednookí, ale objektívni sú slepí.“
  Georges Rouault 
 
Začiatkom 20.storočia ustupuje vôľa po syntéze a novom umeleckom slohu tendenciám vyslovene analytickým, ktoré sa vyhranili v rade umeleckých smerov počas nasledujúcich dvoch desaťročí. V polovici dvadsiatych rokov sa táto sila, vôľa podporujúca vznik a rozvoj avantgárd začína vyčerpávať a aj keď sa tieto smery stále vyvíjali, ďalej už nevznikali ďalšie , ktoré by ich názorovú základňu podstatne rozširovali. K najvýznamnejším patria smery:
 
3.1  Fauvizmus
 
„Sila výrazu, ktorá sa zmocňuje diváka, vyžaruje z farebných plôch.“
  Henri  Matisse
„Farby boli pre nás dynamitovými nábojmi.“
  Maurice Vlaminck
 
Skupina mladých francúzskych maliarov vystavujúca  roku 1905 v Jesennom salóne šokovala kritika Louisa Vauxcellesa divokými, žiariacimi farbami natoľko, že ich diela prirovnal k „ vystrájaniu divokej zveri“ – odtiaľ názov hnutia Fauvizmus. (les fauves = divoká zver) Na rozdiel od predchádzajúcich postupov neoimpresionizmu sa Fauvizmus postavil na stanovisko spontánnosti. Fauvisti vyzdvihovali význam čistej farby pre dosiahnutie maximálneho výrazu, dokonca ju uprednostňovali na úkor formy diela. Využívali ucelené farbené plochy, línie a zvýraznené obrysy, naproti tomu ignorovali plastickosť a  tieňovanie. Tento umelecký sloh neponíma výraz ako prvok psychologický (expresionozmus), ale ako prvok čisto estetický. Dôraz sa kladie na celkovú harmóniu obrazu, harmóniu medzi emocionálnym výrazom a dekoratívnou kompozíciou.
Predstavitelia: Henri Matisse, Albert Marquet, Raoul Dufy, Georges Rouault, André Derain a Maurice Vlaminck.
 
3.2  Naivné umenie/Primitivizmus
„Jadviga vo sne plnom krásy,
zaspávajúc sladko, ako vzlyk,
počúva gajdy, na ktoré hrá si
on, dobre zmýšľajúci kúzelník.“
  Henri Rousseau, Sen
 
Týmto pojmom sa označuje tvorba neškolených amatérov – primitivistov, ktorých tvorba vyrastá mimo vývojovej tendencie moderného umenia, avšak mnohí z predstaviteľov modernizmu sa ním nechávajú inšpirovať. Obrazy insitného umenia pripomínajú čistú poéziu, človek i svet tu žijú v harmonickej jednote. Maliari ako Henri Rousseau (prezývaný colník) či Maurice Utrillo prekvapujú sugestívnosťou podania, okúzľujú ľahkosťou, ktorou prekonávajú všetky potiaže pri formálnom tvorení obrazu – pri jeho výstavbe.
 
3.3  Kubizmus
 
„Nazývajú ma hľadačom. Ja však  nehľadám, ale nachádzam. Keď sme vynašli Kubizmus, nemali sme vôbec v úmysle ho vynájsť. Chceli sme len vyjadriť, čo bolo v nás.“
Pablo Picasso
 
„Umenie má znepokojovať. Veda vyvoláva istotu.“
  Georges Braque
 
Podobne ako pri Fauvizme, i názov tohto umeleckého smeru pochádza od Louisa Vauxcellesa, ktorý v časopise Gil Blas reagoval na výstavu Georgesa Braqua v Paríži roku 1908. Týmto termínom chcel označiť svoj dojem z obrazov, “akoby vystavaných z maličkých kociek“ ( les cubes ). Tento štýl sa prejavil nielen v maliarstve a sochárstve, ale i v architektúre a poézií. Vzniká nový, alternatívny druh umeleckého vyjadrenia – koláž, teda nalepovanie obrázkov. Zakladatelia Kubizmu – Pablo Picasso a Georges Braque sa sústredili na tzv. geometrickú kryštalickosť skutočnosti, na hmotnú podstatu  predmetu a likvidovali všetko, čo súviselo s optickou atmosférou. Snahu o dosiahnutie plastickosti dokazuje hra s tieňom a svetlom, na modelovanie objemu využívajú reliéf.

Obdobie Kubizmu rozdeľujeme na dve fázy.
Analytická fáza predstavuje obdobie Picassovho vývoja. V jeho obrazoch ide predovšetkým o analýzu tvarov skúmaním jednotlivých stránok zobrazovaného predmetu, objavujú sa dekoratívne a poetické momenty, ktoré sa neskôr rozvinuli v druhej fáze. Tú predstavuje syntetická fáza Juana Grisa. Neskoršiu fázu charakterizuje rovnováha medzi realistickými a abstrahujúcimi prvkami, ktorej začiatočná etapa bola naznačená už Picassom v 1.fáze.(abstrahujúce momenty = momenty, v ktorých ide na jednej strane o odstránenie nepodstatného z javovej skutočnosti a na druhej strane ide o akýsi samovývoj umeleckého procesu). Medzi ďaľších významných kubistov patria i Fernand Léger, André Derain a Jean Metzinger spolu s Albertom Gleizesom, prestavujúci teoretikov Kubizmu.
 
3.4  Talianske avantgardy – Futurizmus a Metafyzická maľba
„veselo môžu krysy naše rukopisy
  hrýzť bo naše motory do jasna nebo
 vpisujú definitívne žiarivé slohy a zlaté a oceľové
Filippo Tommaso Marinetti, Let nad Talianskom
 
„Konštruujeme pomocou maliarstva novú metafyzickú psychológiu vecí.“
Giorgio de Chirico
 
Futurizmus predstavuje, pokiaľ ide o ideovo názorovú rovinu, najproblematickejší prúd avantgardného hnutia. Jeho pôvodné protiburžoázne zameranie postupne prerástlo na propagandu Mussoliniho fašizmu. Podľa futuristickej teórie svetlo a pohyb rušia materiálnu telesnosť vecí, ktoré sa tak stávajú priehľadnými. Na vyjadrenie nových dojmov používali prostriedky neoimpresionizmu, t.j. rozloženie tónu na komplementárne farby. Pohyb predstavoval pre futuristov najvýznamnejšiu hodnotu, o jeho najvernejšie stvárnenie sa snažili tzv. simultánnym zobrazovaním po sebe nasledujúcich pohľadov. Námety čerpali výlučne zo sveta modernej civilizácie – napr.: let lietadiel, rachotenie idúceho vlaku, ruch na ulici. Nešlo im o zobrazenie rýchlo idúceho auta, ale snažili sa práve o zobrazenie jazdy auta.
Najznámejší futuristi: Carlo Carrá, Luigi Russolo, Gino Severini, Giacomo Balla. 
 
Obdobie metafyzickej maľby sa datuje rokmi 1910 – 1915, týmto termínom označujeme tvorbu jej autora Giorgia de Chirica, taktiež časť tvorby Carla Carrá a Giorgia Morandiho. Vzniká ako komplementárny doplnok futurizmu, reaguje na jeho dynamizmus a civilizmus, a na rozdiel od tohto smeru uprednostňuje trvalé priestorové a plastické vlastnosti, ticho, širšiu časovú dimenziu, nemennosť. Autori metafyzickej maľby sa pokúšali zobrazovať čosi nevysloviteľné, tajomné. Obracajú sa k antike, využívajú sny a podvedomé podnety, magickú moc čísel a geometrických obrazcov, zobrazujú podivných manekýnov a vedeckých modelov.
 
   Georgio de Chirico: Anxious journey
3.5  Expresionizmus
 
„Veľké tvorivé osobnosti nehľadajú svoje vyjadrovacie prostriedky formy v hmle minulosti, ale chcú objaviť náhodné , v hĺbke spočívajúce ťažisko svojej doby.“
 Franz Marc
 
  „ A z červeného domu
pri starom strome
  pokývla mu bledá
  ženská ruka - “
   Richard Dehmel , Očakávanie
 
 Začiatkom 20.storočia, v jeho prvých rokoch, vzniká v Nemecku umelecké hnutie známe pod označením expresionizmus. V širšom slova zmysle sa tak označuje každá umelecká tendencia , ktorá kladie dôraz na vyjadrenie emocionálneho obsahu.

Nemeckí umelci boli poznačení otrasmi, ktoré priniesla so sebou rýchla premena nemeckej spoločnosti po roku 1871. Tak ako vo svojej dobe videli len úpadok, tak do svojej tvorby vkladali cieľ obohatiť ju o všetko, čo vtedajšia spoločnosť postrádala.  Prikláňali sa k intuícií ako k najdôležitejšej zložke výtvarnej činnosti .Pre expresionistov, rovnako ako pre fauvistov, bola východiskom tvorby opticky daná skutočnosť ,čo im však slúžilo len ako zrkadlo na vyjadrenie psychického vzrušenia. Verili v psychologickú výrečnosť farby a formy. Domnievali sa, že umeleckú hodnotu určuje intenzita pocitu, vtelená do obrazu, ktorú možno merať stupňom a kvalitou deformácií reálneho predmetu a vystupňovaním farebnosti. Dielo považovali za prejav umelcovej duše. Expresionizmus napriek svojim neočakávaným formám budoval na odkaze predchádzajúcich generácií. Významnými faktormi, ktoré sa odrážali v expresionizme bol prírodný lyrizmus, čo sa rozvinul v 90. rokoch 19. storočia, dekorativizmus Jugendstilu, silné podnety však prichádzali najmä od francúzskych postimpresionistov: van Gogha a Gauguina. Ich predstava o návrate k prírode im bola blízka, lebo v nej videli overenie svojho vlastného stanoviska. Rovnako blízka im bola aj náuka oboch maliarov o hudobnosti farieb.

Jednou z najväčších ,ak nie najväčšou inšpiráciou pre expresionistov bol vplyv Nóra Edwarda Muncha. Ako nikto iný vyjadril tento umelec tragický protiklad jednotlivca a spoločnosti, vnútorné psychické drámy človeka. Expresionizmus vznikal súčasne na niekoľkých miestach a vytvorilo sa niekoľko skupín, ktoré vychádzali z rovnakého základu a to až do takej miery, že rané diela týchto umelcov boli nerozlíšiteľné po autorskej stránke. V severnom Nemecku pracovali nezávisle od seba traja umelci staršej generácie: Paula Modersohnová-Beckerová , Christian Rohlfs , Emil Nolde. V Drážďanoch sa vytvorila skupina Die Brucke a v Mníchove Die Neue Kunstler Vereinigung , z ktorej neskôr vznikol Die Blaue Reiter. Spočiatku izolovaný vývin sa neskôr spojil do štýlovo jednotného  výrazu. Prvým významným strediskom expresionizmu sa stali Drážďany, kde štyria poslucháči architektúry -  Ernst Ludwig Kirchner , Erich Heckel , Karl Schnidt-Rottluff a Fritz Bleyl založili roku 1905 skupinu Most – Die Brucke. Neskôr sa k nim pripojil aj : Emil Nolde a Max Pechstein. Obdobie , v ktorom sa skupina Die Brucke prezentovala im nebola naklonená. V spoločnosti prevládali šovinistické nálady a ich dielo bolo označené ako nenárodné. Vývin tejto skupiny sa však neobmedzuje len na Drážďany, druhá etapa našla svoje miesto v Berlíne, kde dosiahla svoj expresionistický vrchol a krátko nato bola oficiálne rozpustená. Ich umenie sa ďalej  vyvíjalo, avšak individuálne.
Tvorbu skupiny Most často označujú ako obdobie fauvistickej kapitoly nemeckého umenia. No je viac názorov a to i z toho dôvodu, že využitie van Goghovho a Gauguinovho odkazu bolo odlišné. Nemeckí umelci zdôrazňovali symbolický charakter človeka a prírody, išlo im predovšetkým o výraz subjektívnych pocitov, o vnútorné hodnoty, symboliku.
Vedúcou osobnosťou bol Ernest Ludwig Kirchner – inšpirátor a intelektuálny vodca.

Ďalším významným strediskom expresionizmu bol Mníchov, kde roku 1911maliari Vasilij Kandinskij , Franz Marc , Alfred Kubin a Gabriela Muntherová založili skupinu Der Blaue Reiter. Skupina dostala názov podľa jedného Kandinského obrazu. Herward Walden bol osobou, ktorá zorganizovala prvý nemecký jesenný salón a ako málokto sa pričinil o propagovanie nového umenia v Nemecku. Walden  prvý použil termín expresionizmus na charakterizovanie súvekých výtvarných tendencií v Nemecku. Do skupiny patrilo mnoho i mimo nemeckých umelcov, no do jadra patrili hlavne zakladajúci členovia a umelci ako Javlenskij a Macke. Dodržiavali zásady používania čistej farby, poňatej symbolicky ako samozrejme aj ostatné formy zobrazovania charakteristické pre expresionizmus.
Je  paradoxné, že v povojnovom Nemecku, kde vládne chaos a inflácia , dočkalo sa konjunktúry práve výtvarné umenie. Expresionizmus po vojne ovládol takmer všetok umelecký život. Hudbu, divadlo, literatúru, film, úžitkové umenie, na krátky čas i architektúru. Rovnako ako kresba , grafika či socha tohto obdobia bola inšpiráciou pre mnohé iné národné výtvarné avantgardy.
Z expresionizmu vyrastali a odčleňovali sa mnohé hnutia a smery, jedným z nich bol aj spolok nová vecnosť na čele s Ottom  Dixom.   Umelci tvoriaci pod hlavičkou expresionizmu sa objavovali aj mimo Nemecka. K najvýraznejším patrí napr.: Oskar Kokoschka a Jackson Pollock.
Rok 1933 a nástup nacistov k moci znamenal koniec rozmachu nemeckého umenia . Expresionistické umenie bolo označené ako židoboľševické a zvrhlé.

Vplyvu expresionizmu sa nevyhlo ani slovenské umenie, expresionistické kritériá používali najmä predstavitelia sociálno – kritického prúdu nášho umenia ako napr.: E. Gwerk , K. Bauer , V. Chmel a najvýraznejší z nich Koloman Sokol. 

Edward Munch: Golgotha
 
3.6  Dadaizmus
„vrieskam vrieskam vrieskam vrieskam vrieskam vrieskam vrieskam
A som si znovu veľmi sympatický“
Tristan Tzara, Manifest o láske slabej a láske horkej
 
„Veľký cieľ môjho života spočíva v reakcií proti vkusu.“
  Marcel Duchamp

 
Dadaizmus, hnutie rozmáhajúce sa v rokoch 1916 až 1922, prejavujúce sa vo všetkých umeleckých oblastiach, sa vo výtvarnom umení javí ako veľmi voľná syntéza kubizmu a futurizmu. Vzniklo ako reakcia na prvú svetovú vojnu, a jej nezmyselnosť. Absurdita vtedajšieho obdobia mala byť manifestovaná zvrátením zmyslu všetkých vecí – umenie nezmyselnej doby muselo provokovať taktiež nezmyslom. Hnutie DADA, hnutie negácie racionálnej logiky dovŕšilo určitú tendenciu v modernom intelektuálnom svete. Dadaizmus ničil všetky doposiaľ stabilizované hodnoty všetkého druhu, jeho najcharakteristickejším rysom bol anarchizmus. Konvenčné predstavy boli rozpustené iróniou a cynizmom, avšak za provokatívnymi manifestami sa skrývali citlivé duše ich tvorcov.
 
Zrod dadaizmu sa datuje jarou roku 1916, kedy umelci združení okolo rumunského básnika Tristana Tzaru v kabarete Voltaire /t.j. známy umelecký a literárny klub s galériou a divadelnou sálou v Zurychu / náhodne vybrali z nemecko – francúzskeho slovníka slovíčko dada ( = koníček, záľuba, ale tiež aj nezmyselnosť detského tárania ). V tomto roku napísal  Tzara slávny Manifest pána Antipyrina, kompletný Manifest DADA však vyšiel až v roku 1918 a podporili ho i nemeckí spisovatelia Hugo Ball, Richard Hulsenbeck, alsaský básnik, maliar a sochár Hans Arp, filmový scenárista Hans Richter a maliar Marcel Janco. Táto udalosť sa spája najmä s príchodom významných osobností –  Marcela Duchampa a Francisa Picabiu, ktorý pricestoval z USA čo spôsobilo spojenie európskeho hnutia s americkým. Obaja predstavitelia sa snažili vyrovnať s tendenciami kubizmu, futurizmu i abstraktnej maľby. Priamym dôkazom toho je naviazanie na myšlienky futuristov evidentné na Duchampovom  Akte zostupujúcom zo schodov z roku 1912.  V Nemecku sa dadaizmus rozvíjal v Berlíne ( Georg Grosz ) a v Kolíne nad Rýnom ( Max Ernst ). Ďaľším svojráznym, i keď dlho nedoceneným umelcom je Kurt Schwitters pôsobiaci tej doby v Hannoveri.
Keď sa v roku 1919 DADA začína prenášať do Paríža, začína s ním spolupracovať i fotograf Man Ray, ktorého Rayogramy ( založené na dadaistickom princípe náhody ) ovplyvnili vývoj modernej fotografie.
 
Hnutie dadaizmu vnieslo do maliarstva princíp náhody a zrušilo obraz ako plochu zobrazovania – zmenilo ho na objekt. Bolo to jedno z prvých hnutí, v ktorom neexistovala štýlová jednota, kládla však dôraz na maximálnu slobodu v najširšom zmysle tohto slova. Bola objavená i magická pôsobivosť holej vecnosti ( veci dennej potreby sa stávali umeleckými dielami – Duchampove  ready-mades ), skutočný pohyb ako výtvarný prvok a v neposlednom rade i svojrázny výtvarný humor ako významný prvok modernej senzibility. Umelci sa vyjadrovali alternatívnejšími technikami napr.: lepením papierov, kolážami, asamblážami, prácami s písmom a využívaním najrôznejších materiálov. Tendencia dadaizmu neskôr prerástla do surrealizmu, preto sa často nazýva aj jeho „prípravným obdobím“.
 
 3.7  Surrealizmus
„Maliarstvo a poézia sa tvoria práve tak ako láska, ako výmena krvi, najtesnejšie objatie, bez akejkoľvek opatrnosti, absolútne bez spoliehania sa na cudziu pomoc.“
   Joan Miró
Buď zbohom smútok
Buď pozdravený smútok
Si vpísaný v líniách stropu
Si vpísaný v očiach, ktoré milujem
Nie si tak celkom bieda
Pretože i najchudobnejšie pery
ťa prezradia
Úsmevom
  Paul Éluard, Metropola bolesti 

Po prvej svetovej vojne sa mladí francúzski básnici rozhodnú vytvoriť  nový jazyk. Okolo André Bretona , Guillama Apollinaira a Philippa Soupalta vzniká laboratórium skupinovej tvorby ,ktorá za hlavný zdroj umenia považuje podvedomie a snové predstavy. Surrealisti sa vydávajú dobyť magický rozmer sveta, ktorý sa snažia rekonštruovať pomocou poézie, ktorá sa ukrýva vo voľne asociovaných slovách a obrazoch. Umelci reprezentujúci rôzne odvetvia umenia si túto metódu  vyskúšali. Pod vplyvom diel metafyzickej maľby Georgia de Chirica  umelci ako: Yves Tanguy , Max Ernst , Joan Miró , André Masson , Salvador Dalí , René Magritte a Paul Delvaux vytvárajú nový, prekvapivý maliarsky jazyk. Ich diela sú svedectvom hľadania panenskej pevniny, sveta doposiaľ neznámeho, ktorý chce surrealizmus objaviť prostredníctvom mentálnej revolúcie, ktorej dedičstvo zostáva dodnes živé.
  „Uväznení v kvapkách vody ako večné zvieratá bežíme v mestách bez hlasu...“  týmito slovami začínajú „Magnetické polia“ prvá surrealistická báseň.(r.1919) Všetko sa začalo literatúrou a až neskôr pritiahol surrealizmus umelcov ,ktorí sa venujú iným druhom umenia ,aby nakoniec zmenil náš vzťah k svetu, ktorý bude ako „modrý pomaranč“.(Éluard)

Predpokladá sa ,že pôvod slova surrealizmus siaha k roku 1917 a mužovi menom Guillame Apollinaire. Surrealizmus a jeho pôvod bol úzko prepojený s dadaistickým hnutím (1916, Zürich)Po tomto anarchistickom a buričskom hnutí zdedil surrealizmus svoj revolučný a škandalizujúci charakter.
Zatiaľ čo však dadaisti túžia zničiť spoločnosť a jazyk, surrealisti pomocou psychického automatizmu a iných literárnych skúseností hľadajú nové spôsoby prejavu. Zápis voľných asociácií bez kontroly rozumu mal podľa nich vytiahnuť na denné svetlo podvedomie. Prvá svetová vojna znamenala pre surrealistov šok. Taktiež ekonomické a spoločenské zmeny, ku ktorým dochádza, majú značný podiel na vzniku presvedčenia, že nie je možné tvoriť ako doteraz. Výsledkom tohto postoja je aj prvá surrealistická báseň „Magnetické polia“, ktorá vznikla ako automatický zápis ,čiže záznam asociácií bez prestávky na akékoľvek rozmýšľanie, reflexiu , opravy alebo napr. umiestnenie interpunkcie. Surrealisti organizujú aj tzv. sommeils, kedy sa snažia spoločne upadnúť do hypnotického spánku.  Tvorivou metódou sa stáva náhoda. Najlepším príkladom je tu „znamenitá mŕtvola“ ,ako označujú spôsob kolektívneho vytvorenia literárneho textu. Podobne detskej hre si podávajú kus papiera, na ktorý každý napíše slovo, bez toho aby poznal predošlé. Výsledkom je napr.: „ Ustrice zo Senegalu zjedia trojfarebný chlieb...“ alebo „Okrídlené výpary zvádzajú zamknutého vtáka...“
Podobnú hru náhody uplatnili potom aj vo výtvarnom umení, kde pri tvorení umeleckého diela postupovali rovnakým spôsobom. V roku 1922 sa úplne oddelili od dadaistov. André Breton vydáva manifest – Prvý manifest surrealizmu a verí, že v budúcnosti dôjde k spojeniu dvoch stavov , ktoré sú zdanlivo protichodné, a to sen a skutočnosť.(„Sen sa stáva skutočnosťou, skutočnosť sa stáva snom“ Novalis) v jedinú, absolútnu realitu, v surrealitu...
Pre umelcov sa surrealizmus stal spôsobom života, metódou, ktorá ponúka nové interpretačné nástroje pre novú víziu sveta. K umeleckej revolúcií pridávajú surrealisti aj revolúciu politickú a spoločenskú, vystupujú proti kolonializmu a fašizmu, podporujú komunizmus. Politická angažovanosť je zdrojom konfliktov a hádok. Počas druhej svetovej vojny sa hnutie pomaly rozpadá( mnoho umelcov našlo útočisko v USA), i keď  André Breton sa až do svojej smrti(1966) snažil dokázať opak.
 
3.7.1.1  René Magritte
The Treachery of Images -
Magritte ,zdá sa, popiera realitu nezmyselným pomenúvaním niečoho, čo nepotrebuje byť pomenované a zároveň popiera existenciu existujúcej veci. Pod realistickým zobrazením fajky sa vo francúzštine nachádza nadpis: Toto nie je fajka. Týmto nadpisom demonštruje že obraz, i keď veci reálnej a realisticky znázornený, nie je synonymom veci hmotnej, skutočnej. Obraz si kladie a aj zodpovedá na otázky definitívnosti a prezentácie objektu. Všetko nie je takým, akým sa zdá. Magritte hovorí: Obraz predstavuje výzvu vopred naprogramovanej spoločnosti a urážku zaužívaného pohľadu na život a spôsob myslenia. Magrittova prvotná inšpirácia pochádza od predstaviteľa metafyzickej maľby Georgia de Chirica. Magritte vo svojich surrealistických maľbách používa často fantastické, rušivé a snové obrázky....
Rodený Belgičan začal svoju kariéru ako komerčný umelec, čo je markantné na čistote tvarov používaných v jeho tvorbe.
 
3.7.1.2  Joan Miró
Women, Bird by moonlight
Na Miróove obrazy z neskoršej tvorby, keď sa vyjadroval zväčša symbolicky spadá prirovnanie, že jeho obrazy sú divadlom vyrastených detí. Na tomto obraze do popredia vystupujú figúrky živo až akrobaticky sa hrajúce. V pozadí je na plátne odstránená farba, aby autor vzbudil dojem prastarej zemitosti, ktorá mohla povstať len z prehistorických jaskynných  malieb. Maľba sa zaraďuje k sérií diel – Women and Birds. Považuje  sa za jednu z najdôležitejších z tvorby tohto španielskeho maliara. Je to zobrazenie podivných halucinačných bytostí, ktorých pôvod je niekde v snoch či podvedomí. Je to typicky surrealistický obraz. Joan Miró bol jedným z popredných členov tohto hnutia. Spolupracoval s Maxom Ernstom na vytvorení dekorácií do Diaghilevho baletu Rómeo a Júlia.

4.Záver
 „Neexistujú pevné estetické pravidlá. Umelec tvorí dielo a riadi sa pritom svojou prirodzenosťou, svojím inštinktom.“
 Emil Nolde
 
Význam umenia v tejto dobe, alebo skôr potreba a túžba človeka po umení sa dá nazvať aj najhodnotnejším spôsobom odreagovania sa a  obohatenia vlastného vnútra človeka. Umenie reflektuje ľudskú spoločnosť. Jej slabosti, silné a povznášajúce momenty ako aj spôsob, akým sa môže uberať. Umenie má možnosť na seba prebrať úlohu mentora , i keď tá mu nie vždy vyhovuje. V najbolestnejších chvíľach má silu vzchopiť sa a dať ľuďom možnosť vyjadriť svoj postoj a názor. Niekedy aj za cenu odmietnutia. 

Moderné umenie je asi najpochopiteľnejšie pre dnešnú spoločnosť, spôsobuje
to jeho rôznorodosť, pretože každý si môže nájsť „to svoje“ s čím sa bude vedieť najlepšie stotožniť. Stotožnenie sa s umením ľudí často privádza do rozpakov, nie sú si istý ,či ich názor nie je smiešny ,neodborný ,či naivný. Ale práve to je na modernom umení to povznášajúce, že často- krát je len prostriedkom , ktorý by nás mal prinútiť pozastaviť sa a rozmýšľať . Rozmýšľať o tom, kto sme, ako sa vyvíja ľudský duch počas daného časového horizontu. Závery z toho plynúce môžu byť zaujímavé z toho hľadiska, že otázky jednotlivca a jeho problémy sa vo viac či menej výraznej miere stále opakujú. Dnešný človek môže nájsť v Munchových, Picabiových či Dalího obrazoch svoje skryté túžby ,bolesti, pohnútky, ktoré ho vedú k činom a rozhodnutiam vo vzťahu k spoločnosti ale aj k sebe samému. Hodnota umeleckých diel spočíva v tom, že stále majú čo povedať, aj napriek desaťročiam. Hoci sa etické a morálne princípy  sa stále menia, tie základné - posolstvá obrazov - ostávajú nemenné.

Umelecké diela z obdobia 20.storočia sú významným odkazom generáciám. Pominuteľnosť bytia v ich prípade vôbec neznamená pominuteľnosť  ducha. Myšlienky autorov sú aj napriek desaťročiam stále živé a využívané mladými autormi dodnes. Sú zdrojom inšpirácie a tvorivých podnetov. Dôkazom toho sú aj umelecké smery, ktoré sa vyvinuli z prvotných avantgárd počas druhej svetovej vojny a po nej ako napr. pop - art, op- art,  kinetické umenie, konštruktivizmus, suprematizmus, abstraktný expresionizmus. Na Slovensku sa ich vplyv dotkol najmä sociálno – kritického prúdu, ktorý reagoval na expresionizmus.Vyprofilovalo sa tu aj veľa iných významných umelcov ako Albín Brunovský, skupina okolo Galandovcov atď.  Rozširovanie obzorov pomocou umenia a jeho projekcia do každodenného života, aj to sú veci, ktoré prinášajú radosť do života sa stávajú jeho súčasťou.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Umenie

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.196